Cesta k prirodzenosti

"Človeku nie je dané v čomkoľvek dosiahnuť dokonalosť. Človek sa má k dokonalosti len blížiť." L.N.Tolstoj: Cesta života

Každý hlbšie zmýšľajúci a cítiaci človek má na najvyšších priečkach svojho rebríčka hodnôt hodnoty ako láska, dobro, šťastie, zdravie, sloboda, prirodzenosť... Niekedy viac, niekedy menej sa nám darí žiť podľa nich. Márne by sme však hľadali človeka dokonale šťastného, dobrého, milujúceho,...

Súhlasím s Tolstojom, že úlohou človeka, zmyslom jeho života, je snaha dosiahnuť dokonalosť. Dokonalosť, teda Boha. Lebo dokonalý (a to vo všetkých atribútoch, či už hovoríme o láske, šťastí či dobre) je len Boh. Jediný človek, ktorý bol dokonalý (a bol teda Boh) bol Ježíš. Jeho dokonalý život má nám ostatným slúžiť ako vzor v našom úsilí priblížiť sa k dokonalosti, k Bohu.

Veľmi oceňujem vznik nového časopisu Kruh života s podnázvom "časopis pre slobodný život v súlade s prírodou". Dúfam, že pomôže všetkým hľadajúcim priblížiť sa k dokonalej slobode, súladu, a tiež zdraviu, prirodzenosti, láske... V tejto úvahe by som sa chcela pristaviť pri toľko skloňovanej prirodzenosti.

S prirodzenosťou je to asi ako s dobrom: je len jedno dobro a čo nie je dobré, je viac menej zlé (symbolicky ako slnko - stred je dobro, všetko ostatné je zlo, bližšie k stredu menšie, ďalej od stredu väčšie). Je jednoznačne dané Bohom, čo je pre každého živého tvora prirodzené. Ak koná podľa toho, jeho život je zmysluplný, šťastný. Ak to robí inak, je to neprirodzené (slnko, viac alebo menej). Je zaujímavé, že všetky živé tvory (a niečo podobné by sa určite dalo povedať i o neživých veciach) akosi prirodzene vedia, ako žiť, čo robiť v danej prítomnej chvíli. Celkom spontánne, intuitívne konajú v každom okamihu, a pritom je ich život šťastný, zmysluplný, naplnený, v súlade s Božími plánmi. No život človeka, s rozumom a slobodnou vôľou rozhodovať sa, sa od prirodzenosti veľmi vzdialil. Preto sú ľudia nešťastní, nenaplnení, bez zmyslu života a ľudská spoločnosť sa dnes ocitá vo všeobecnej kríze. Tento fakt si určite všetci čitatelia KŽ uvedomujú a podľa svojich možností sa snažia o návrat k prirodzenosti. Mnohí dokonca cítia, že neprirodzenosť dnešnej ľudskej spoločnosti, založenej na materiálnych hodnotách je už tak ďaleko, že v blízkom čase musí prísť k nejakej zmene. Nechcem byť ďalším prorokom prevratu, katastrof okolo roku 2000. Pád dnešnej civilizácie sa mi však javí ako nevyhnutnosť. A tak intuitívne hľadáme alternatívy do budúcnosti.

Návrat k prirodzenému životu každý rieši po svojom. Zmenou prostredia (z mesta na samotu), zmenou každodenných činností, s čím súvisí vzdávanie sa výdobytkov civilizácie, zmenou orientácie od hmotných vecí k duchovnému svetu, zmenou stravovania, myslenia a pod., mení sa naše vnútro i to, ako sa prejavujeme navonok.

Podľa toho, koľko miesta KŽ venuje stravovaniu, pestovaniu, sa zdá, že otázka výživy je pre mnohých kľúčová. Je to naozaj tak, veď nie nadarmo sa vraví: "Si tým, čo ješ." Boh určil ľuďom, že ich prirodzená strava sú plody, semená. Všetko ostatné sú pre človeka neprirodzené potraviny. Ak človek prijíma čisto prirodzenú stravu, jeho telo je zdravé, plné energie, môže sa dožiť biologického veku až 150 rokov. Akýkoľvek odklon od prirodzenej stravy znamená choroby, únavu, kratší život. To znamená, že napríklad vegetariánstvo je zdravšie ako pojedanie mäsa, chráni človeka pred civilizačnými chorobami, ale nie celkom. Jednoducho, je to menšie zlo, bližšie k prirodzenej strave (princíp slnka). K. Jeffri v knihe Prirodzené zdravie o tom píše: " Aké druhy potravy sú pre človeka najprirodzenejšie ? Odpoveď je prostá: surové plody a orechy. To je všetko ? - Áno to je všetko. - Nemôžeme jesť nič iné ? - Môžete, ale buďte si vedomí toho, že ostatné potraviny, čo sa týka kvality, sú menej hodnotné než plody a orechy. Ak pripustíme kompromis, odmena je rovnaká."

Tento princíp menšieho zla (kompromisov) sa uplatňuje v rôznych stupňoch odmietania "výdobytkov" civilizácie: Niekto sa vzdá televízie, niekto aj rádia, niekto nekupuje ani noviny. Jeden používa chladničku bez freónov, iný ju nepoužíva vôbec. Jeden svieti "šetriacou" žiarovkou", druhý petrolejkou, tretí sviečkami, štvrtý vôbec, lebo chodí spať prirodzene so slnkom (pekný príklad približovania sa k prirodzenosti, cez rôzne viac či menej neprirodzené možnosti). V niektorých otázkach pátrania po prirodzenosti už ani nevieme, čo je vlastne prirodzené, alebo sa nám to zdá nedosiahnuteľné. Napríklad, ako sa prirodzene obliekať, či kúriť. Používanie ohňa, šiat súvisí s tým, že človek obýva aj chladnejšie pásma zemegule, ale prirodzené je pre nás žiť v oblasti, kde netreba ani oheň ani šaty na ohrievanie. V takom podnebí rastie aj pestré množstvo plodov pre prirodzené stravovanie. Tu je možná sebestačnosť, nezávislosť. V takomto prostredí je možné žiť podľa priania Boha: "Nestaraj sa o to, čo bude zajtra, Boh sa o teba postará."

Typickým riešením návratu k prírode, k prirodzenému životu je odísť z mesta na samotu. Na jednej strane bližšie k prírode, sebestační s vodou, potravinami, s miestnymi prírodnými materiálmi... Na druhej strane sú pretrhnuté sociálne vzťahy, chýba prirodzené preberanie tradícií od rodičov. Novolazníci sa musia vlastne nanovo učiť, objavovať mnohé zručnosti, čo by im malo byť prirodzene sprostredkované výchovou, v detstve. Tak isto tu chýba spoločenstvo blízkych, susedov, viac generačnosť v jednom dome, veď človek je prirodzene tvor spoločenský, nie samotár. Nové vzťahy cez LETS, Sieťovku či časopis sú vlastne umelé, neprirodzené (o intertnete už ani nehovorím).

Všeobecne sa dá povedať, že je ľahšie vysporiadať sa s materiálnymi neprirodzenosťami. Ťažšie je obnoviť prirodzené, medziľudské vzťahy - je to samozrejme záležitosť viac generácií. V tejto súvislosti premýšľam, aká je prirodzená výchova. Stotožňujem sa s myšlienkou, už neviem koho, že: "Existuje jediná výchovná metóda, a to výchova vzorom." Význam ľudskej komunity a takejto "vzorovej výchovy" je nesmierny pri všetkých činnostiach a udalostiach života. Či ide o vzájomnú pomoc pri každodenných prácach, spoločenské sviatky, rituály, narodenie, smrť...

Narodenie... Je pekné, keď človek začína svoj život prirodzene - narodením doma, v kruhu najbližších, v úcte a očakávaní, bez zbytočných prístrojov a zákrokov. Keď matka počúva reč svojho tela a signály od dieťaťa, a nie povely lekára, ktorý vie vraj lepšie, čo ona cíti. Mrzí ma, že veľa ľudí, ktorí vedia smer cesty k prirodzenosti, pri narodení vlastných detí zaradia spiatočku. Zrazu potrebujú pračku, ktorú dovtedy pre seba nepotrebovali, začnú chodiť k detskému lekárovi, i keď pre seba lekára odmietajú... Nie je to strach ? Možno chýba čistá viera v Boha.

Porodila som dieťa doma, v prirodzenom prostredí, v prirodzenej polohe, v tichu a láske, kŕmim ho výhradne materským mliekom, nechodí k lekárovi ani na očkovanie. Aby naše dieťa malo čo najprirodzenejší život, musíme robiť pokroky k prirodzenosti, hlavne my, rodičia. Prechádzame na prirodzenú surovú stravu, zbavujeme sa zbytočných vecí, pretŕhame väzby so spoločenským systémom, upevňujeme vzťah k prírode, k blízkym ľuďom, k Bohu. Pri výchove vlastnej dcéry si začínam hlbšie uvedomovať zmysel tak často opakovaných fráz: "Robíme to pre naše deti. Zachráňme Zem pre ďalšie generácie..." Pocit zodpovednosti za našu Zem, potrebu návratu k prirodzenému životu som hlboko pociťovala ako bezdetná. Rodičovská zodpovednosť sa už nedá opísať. Chceme sa meniť k lepšiemu, prirodzenejšiemu rýchlejšie a dôslednejšie ako predtým.

Zmeniť život na prirodzenejší môžeme len tak, že začneme od seba a budeme vzorom svojim deťom i ostatným ľuďom. Žiadne globálne riešenia súčasnej ekologickej a spoločenskej krízy neexistujú.

Na záver by som sa chcela zmieniť o poslednej významnej oblasti zmien na ceste k prirodzenosti. Okrem materiálnej a sociálnej sféry sa ľudia menia na úrovni duchovnej. Začínajú inak myslieť, cítiť. Pociťujú silné puto k matke Zemi, súcit k iným živým bytostiam, láska k všetkému stvoreniu. Začínajú za všetkým vnímať Boha - Stvoriteľa a hľadajú si k nemu osobný vzťah. Prichádzame k potrebe modliť sa, postiť sa, odpúšťať svojim blížnym, neubližovať - do dôsledkov, nájsť vnútorný mier. Lebo najprirodzenejšie pre ľudskú dušu je milovať Boha a myslieť i konať tak, aby to bolo v súľade s Božími plánmi. Vtedy budeme šťastní, zdraví, prirodzení, slobodní...

Lenka Balážová

P.S. Na našej ceste k prirodzenosti momentálne obývame laz Zastôlka (adresa: Lenka Balážova, Drienovo 103, 962 51). Ak majú tvoje kroky podobný smer a cítiš, že touto úvahou sa nedalo vyjadriť všetko, a myslíš, že osobný kontakt a osobná skúsenosť sú prirodzenejšie ako slová na papieri, radi ťa u nás privítame. Vopred napíš.