Čaká ľudstvo mestská budúcnosť ?

Pre svet, ktorý bude musieť byť prinajmenšom tak vidiecky, ako mestský, bude poľnohospodárstvo stále viac dôležité, nie naopak.

"Všetok život v priemyselnej spoločnosti prebieha v rozmeroch a pojmoch mesta. Mestský človek sa naučil vysoko hodnotiť falošný tovar. Dal sa zlákať a oslniť atomizujúcou kultúrou, vysokou špecializovanosťou, výsadami, trblietavým brakom, rôznymi vynálezmi, ktoré mu zdanlivo uľahčujú život, hotovými predmetmi z bežiacich pásov a tovarom z dovozu. Všetko sa kupuje bez uváženia, bez skutočnej potreby a zachovania prirodzeného rytmu medzi výrobou a spotrebou, rytmu, ktorý tvorí základ každého dobrého spôsobu života. Dnešný človek žije z plienenia sveta, sýti sa lacným pozlátkom a haraburdím, ktorého jedinou hodnotou je príjemný pocit z vlastnenia novej veci."

Baker Brownell

Na vrchných priečkach rebríčku vecí, ktoré podľa mňa "nie sú v poriadku", je viera, že sa ľudia stali mestským druhom, a že to tak má byť a nedá sa to zmeniť. Napriek tejto viere, 99 percent svojej evolúcie žil homo sapiens v malých skupinách a kmeňoch obklopený tým, čomu dnes hovoríme divočina. Zo zvyšného 1 percenta veľkú väčšinu času predstavuje obdobie, kedy sme žili vo vidieckych usadlostiach a malých sídlach obklopených prírodnou krajinou. Z evolučnej perspektívy sú veľké mestské celky 20. storočia náhlou odchýlkou.

Tí, ktorí uverili mestskej ideológii považujú náš pôvod za nepodstatný a zvyčajne tvrdia, že:

a) prosperujúca a demokratická kultúra nepotrebuje stabilný a prosperujúci vidiek,

b) sme dosť chytrí na to, aby sme dokázali zabezpečiť pre veľkomestá dostatok jedla, vody, energie, materiálu, bezpečnosti, zamestnanosti, zábavy a poradiť si s ich odpadom a robiť toto všetko trvalo udržateľne,

c) mestá na rozdiel od všetkého ostatného na svete nemajú maximálnu veľkosť, ktorej prekročením dochádza k úpadku a vymieraniu,
d) mestský a prímestský život môže uspokojiť všetky ľudské potreby, a nakoniec, že

e) ľudia nikdy nezmenia tento spôsob myslenia.

Viera v mestskú budúcnosť človeka vychádza z predpokladov, že naša evolučná minulosť nemá žiadny vplyv na súčasnosť, a že "príroda nekladie pasce neopatrným druhom", ako to raz povedal biológ Robert Sinsheimer.

Mám na to trochu iný pohľad, ktorý sa budem snažiť priblížiť. V prvom rade musím upozorniť na obrovské tempo, akým prebieha urbanizácia a akým sa ľudia premiestňujú do mestských celkov. V Spojených štátoch, napríklad, v 1950 roku žila polovica Američanov na vidieku a v prírodnej krajine. V roku 1990 to bolo už iba 22 percent. V priebehu 50 - tich rokov bude podľa odhadov polovica všetkých ľudí na Zemi žiť v mestách a tento trend bude pokračovať, až pokiaľ sa z väčšiny ľudstva nestanú mestské druhy. Čo na týchto číslach "nie je v poriadku" ? Môže niečo zastaviť, alebo dokonca zvrátiť trend stále väčšej urbanizácie ?

Môžete si zostaviť vlastný zoznam, môj však obsahuje veci ako:

- koniec éry, v ktorej môžu ľudia spaľovať lacné a neobnoviteľné fosílne palivá a ignorovať ekologické dôsledky -sú to totiž lacné fosílne palivá, ktoré umožňujú život vo veľkých mestách
- zraniteľnosť veľkých koncentrovaných populácií epidémiami chorôb (ako AIDS, Ebola, návrat vírov tuberkulózy v nových odolných formách, atď.)
- rozvrátenie ekologickej stability následkom odlesnenia, erózie pôdy, vymierania druhov, klimatických zmien, nárastu ultrafialového žiarenia, čo povedie k znižovaniu hojnosti prírodných zdrojov, ktoré mestá využívajú
- neudržateľnosť stability miest po prekročení určitej hranice ich veľkosti
- zmena v myslení ľudí, ktorí pochopia, že život v malých mestečkách alebo na vidieku, je ekonomicky výhodnejší.
Zoznam by mohol pokračovať, ale každému súdnemu človeku musí byť jasné, že nič nemôže rásť do nekonečna, teda ani mestá.

Podľa môjho názoru, nie je otázkou či sa proces urbanizácie zvráti, ale kedy a ako k tomu dôjde. Otázkou je, či návrat ľudí do vidieckych oblastí prebehne dobrovoľne, rozvážne spolu s nadobúdaním potrebných vedomostí a zručností, alebo bude vyzerať ako útek ekologických utečencov konajúcich tak z núdze a možno s pocitom sklamania. Ak by veľké množstvá ľudí začali znovuosídľovať vidiecku krajinu s aroganciou a bezohľadne, efekt na biologickú diverzitu a ekosystém by mohol byť devastujúci. Súčasné skúsenosti ekologických utečencov v krajinách tretieho sveta potvrdzujú tieto obavy. V súčasnosti nemá žiadna krajina zmysluplnú stratégiu budúceho znovobývania vidieka a pokiaľ viem, žiadna krajina to nepovažuje za niečo dôležité.

Vidiecka kultúra v súčasnosti zaniká. Miest, kde by sa bolo možné naučiť zručnosti a vedomosti nevyhnutné na vybudovanie trvalo udržateľných vidieckých sídel, je veľmi málo. Dnešné školy a univerzity nepripravujú študentov na nič iné, ako na mestský život závislý na fosílnych palivách. Napriek všetkým krásnym rečiam o kultúrnej rôznorodosti, školy a univerzity sú dnes predovšetkým agentmi mestskej homogenizácie. Ľudí z miest, aj ľudí z vidieka, vychovávame v školách rovnako - tak aby sa stali mestskými ľuďmi, s mestskými znalosťami, chuťami, myslením a očakávaniami.

Ale v prípade, že budúcnosť ľudstva bude prinajmenšom tak vidiecka ako mestská, kde sa naučia mladí ľudia to, čo budú raz potrebovať ?

Množstvo dôležitých vedomostí a zručností, užitočných pre vidiecky život sa stráca. Čo je však ešte horšie, stráca sa spôsob myslenia, ktoré dokáže tieto vedomosti a zručnosti spojiť do fungujúceho celku. Myseľ, ktorá vie spolu zladiť veľa rôznorodých vecí, je cudzia špecialistom dnešného sveta. Je to myseľ, ktorá rozumie stavbám, opravám, pestovaniu, liečeniu, remeslám, susedským vzťahom, hudbe, improvizovaniu a rozprávaniu pekných príbehov. Jednoducho, celistvá myseľ s rozhľadom.

A mladí ľudia dnes potrebujú ešte viac ako toto - potrebujú praktické vedomosti o prírode. Ak chceme zachovať biologickú diverzitu, musíme zachovať povedomie o jej dôležitosti. Informácie od ľudí, ktorí hovoria, aká je biodiverzita dôležitá, ale nevedia, ako ich vlastný život na prírodnej rôznorodosti závisí, veľmi nepomôžu. Druh poznania, ktorý potrebujeme, vychádza iba z trpezlivého a dlhodobého pozorovania a pochopenia prírodných procesov na určitom mieste.

Užitočné poznanie, je ten druh poznania, ktorý podporuje biologickú rozmanitosť a rozširuje "integritu, stabilitu a krásu" v krajine obývanej ľuďmi. Je to poznanie, ktoré vyviera z nadšenia pre krásu určitého miesta, z nevyhnutnosti zabezpečovať si živobytie na tom mieste a z pochopenia, že biologická rozmanitosť podporuje život v jeho pravom zmysle slova. Nie je to poznanie, ktoré pochádza z vedeckých štúdií a odborných projektov, ale z radostného a pokorného správcovstva prírody. Je to práve tento druh poznania, ktorý bude potrebný na vytvorenie ekologického komplexu krajiny, ktorý v sebe bude zahŕňať dobre spravované farmy a lesy, divočinu, rôznorodé biotopy, obnoviteľné zdroje energie, udržateľné technológie, nevyhnutné cesty a vidiecku ekonomiku priam s umeleckým citom zasadenú do ekosystému.

Zručnosti a vedomosti, potrebné na vybudovanie udržateľných vidieckych ekonomík, nie sú v mnohom odlišné od tých, ktoré budú potrebné na premenu miest v udržateľnejšie ľudské sídla. Tento projekt bude tiež vyžadovať veľa znalostí a skúseností získaných životom s prírodou, ekologickej predstavivosti a sociálnej nápaditosti. Mestské sídla potrebujú väčšiu biodiverzitu, viac mestských fariem, záhrad, parkov, lesov a divokých miest. Otázkou zostáva, kde ľudia získajú potrebné vedomosti ?

Odpoveďou môže byť napríklad práca profesora Michaela Hammm z Univerzity Rutger, ktorý zorganizoval praktický mestský záhradnícky program pre deti, dospievajúcich a starších obyvateľov v New Brunswick-u. Tento program je navrhnutý tak, aby sa čo najviac ľudí naučilo potrebné vedomosti o záhradníčení, kompostovaní, poľnohospodárstve, výžive, ekológii a priamom obchodovaní a zároveň, aby prakticky pomohol komunite vo vnútri mesta získať kontrolu nad významnou časťou svojej potravy. V prvom roku sa podarilo ľuďom zapojeným do programu vypestovať si a samozásobiť svoju komunitu 2,5 tonami čerstvého ovocia, zeleniny a bylín, pričom asi 1 tona bola poskytnutá detským kuchyniam a vývarovniam pre seniorov. Je to príklad hodný nasledovania v každom meste. Ukazuje spôsob, ako spojiť vzdelávanie detí a dospelých s praktickou pomocou a získavaním vedomostí na ozdravenie mestských sídiel.

Pre svet, ktorý bude musieť byť prinajmenšom tak vidiecky, ako mestský, bude poľnohospodárstvo stále viac dôležité, nie naopak. Britský sociológ, Raymond Williams to raz povedal takto:

"Ak máme prežiť, musíme rozvinúť a zvýšiť našu prácu v poľnohospodárstve. Všeobecne zdieľaná myšlienka o konci vidieckeho sveta je iba abstrakcia..., ktorá je v priamom rozpore so všetkými cestami, ktorými môžeme zabezpečiť svoju budúcnosť. Práca v krajine bude v budúcnosti rovnako nevyhnutná ako v minulosti a zrejme čím ďalej, tým viac dôležitá."

Podľa článku Davida W.Orr, Our Urban Future ?, Ecologist No.1, 1999