Architektúra miest a strata ideálov - rozhovor s James Kunstlerom

Ako ste sa dostal k otázkam mestského plánovania?

Myslím, že to bolo v mojom detstve. Moji rodičia boli rozvedení, mama žila v Manhattane, otec žil na Long Islande. Bolo to v 60.rokoch a vtedy som mohol na vlastné oči vidieť, ako rozširujúce sa mesto zohavuje Long Island - tento prekrásny kút USA. Neskôr, keď som robil reportéra pre jeden denník v Albane, stal som sa závislím na svojom aute a veľmi na mňa zapôsobili dôsledky ropného embarga Arabských štátov v roku 1973, ako aj zhubné dôsledky automobilizmu v Albane. Začal som chápať akým spôsobom sú vytvárané mestá, v ktorých žijeme a zároveň som sa stretol s novými prístupmi v architektúre a dizajne, ktoré uprednostňovali pred kvantitou kvalitu a prinášali politickú, sociálnu a duchovnú alternatívu.

Mohol by ste nám povedať viac o tom, kto prišiel s takýmto prístupom?

Bola to skupina ľudí okolo organizácie Congress for New Urbanism, predovšetkým Andres Duany a Elizabeth Platter. Títo ľudia vyvinuli nový pohľad na to, čo sa dialo v krajine a čo bolo potrebné zmeniť. Táto skupina ľudí ma naučila chápať niektoré zložitejšie problémy a klásť si hlbšie otázky, ktoré si väčšina bežných Američanov nekladie.

Aké sú to napríklad otázky?

Veľkú úlohu v našom každodennom živote zohrávajú cesty, spôsob akým funguje doprava a toto všetko plánujú a navrhujú ľudia s určitým druhom povrchného myslenia, dopravní inžinieri. Ich východiskovým bodom je snaha uspokojiť potreby automobilovej kultúry. Nový urbanizmus prišiel s názorom, že to je zásadná chyba. Vyhlásil, že potrebujeme nový rebríček hodnôt a súbor princípov. Jednou z vecí, ktoré navrhovali jeho prívrženci bola idea umiestniť miesto, ktoré voláme domov bližšie k miestu, ktoré voláme pracovisko, ako aj k miestu, kam chodíme nakupovať alebo kam chodíme za zábavou. Zmenšiť vzdialenosti, znížiť objem dopravy, odstrániť každodenné jazdy autom z jedného konca mesta na druhý.

Aká bola odpoveď mestských plánovačov?

Potešujúce bolo, že časť z nich sama cítila potrebu zmien. Druhá časť, ktorá väčšinou patrila ku klasickej starej garde samozrejme všetky nové myšlienky zavrhla. Faktom je, že aj dopravný inžinieri musia žiť v rovnakom prostredí, ako ostatní ľudia a na vlastnej koži cítia všetky negatíva súčasného stavu. Aj keď väčšina z nich nemá predstavu, ako urobiť veci lepšími, tiež sa im nepáči, že súčasný spôsob rozvoja sa mení na toxickú haváriu, na odstraňovanie dôsledkov ktorej sa vynakladá stále viac financií. V Spojených štátoch je iba veľmi málo ľudí, ktorí si myslia, že s automobilovou dopravou je všetko v poriadku. Väčšina však vidí riešenie v stavbe ďalších diaľnic a parkovísk.

V súčasnosti funguje iba jeden spôsob, akým vyčísľujeme škody spôsobené automobilmi a tým je kvantifikácia znečistenia vzduchu. Spočítame jednoducho koncentráciu oxidov uhlíka na kubický meter a číslo, ktoré dostaneme ukazuje škody spôsobené automobilmi. Žiaľ mnohé vážne škody spôsobené automobilizmom možno iba veľmi ťažko vyčísliť. Ako vyčísliť sociálnu ujmu dieťaťa, ktoré celé svoje detstvo prežije doma, na sedadle automobilu a v škole, dieťaťa ktoré sa nemôže hrať s kamarátmi na ulici, pretože je to nebezpečné, dieťaťa, ktoré nikdy nezažije možnosť slobodne sa niekam vybrať na vlastných nohách? Alebo ako vyčísliť ujmu 14-ročného dievčaťa, ktoré nikdy neišlo samé do knižnice, pretože ho vždy museli odviezť rodičia? Škody na osobnosti miliónov deti napáchané za posledných 40 rokov jednoducho neide dosť dobre vyčísliť.

Aký to má podľa Vás vplyv na ich neskorší život?

Jedným z najviditeľnejších vplyvov je úplná strata idei spoločného dobra, ktorú nahradila idea extrémneho individualizmu. Deti v posledných desiatich rokoch žijú spôsobom, ktorý ich učí, že záleží predovšetkým na osobnom záujme, že život je osamelá cesta od narodenia k smrti, počas ktorej nenesú žiadnu zodpovednosť za druhých, za budúce generácie a necítia ani nijakú väzbu k minulosti.

Čo na to hovoria Vaši kritici?

V New York Times nedávno vyšlo jedno kritické hodnotenie mojej knihy z pera akademika Alexa Gavina. Napísal v nej niečo ako: „Pán Kunstler si myslí, že máme v Amerike problém s autami. Mnoho Američanov, ktorí milujú svoje autá by s nim určite nesúhlasilo.“ Je to niečo podobné, ako keby povedal: „Pán Kunstler si myslí, že máme v Amerike problém s heroínom. Mnohí zo závislých na heroíne by s ním určite nesúhlasilo.“ Hovorím ľuďom, že sme sa stali civilizáciou klaunov. Niektorí ľudia to odmietajú, niektorí s tým naopak súhlasia. Ako civilizácia nie sme v Božích očiach nijako výnimoční, rovnako ako neboli nijako výnimoční Španieli v 15-storočí, Briti v 18.storočí, rovnako ako Rimania či Aztékovia, alebo akákoľvek iná civilizácia v histórií. Myšlienka, že Amerika 21.storočia je vrcholom ľudského vývoja je veľmi detinská. Sme veľmi detinskí a do seba zahľadení ľudia. Ak sa nezmeníme budeme za to musieť platiť vysokú cenu.

preložené zo Subway and Elevated (Soft Skull Press), skrátené