Ako žije Papalagi

V nárečí domorodého kmeňa, obývajúceho ostrov Upoli v súostroví Samoi, znamená slovo Papalagi "prenikajúci nebom". Prvý biely misionár, ktorý prišiel na Samoi, sa priplavil na plachetnici. Domorodci si mysleli, že biela plachta je diera v nebi, cez ktorú k nim zostupuje Papalagi.

Začiatkom 20. storočia jeden z obyvateľov ostrova Upoli navštívil svet bieleho človeka. Keď sa vrátil do svojej dediny, porozprával pri kmeňovom ohnisku, ako žije Papalagi. Slová domorodca, ktorý sa volal Tuiavi spísal etnograf Erich Scheurmann. Scheurmann potom tieto zápisky preložil do nemčiny a vydal ich v Zurichu roku 1920.

"Svet bieleho človeka sa líši od sveta Tuiavia hlavne tým, že je v ňom veľa rôznych zvláštnych zariadení. Papalagi si zo všetkého dokáže urobiť oštep a mačetu. Berie z neba blesky, oheň a vriacu vodu a dáva im rozkazy. A to všetko sa stáva jeho poslušnými bojovníkmi. Papalagi vie urobiť živý blesk ešte živším a jasnejším, páliaci oheň ešte horúcejším, prudko vriacu vodu ešte prudšou. Papalagi dokáže predvádzať rôzne triky. Vie byť rybou, vtákom aj krtom bývajúcim pod zemou. Na železných kolesách pod nohami predbieha cválajúceho koňa. Má veľké člny na plávanie po vodách a iné na potápanie sa v hlbinách morí. Papalagi používa vrčiace mačety na rezanie dreva a tieto mačety sa nikdy neunavia. Stroje, dokonca najhrubšie pne, delia tak ľahko, ako keď matka rozlúpne deťom ovocie taro. Ak si zaspieval nejakú pieseň, Biely ju zachytí a po chvíli ti ju dá na čiernom krúžku. Papalagi vie zatvárať v krabičke so skleneným okom skutočnú podobu človeka a potom ju veľakrát vypúšťať a táto podoba sa dokonca pohybuje

A videl som aj väčšie zázraky ako toto.

Hovoril som už, že Papalagi kradne blesky z neba. A tak je to naozaj

Poľuje na ne zvláštnym strojom a ten stroj ich potom musí hltať a hrýzť a v noci ich vypľúva ako svätojánske mušky, hviezdy a celé mesiace, ktoré osvetľujú veľké dediny bieleho človeka. Biely siaha rukou cez veľké moria a jeho nohy predstihujú vietor a mračná. Ucho bieleho dokáže počuť tam v Európe, čo sa šepká tu na Upoli. Papalagi vidí aj v noci a dokáže vidieť skrz veci, tak ako vy cez vodu, keď sa pozeráte na dno lagúny. Všetko toto, čo som videl a teraz vyrozprával je iba malou časťou z množstva rôznych divov bieleho človeka" hovorí Tuiavi.

"Biely posol je bohatý a chcel by byť ešte bohatší. Chcel by postaviť stroj, ktorý by ho urobil silnejším, ako jeho vládca. Veľký Duch je ale silnejší

V svetle jasného slnka na Samoi je predsa vidieť, že tie divy Bielych sú iba hračkami, pretože neexistuje nič, čo by stvoril Biely a čo by sa mohlo rovnať s mocou Veľkého Ducha. Bohaté a pekné sú chaty mocného Alii (pána), ktoré on volá paláce a ešte krajšie a vyššie sú chaty postavené pre chválu Boha Bielych. Tieto chaty sú neraz vyššie ako vrchol Tofua (hora na Upoli). Ale aj tak sú tieto domy šedé a obyčajné v porovnaní s kríkom hibiskusu pokrytým ohnivými kvetmi alebo s farebným lesom korálov. Papalagi vie priasť ako pavúk, ale neurobil nikdy žiadny stroj, ktorý by bol dokonalejší ako obyčajný piesočný mravec.

Každá z veľkých hračiek Bieleho má svoje slabé miesto a skrýva zlé tajomstvo. Žiaden stroj sa nedokáže sám pohybovať. Stroje musia mať strážcov. A najhoršie je, že okrem dreva alebo čierneho kameňa jedia aj ľudskú lásku. Človek vie milovať to, čo stvorila jeho ruka, ale to čo urobila železná ruka stroja, človek nemiluje. Stroj sa nevie smiať ani plakať. Nehovorí nič o svojej námahe. Je ľahostajný. Vec, ktorú vyrobí je tiež ľahostajná. A to je základ kliatby sveta bielych ľudí. Papalagi kŕmi mliekom a krvou niečo, čo mu rodí mŕtve deti."

Tuiavi pokračuje: "Boh povedal: Ty budeš vtákom, Ty budeš rybou, Ty budeš stromom. Ale Papalagi to chce inak: sám chce byť vtákom, sám chce byť rybou, neprestávajúc pritom byť človekom. Na koni prebehnem dedinu rýchlejšie, ako bez koňa a skôr sa dostanem do cieľa. Ale takto po ceste veľa neuvidím a nikto ma k sebe nepozýva. Nejde predsa iba o to, aby sme dosiahli cieľ. Papalagi chce byť stále čo najskôr v cielyi. A len čo sa dostane na jedno miesto, už ho druhé volá. Papalagi sa ponáhľa životom bez oddychu s očami utkvelými ďaleko vpredu. Čo tak poháňa Bieleho ? Poháňa ho strach pred smrťou. Pretože Biely, ktorý skonštruoval toľko výborných strojov, nepostavil stále najdôležitejší - stroj, ktorý by mu donekonečna predlžoval život. A preto všetky triky, ktorými sa Papalagi zabáva ho aj tak nudia a robia nešťastným. My bratia ostaneme navždy pri strojoch a kúzlach, ktoré nikto nestvoril, pretože tie sú dielom Veľkého Ducha, v to verím.

Papalagi nikdy nemá čas. Čas sa dá pokaziť ako umenie výroby plátna. Biely človek sa rodí s dobrým, nepotrhaným, celým časom, medzi východom a západom slnka, medzi detstvom a starobou a hneď, nestačil ešte ani vyrásť od zeme, začína ho deliť, strihať, zošívať, znovu deliť, strácať a vyhadzovať nepotrebné odstrižky. Dospelí prikladajú deťom k ušiam malé železné strojčeky, aby svoje potešenia pobádali k čítaniu a deleniu času. Sú to neveľké a väčšie strojčeky - tie najväčšie biely človek umiestňuje na vysokých vežiach, aby ich bolo zovšadiaľ dobre vidieť. Po určitom čase takýto stroj začne robiť hluk. To kričí duch bojujúci so železom v srdci tohoto stroja. Keď hluk prestane, Papalagi vzdychá: zase odbila jedna hodina môjho života. Hovorím Vám bratia, je to akýsi druh choroby bielych. Povedzme, že niektorý z nich má chuť poležať si na slnku, zaplávať si s loďkou alebo byť so ženou. Nedá sa

Žiaden z nich sa neodtrhne od "práce", pretože mu je "škoda času". Bielym je na všetko "škoda času". Strácajú život, aby si zarobili na čas. A strácajú čas, aby si zarobili na život. A teraz vám poviem niečo nad čím sa asi počudujete. Takže Papalagi, žena, alebo celkom malé dieťa vie presne, koľko mesiacov a východov slnka ubehlo od dňa, kedy uvideli prvé veľké svetlo. Každý rok, počas dňa nazývaného "narodeniny", dostávajú bieli darčeky a kvety a pozývajú hostí na veľké jedenie. Tí bieli, ktorí mi ukazovali Európu, sa za mňa hanbili, keď opýtaný koľko mám rokov som so smiechom odpovedal "neviem!". Vy dobre viete, že počítanie a zisťovanie toho, koľko má kto mesiacov, je hlúpou a smutnou činnosťou, pretože vtedy sa človek dozvedá, kedy sa jeho život začína končiť. Keď sa začína končiť život Papalagimu, ten vzdychá a rozmýšľa iba o jednom: už čoskoro zomriem. Z ničoho sa nedokáže tešiť, iba sa trápi a tým dvakrát rýchlejšie zomiera. Biely človek sa namáha, aby rozšíril, predĺžil a zhrubil svoj čas. Zapriahol do tejto úlohy väčšinu svojich strojov. A prečo sa tak namáha ? Zdá sa mi, že sa mu čas vyšmykuje z ruky ako ryba, pretože Papalagi čas príliš kŕčovite stíska. Čas mu uteká a Biely ho naháňa a poháňa, nedá mu oddýchnuť. Čas musí stále stáť pri Bielom, musí pracovať, musí niečo hovoriť alebo spievať. Veď, ale čas je tichý, čas miluje tichú radosť, pokoj a pohodlnú rohožku.

Papalagi nerozumie času, nevie ho používať, zaobchádza s ním po svojom, to znamená brutálne. A čas ho nemá rád."

"Najťažšou chrobou Bieleho je ale neprestajné myslenie." hovorí Tuiavi. "Duch bielych ľudí je ako vysoko plápolajúci oheň alebo stále napnutá udica. My z ostrovov vzbudzujeme v Papalagim naším myslením veľké poľutovanie. Biely nedokáže nemyslieť. Nemyslenie, žitie všetkými časťami tela a nielen hlavou, je pre Papalagiho veľmi ťažké. Keď zasvieti slnko, Biely hneď poznamená "aha, zasvietilo slnko". Ale veď lepšie, ako hovoriť o slnku, je ležať na slnku. Múdry Samoánec prijíma teplo do seba nie hlavou, ale rukami, chodidlami, stehnami, bruchom. Necháva myslieť o slnku svoju pokožku. Veď ona tiež myslí, ibaže inak ako mozog. Vtedy keď hlava myslí, väčšina zmyslov Bieleho odpočíva v hlbokom spánku. Takýmto spôsobom Biely, ťažko sa namáhajúc, zároveň prespáva väčšiu časť svojho života. Zmysly a rozum Papalagiho nie sú priateľmi. Biely je jedným človekom v dvoch kusoch.

Nie je známe prečo sa Biely tak nafukuje pre svoje myšlienky. Robí okolo nich veľa hluku, spisuje ich a ukazuje všetkým dokola. Asi sa mu zdá, že myšlienky môžu byť rovnako krásne ako kvety, hory a lesy stvorené Veľkým Duchom. Palmy a kvety sú tiež múdre. Pretože, ak by mali strácať čas na robenie kriku, už by ho nemali na oslňovanie krásou. A ešte by ste mali vedieť, že táto choroba spôsobuje, že Papalagi rýchlo starne a stáva sa škaredým. Čo sa so mnou stane po smrti ? Čo bolo, keď som ešte nebol ?

Rozmýšľanie o tom nemá najmenší zmysel, pretože to je ako pozerať zatvorenými očami na slnko. Odvracia sa od mora, od svetla, od tanca na voľnom priestranstve, od dievčat. Chodí so zatvorenými očami, je mŕtvy za živa.

O múdrom bielom hovoria, že je to "tuhá hlava". Nie silná ruka, alebo noha, nie citlivé ucho, ani svižnosť iných údov, ale iba "tuhá hlava". Tuhá hlava chce všetko poznať. Poznávanie spočíva v približovaní rôznych vecí k očiam a pozeraní sa na ne. Je to odporná zábava bielych. Ale to nie je všetko. Biely chytí napríklad chrobáka. Napichne ho na tenkú ihlu, potom mu odtrhne jednu nohu. Chce vedieť ako vyzerá noha bez tela a telo bez nohy. A potom Biely navlečie nohu na drôtik tenký ako vlas a dá ju pod sklo. Potom pozerá na to všetko cez čiernu rúru zostrujúcu zrak. Silné oko Bieleho preniká cez všetko: slzy, vlasy, odrezok kože. Biely nazerá do vecí deliac ich tak dlho, až nakoniec sa už nedá rozdeliť nič a vtedy Papalagi pozerá do toho nič. No a takto sa dostal až k cieľu svojho poznávania, dosiahol najvyššiu múdrosť, vidí, že sa už nič viac nedá vidieť. Ale to si mohol Biely domyslieť hneď na začiatku, skôr ako začal týrať chrobáka

Pretože musel vytušiť, že iba Veľký Duch vidí veci naozaj úplne. Škriabeš sa na vrchol palmy, ale peň zrazu končí, treba sa vrátiť a nebo ostáva ako bolo, tajomstvom. Treba, ale priznať, že najmúdrejší z bielych na to tiež po určitom čase prichádzajú.

Bieli sa navzájom infikujú svojím myslením. Hádžu myšlienky na tenké rohože a z nich robia "knihy". Tie potom rozosielajú po celom okolí. Knihy ležia vo všetkých obydliach Bieleho a priťahujú mladých, rovnako ako starých ako kus cukru potkany. Väčšina bielych myslí podľa myšlienok uznávaných tuhých hláv. Iba najodolnejší si dokážu v tom zmätku zachovať zdravie a rovnováhu. Ich hlavy nepraskajú pod náporom myšlienok, ale ostalo v nich miesto aj pre kúsok svetla. Biely s veľmi zaťaženou hlavou sa nazýva "vzdelaný". Vzdelaný vie napríklad aká je vysoká palma, ale stáva sa, že nepozná chuť kokosového orecha. Pozná názvy riek, rastlín a zvierat, ktoré nikdy nevidel. Spýtaj sa ho na čokoľvek, začne odpovedať skôr, než TY stihneš zatvoriť ústa. Hlava Bieleho je ako rýchlopalná zbraň. Jediným liekom na tie strašné bremená ťažiace hlavy by bolo šikovné zabúdanie. Ale Bieli sa netrénujú v zabúdaní. Malé deti sa učia iba ako si všetko zapamätať. Milovaní bratia, niet čo závidieť Bielemu. Papalagi nás chce naučiť myslieť, ale nám jeho myslenie nie je potrebné. Urobilo by nás šťastnejšími ? Určite nie. Myslenie odoberá duchu pravdivé svetlo. Myšlienky spôsobujú, že sa hlava a zvyšok tela prestávajú priateliť. Myslenie je asi najťažšou chorobou Bieleho človeka. Nedajme sa ňou nakaziť."

Zielone Brygady 6/1992, prekl. Stano Šnelly