Banánové súvislosti
Človeku sa niekedy prihodia rôzne náhody, ktoré však spolu podozrivo súvisia. Tak som sa jedného dňa ocitol u priateľov na lazoch v Drieňove práve v období, kedy sa obrovská štedrosť prírody ukázala na stromoch obsypaných sladkým ovocím.
Hrušiek, sliviek a jabĺk bolo toľko, že sme ich nestačili zbierať, jesť a sušiť. Náhodou som sa tu stretol s priateľom Lacom, ktorý okrem iného spomenul, že bratislavská skupina Jedlo, namiesto zbraní, dostala od jedného veľkoskladu viac ako tonu banánov určených na vyhodenie. Samozrejme, nebolo možné zobrať ich všetky, iba to, čo sa pomestilo do jedného osobného auta. Táto malá časť bohato nasýtila bezdomovcov, zvyšok z obrovského množstva banánov skončil v odpade. Táto informácia vo mne najprv nevyvolala neobvyklý pocit, pretože zo svojich skúseností s prácou v Jedle namiesto zbraní viem, koľko potravín a dobrého jedla sa vyhadzuje v dnešnej ére bezhraničného plytvania.
V ten istý deň som potom náhodou vzal do rúk knihu Ľudia v pralese od Alberta Schweitzera, v ktorej autor popisuje svoje zážitky z pobytov v Afrike. V knihe som narazil na citát, kde autor na okraj rozprávania opisuje pestovanie banánov v pralese. Tu je ten citát:
"Kto raz videl čiernych dedinčanov, ako stínajú kus pralesa, aby založili novú plantáž, ten vie, že sú schopní pracovať horlivo a s vypätím všetkých síl celé týždne. K tejto, zo všetkých prác najťažšej, je každá dedina prinútená každý tretí rok. Vysoké kríky, na ktorých rastú banány, vyberú živiny z pôdy neobyčajne rýchlo. Preto sa musí každé tri roky zakladať nová plantáž, pohnojená popolom vyťatého a spáleného lesa."
Hneď som si spomenul na tonu vyhodených banánov v Bratislave, pozrel okolo seba na hojnosť sladučkého a zdravého ovocia, ktoré opadávalo zo stromov, čakalo na zjedenie vo veľkých misách a sušilo sa ako zásoba na zimu, spomenul som si na hrozivé následky klčovania pralesov a znovu, v jednom jasnom okamihu som pochopil, tak ako už veľakrát pred tým, zvrátenosť súčasného globálneho techno-industriálneho systému.
Späť k prírode, späť k miestnym zdrojom, k ovociu, pre ktoré netreba klčovať pralesy, lietať na lietadlách okolo celej planéty, budovať dialnice a riadiť kamióny, spalovať ropu, používať chemické konzervačné látky...
Dobrovoľná skromnosť a jednoduchý, prirodzený život je jedinou odpoveďou na absurdnú a tragickú situáciu, v ktorej sa dnešné ľudstvo nachádza.
Matúš Ritomský
Zopár faktov o banánoch:
Banány sú najpredávanejším a najpopulárnejším ovocím na svete, ročný obrat pri ich predaji prekračuje 8 miliárd dolárov. Spolu s obilím, cukrom, káve a kakau patria k najdôležitejším artiklom medzinárodného obchodu s potravinami. Európska únia patrí k najväčším importérom banánov, na jej území je skonzumovaných skoro 40 % všetkých banánov v celosvetovom obchode. Priemerný Nemec skonzumuje ročne okolo 25 kilogramov tohoto ovocia, Švéd 16,5 kg, obyvateľ Severnej Ameriky asi 13 kilogramov, čo je dvakrát viac ako konzum jabĺk.
V Európe sa vypestuje menej ako 20 % z množstva banánov, ktoré sa tu skonzumuje. 60 % sa dováža z Latinskej Ameriky, zvyšok z Afriky a Karibiku, zväčša z bývalých európskych kolónií. Obchod s banánmi je v rukách niekoľkých nadnárodných spoločností. Najväčšou je americká Chiquita, ktorá obchoduje asi s tretinou všetkých banánov na svetovom trhu. Hneď za ňou je spoločnosť Dole, ktorá spolu s Chiquitou udávajú celosvetové ceny banánov. Treťou najväčšou spoločnosťou je nadnárodná firma Del Monte. Nadnárodné spoločnosti vo veľkej miere využívajú export z krajín Latinskej Ameriky a Afriky, kde priamo ovplyvňujú 60 % produkcie. Plantáže nadnárodných spoločností v Latinskej Amerike presahujú rozlohu 5000 hektárov a náklady na produkciu sú tu veľmi nízke - vďaka nízkym mzdám, obmedzeným právam pracovníkov a biednym pracovným podmienkam. Pre Chiquitu pracuje asi 45 000 zamestnancov, z toho však iba 7 000 pracuje v krajine, kde má firma sídlo - v Spojených štátoch. Väčšinu tvorí lacná pracovná sila v treťom svete.
podľa reportu Going Bananas, Ecologist, No.3/97