Ako sme ne-bojovali proti myšiam
Pred tým, než sme sa pred takmer tromi rokmi nasťahovali do nášho domu na samote, bol dlhé roky obývaný len niekoľkými rodinami myší. Sú to takzvané poľné myši, ktoré sa do domov nasťahujú iba na zimu, ináč žijú celý rok v prírode. Robia si aj vlastné zásoby z orechov, žaľuďov, obilia atď.
Prvú zimu sme na myši najprv ani nepomysleli. No keď nás začali pravidelne každú noc svojim čulým nočným životom budiť a navštevovali aj naše potraviny, povedali sme si, že by sme s nimi mali niečo urobiť. Mačky tu nežijú (nemáme ich čím kŕmiť) a prirodzený predátori - kuny, lasice - si trúfnu ich loviť ešte tak na povale, no do domu by asi nešli, aj keby sme ich pozvali. Zostávalo to teda na nás. Skonštruovali sme jednoduchú pascu, ktorá myš chytí, no neskriví jej ani chĺpka na kožúšku. Takto chytenú myš sme potom odnášali do bezpečnej vzdialenosti od domu. Najčastejšie do družstevného stohu slamy. Tam im určite ani zima nebola a našli si tam aj dostatok potravy. Počas celej zimy sme takto vysťahovali asi dvadsať myší.
Pred druhou zimou pokročili aj naše opravy na dome. Medzi iným sme poopravovali aj drevenú podlahu v izbe a v kuchyni a popri stene (tadiaľ najviac prenikali dnu) sme dali ešte lišty, aby sme im to trochu sťažili. "Loviť sme začali hneď na začiatku sezóny, až nám jedného dňa napadla myšlienka: My tie myši chytáme a odnášame, aby sme im neublížili. Čo ale, keď chytíme samičku-matku, ktorá má v hniezde mláďatá. Ak ju odnesieme, mláďatá zahynú. Od toho dňa sme myši nechytali a urobili sme s nimi dohodu, že izba a kuchyňa sú naše a dve komory sú ich. Dohoda bola obojstranne rešpektovaná. Na jar sa v komorách objavil had - užovka, ktorý zostávajúcu populáciu myší asi trochu zredukoval.
Do myšacej sezóny 1999/2000 sme vstupovali s odhodlaním proti myškám nebojovať. Toto naše presvedčenie bolo podporené aj článkom v Kruhu Života o nebojovaní proti "škodcom". Na jeseň sme v komorách spozorovali asi 3-4 myší, robiace si zásoby orechov a žaľuďov. My sme si tam uložili 20 plných banánových krabíc jabĺk a počítali sme aj s tým, že čo to požerú aj naše susedky.
Naša dohoda o neútočení bola spočiatku obojstranne rešpektovaná. Až raz, niekoľko dní po Novom roku, sa nám do kuchyne v noci prehrýzli dve myši. Prvé dni sme si z toho ešte nič nerobili, no keď sa začali noc čo noc naháňať, pišťať a loziť aj po nás (túto zimu spávame v kuchyni), tak sme si povedali: "Stačilo". Stará pasca bola už rozobratá, tak sme vymysleli ešte jednoduchšiu: Našli sme starú fľašu od kečupu, rozsypali do nej rozlúskané orechy a na hrdlo priviazali asi štvormetrový špagát. Fľašku sme na ležato položili k myšacej cestičke a špagát natiahli ponad operadlo stoličky k posteli. Večer, keď myšky vyšli na pochôdzku, objavili fľašku s orechmi. Vošli dnu a začali si pochutnávať na orechoch a pritom štrngotali škrupinami o sklo. Vtedy sme potiahli za špagát, fľaša sa postavila a myš zostala uväznená dnu. Myšku aj s orechmi sme potom presypali do 4-litrového zaváracieho pohára, kde prikrytá dočkala rána. Ráno sme ju odniesli do družstevného stohu slamy. Takto sme za noc chytili jednu alebo dve myši a za necelý týždeň bol opäť pokoj. Dokopy sme chytili deväť myší - všetko mladučké a väčšinou samčekovia (žiadna matka). Myši žijúce v komorách sme nechali na pokoji - podľa dohody.
Veríme, že keď budeme aj ku "škodcom" pristupovať s láskou, tak sa časom vytvorí prijateľná rovnováha v spolužití.
lazníci zo Zastôlky - Svetlanka, Lenka a Patrik