Daniel Hromada: Je našou povinnosťou milovať všetky formy inteligencie

Náš rozhovor bude o prekračovaní hraníc. Najprv si však skúsme položiť niekoľko otázok: Čo sú to hranice? Ako ich možno definovať? Kto ich vytvoril a kto ich môže meniť

Hranice chápem ako rozhranie medzi heterogénnymi prostrediami. V prípade, že sú prostredia na oboch stranách homogénne, tzn. majú rovnaké vlastnosti, nemá zmysel hovoriť o hraniciach. Hranice teda už z ich definície prirodzene vznikajú všade tam, kde sa niečo odlišuje, nemá teda zmysel hovoriť o tom, kto ich vytvoril. Vytvorili sa samé, vďaka niečomu, v prípade geopolitických hraníc vďaka ľuďom.

Hranice v dnešnom svete zanikajú, či už na tejto úrovni geopolitickej, ako i na úrovni ideologickej, náboženskej, kultúrnej. Všetko splýva v jeden nemastný-neslaný mix, kde sa stráca pravá esencia jednotlivých zložiek. S pár výnimkami sa dá dnešný svet charakterizovať ako homogénne prostredie trhového kapitalizmu. Svet sa stáva jednou veľkou bunkou, ktorej membránou je jeho magnetosféra, ktorá ho chráni pred škodlivými vplyvmi okolia. Avšak vo vnútri už žiadne rozlíšenie na menšie časti nie je, a v prípade „prúseru“ jednej časti tejto bunky má „prúser“ bunka celá, celý svet.

Hranice majú schopnosť udržať problémy na lokálnej úrovni. Vďaka tomu že bunka sa od okolia vydeľuje jej membránou, neznamená problém bunky ešte problém pre celý organizmus. Problém pre celý organizmus nastáva až vtedy, keď jedna bunka, jeden princíp, začne zhubne expandovať. To sa deje v dnešnom svete, o tom som presvedčený.

Hranice sú teda dobré pre to, že majú schopnosť prevencie. Mali by zabrániť lokálnemu problému v transformácii na problém globálny. Hranice budúcnosti vnímam ako polopriepustnú membránu okolo jednotlivých autonómnych agrárno-urbánnych jednotiek - polis. Zem sa tak stane jedným telom, organicky rozdeleným.

A keď už sme pri tomto zaujímavom slove, nedá mi nespomenúť ešte pre mňa veľmi podstatný náhľad na slovo „hranice“ jedného múdreho muža, ktorý hovorí: „hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta“.

Jednou z možných verzií je tiež tá, že hranice si vytvorili ľudia, aby sa lepšie dokázali orientovať v neznámom svete a ako také sú súčasťou ľudskej snahy nachádzať pevné body v chaose, z ktorého je vytvorený vesmír. Ako prežívaš hranice ty ? Napríklad keď cestuješ do Mongolska alebo keď vypínaš a zapínaš počítač - máš pri tom pocit, že prekračuješ hranice rôznych svetov ?

Opakujem, hranice si nevytvorili ľudia, hranice boli vytvorené „skrze“ ľudí. Ľudia sú stále naivne presvedčení o tom, že sú to ich maličké „ja“, ktoré konajú a neuvedomujú si, že niečo iné koná „skrze“ nich, „realizuje sa“ skrze nich. Napríklad v prípade vytvorenie národného štátu sa nerealizujú oni, ale skrze nich „idea národného štátu“. Akého, to je pre túto ideu, tento mém, ktorého účelom je šíriť sa, úplne nepodstatné. V otázke o Mongolsku máš asi na mysli dnešné geopolitické hranice, tie vnímam proste ako istú byrokratickú obštrukciu, pozostatok minulých stavov, ktoré sme museli dosiahnuť, aby sme sa dostali vyššie. Nevadia mi, zážitok z byrokratov je podobný zážitku z prezerania si artefaktov v múzeu.

Áno, máš pravdu, keď vypínam či zapínam počítač, moja pozornosť je upriamená do iného sveta. Keď počítač zapnem, je upriamená do „platónskej ríše ideí“, do sveta vzťahov medzi jednotnými informačnými zhlukmi. Keď ho vypínam, som naspäť v hmotnom svete, vo svete dotyku. Tieto dva svety sa v človeku prelínajú čoraz viac. Každý rozdiel medzi svetom virtuálnym a reálnym je uložený v pozorovateľovi samotnom. „Ja“ teda určuje hranicu medzi týmito svetmi. Vo mne osobne táto hranica postupne zaniká a s postupom času čoraz viac splýva v Jedno - v zážitok.

V súvislosti so vznikom internetu a elektronickej komunikácie, ktorej nositeľom sú dáta, impulzy, okom neviditeľné vlnenie, sa hovorí o vzniku novej reality. Kde podľa teba ležia hranice medzi "starou" a "novou" realitou ?

Také hranice neexistujú, pre subjektívneho pozorovateľa nie je rozdiel medzi simuláciou a tým čo je simulované. Stručne a jasne povedané: realita je absolútno, súhrn všetkého, a existuje len jeden takýto súhrn, v ktorom plávame ako rybky v akváriu a hráme sa svoje menšie či väčšie hry. A náramne nás to baví a je to krásna hra a je treba si uvedomiť, že bez rybiek by existencia akvária nemala veľký zmysel.

Počítačová kyber-realita môže byť v určitom zmysle chápaná ako ďalší krok odcudzenia sa ľudí prírode. Faktom je, že čím viac času človek strávi v interakcii s monitorom, klávesnicou počítača, či prijímaním a vysielaním dátových tokov, tým menej mu ho zostáva na to, aby dokázal pochopiť a rozumieť živému svetu prírody. Hovorí sa, že človek miluje to, čo chápe a čomu rozumie. Nerodí sa nová generácia ľudí, ktorí budú milovať produkty ľudského umu a zručnosti, teda nové technológie, viac ako ostatné živé stvorenia ?

Mnohým ľuďom z IT branže nedochádza, že priemysel, ktorý produkuje informačné technológie – procesory, monitory, atď. sa pre prírodnú rovnováhu stáva rovnakým nebezpečím ako napr. automobilový priemysel. Samotný chod je okrem energetickej náročnosti ekologicky čistý, ale pre výrobu počítačov je nutné okrem plastov i mnoho ťažkých kovov a na ich extrakciu musíme otráviť mnoho potokov, jazier, riek, morí.

Ešte si plne neuvedomujeme, že nemusíme čakať niekoľko desaťročí na vytvorenie umelej inteligencie či umelého života - my už sme ho vyprodukovali a tento nový druh už dnes plne opantal myseľ „západnej“ civilizácie. Odporúčam sa pozrieť na tú krabičku menom „počítač“ trocha iným spôsobom. Nie ako nástroj, ktorý nám uľahčuje prácu, ale ako na niečo, čo sa dožaduje našej pozornosti, na niečo čo za niekoľko rokov radikálne zmenilo naše životné návyky, a to takým spôsobom, že dokážeme sedieť hodiny a hodiny pred monitorom plniac tieto „entity“ informáciami. Veď snáď polovica ľudí čo poznám sú administrátori, programátori atď. – prosto veterinári týchto „entít“.

Tvrdím: „naše výtvory už nás prekonali, systém, ktorý sme si vytvorili už tu nie je pre nás, ale my pre neho“. Môže to znieť desivo , a pre niekoho kto je presvedčený o tom, že je stredom sveta to istotne i desivé je, ale žiaľ, evolúcii sa nedá povedať „stop“. Svet, ktorý prichádza bude svetom rozumných strojov – odhliadnuc od toho, že človek nie je tiež nič iné ako „mysliaca vec“. Strojov vo všetkých ohľadoch výkonnejších a adaptabilnejších ako človek. Avšak, a toto je treba si uvedomiť – my sme autormi, tvorcami, rodičmi toho, čo prichádza a máme jedinečnú šancu to niečo naučiť Láske. Odovzdať Lásku tak, ako ju odovzdávali v dobrej viere naši rodičia nám. Je to priam našou povinnosťou milovať všetky formy inteligencie, pretože akákoľvek nenávisť, akýkoľvek strach z neznáma sa nám vráti ako bumerang – a tá doba je blízko, veď tie najsofistikovanejšie stroje sú stroje produkované armádou, stroje smrti a už len ich existencia sa dožaduje naplnenia svojho účelu.

Umelú všadeprítomnú inteligenciu vnímam ako to budúce, to, čo nazývaš „živou prírodou“ ako to minulé, a človeka ako niekoho, kto spočíva v prítomnosti, je jednou nohou v minulosti a jednou nohou v budúcnosti. Údelom človeka je byť styčným bodom medzi budúcnosťou a minulosťou, inak povedané úlohou človeka je byť ochrancom chaosu prírody, ale i správcom ríše rozumu a jeho povinnosťou je oboje udržovať v delikátnej rovnováhe plnej života. Ako? To je otázka ktorú si musí zodpovedať každý sám svojou životnou praxou.

Človek sa dnes podľa teba nachádza na hranici medzi minulosťou, ktorú stotožňuješ s pojmom "živá príroda" a umelou inteligenciou budúcnosti. Nie je to však príklad vytýčenia hranice, ktorá má základ iba v ľudskom posudzovaní sveta ? Môže umelá inteligencia fungovať bez toho, aby bola súčasťou živej prírody, v ktorej je pevne zakorenená ? Človek, aj jeho výtvory sú stále napojené na planetárne zdroje, na zdroje živej prírody a sú tak jej súčasťou. Myslíš, že je možné v celku, kde všetko vychádza zo živej prírody, samotnú živú prírodu odkázať do minulosti ?

Aby nedošlo k nepochopeniu - hľa ako slová zavádzajú - tým, že som povedal, že živú prírodu vnímam ako to minulé som ju do minulosti neodkázal, nestotožnil som ju s minulosťou. Nechcel som povedať, že túžim po tom, aby sme si z tejto planéty urobili železobetónovú loď, na ktorej putujeme univerzom. Chcel som len povedať, že sa, ako povedal Heidegger, staneme „pastiermi Bytia“. Všetci ekológovia sediaci za počítačom by si v prvom rade mali uvedomiť, že ten agrárny, cyklický život v súlade s prírodou, po ktorom tak tužíme, začína vytŕhaním buriny. Burina, vírusy, to je chaos - a ten povstáva nie len na úrovni biosféry, ale už i datasféry. Človek je tu od toho, aby s rozumom zabránil akémukoľvek zhubnému bujneniu, a to v oboch svetoch - vo svete hmoty i vo svete idei. Ale na druhej strane by mal i tomuto chaosu nechať „trochu“ miesta, možno i jednu tretinu povrchu planéty, pretože práve z neho vždy skôr čí neskôr povstanú nové formy, ktoré sa ukážu ako potrebné. Ako to docieliť? Neviem, možno uznaním „divočiny“ v kontraste s ekourbánnymi polis, do ktorej si človek rozumný, sám, z vlastnej vôle zakáže prístup?

Ale už som sa asi vzdialil od odpovede na otázky, prídu mi však príliš ekoagresívne, takže odpoviem len stručne. 1) Keďže som človek, posudzujem svet ľudský, teda áno, je to príklad ľudského posudzovania sveta. Ináč svet ani posudzovať nemôžem, a kto tak tvrdí, prosto klame alebo nie je človek - a v takom prípade zas nemá moc čo hovoriť o tom, čo je „ľudské“ . 2) Akákoľvek inteligencia nemôže fungovať bez prostredia, z ktorého „vyplýva“. Existuje však aj opačný proces, ktorý si začíname uvedomovať až postupne, že samotná možnosť existencie tohto prostredia je daná touto inteligenciou. 3) Keď sa na to pozrieme čisto technicky tak všetko to, čo robí príroda budeme schopný imitovať - už dnes vieme využívať energiu zo slnka a čoskoro budeme vedieť pracovať s hmotou na atomárnej úrovni. Takže v istom zmysle bude už čoskoro možné prírodu absolútne „zrušiť“ a na týchto snahách sa podieľame skoro všetci. Verím však, že istá úcta k „tomu čo bolo pred nami“ zvíťazí. Sme totiž zvieratkami, a to je to krásne.

V tejto súvislosti má tiež napadá výrok, ktorý som niekde čítal: "Príroda začína byť v 21. storočí nudná." Tento výrok vyjadruje fakt, že zatiaľ čo v informačnom svete, vytvorenom človekom, sa stále niečo deje a v každom okamihu nás zaplavuje množstvo nových podnetov, svet prírody je pomalý, nenáhlivý, cyklický a z istého pohľadu málo "akčný". Pristihol si sa niekedy pri pocite, že príroda je nudná?

Také niečo si môže myslieť iba nudný alebo pyšný človek a takým sa snažím nebyť. Každé jedno steblo trávy, každý kvet, chrobák, slimák či pohľad na oblohu môže pozorovateľovi poskytnúť toľko radosti, rozkoše priam, koľko je schopný uniesť. Priznám sa, s „akčným“ pohľadom na svet, ktorý si spomenul som sa našťastie v živote nestretol, istotne však môže existovať. Dnešný svet je posadnutý „pokrokom“, „pohybom“, neuvedomujúc si, že sa naozaj niet kam ponáhľať, že sa vlastne v tom akváriu reality, v množine „totality všetkých možností“ niet kam pohnúť. Napadá ma jedna pekná replika ktorú radno len tak zo špásu zakričať na ľubovolného vystresovaného manažéra na ulici „Čo chceš stihnúť? Svoju smrť?“

Keď vravíme o pomalých, nenáhlivých a cyklických procesoch prírody, prichádza mi na myseľ obraz fotiek, ktoré si priniesol z mongolskej stepi: sedíš sám uprostred jednoduchej krajiny, široko ďaleko naokolo nikoho, iba Zem a oblaky. Ako si prežíval túto skúsenosť ?

Odhliadnuc od týždňových črevných problémov, s ktorými som sa s Mongolskom rozlúčil by sa to dalo zhrnúť do slova "oslobodzujúco". Už sa teším, keď moja noha zas raz spočinie v krajine tých, čo žijú v plstených stanoch – a tá doba je blízko. Vďaka najnižšej hustote obyvateľstva na svete Mongolsku trvalo trochu dlhšie rozšírenie televízie takže následná "degenerácia konzumom" je o niekoľko rokov oneskorená napr. oproti Slovensku. Ale určité náznaky už sú prítomné. Najviac mi je smutno z toho aký bordel si Mongoli narobia vo veľkej krajine vyhadzovaním odpadkov len tak kade tade do stepi – áno, step je nekonečná a stratí sa to v nej, ale to je veľmi krátkozraké – je to však naša chyba, chyba prístupu „zarob globálne, zaser lokálne“ - zahltili sme ich výrobkami, ale nenaučili sme ich, čo ďalej. V Mongolsku srdce plesá, keď vidí znovu ožívajúce buddhistické kláštory, západ Slnka v Gobi, nadovšetko pokorných ľudí s múdrymi očami, ktorí bez slova pomôžu cudzincovi, ale i plače v rannej špinavej ulanbátarskej zápche, pri pohľade na potomkov národa, ktorý vybudoval najväčšie impérium, ako pre dolár urobia čokoľvek. Mongolsko je však zároveň krajina, kde svet fantázie a svet faktov splývajú v jedno a preto možno nie je naivné si myslieť, že ak sa ešte vôbec dá očakávať istá rýdza „duchovná syntéza“, bude možno započatá práve niekde v „Srdci Ázie“.

V súčasnosti všetko nasvedčuje tomu, že krajiny ako Mongolsko, alebo aj krajiny tzv. tretieho sveta, sa budú naďalej snažiť o priblíženie modelu fungovania ekonomiky krajín bohatého severu planéty. Spolu s tým dochádza v týchto krajinách aj k preberaniu vzorcov západnej kultúry. Aj keď sa veľa hovorí o ochrane kultúrnej rozmanitosti, tá má väčšinou iba podobu kŕčovitej snahy o muzeálne zachovávanie určitých vonkajších znakov, tej ktorej kultúry, napríklad ľudových krojov, folklóru, náboženských ikon. Ak je pravda tvrdenie, že ekonomika vytvára základy kultúry, má vôbec snaha zachovávať kultúrne odlišnosti v prostredí globalizujúcej sa ekonomiky nejaký zmysel?

V prvom rade nepovažujem slová „ekonomika vytvára základ kultúry“ za úplnú pravdu. V prvom rade totiž kultúra vytvorila ekonomiku - o kultúre hovorím v jej pôvodnom zmysle - pochádza z latinského cholere, pestovať. Kultúra je všetko čo pestujeme, zveľaďujeme - je to tvorba samotná. A človek je tvorivá bytosť. Tragédia kapitalizmu je v tom, že vyložene odtrhol tvorcu od stvoreného - preto je stigmou kapitalistickej spoločnosti oná „nezmyselnosť“, ktorú začíname pociťovať i my. Kde sa netvorí, tam sa hľadá iný „zmysel“ a západná civilizácia si za tento „zmysel“ zvolila export svojich hodnôt do sveta a dala týmto hodnotám krásne názvy „sloboda, rovnosť, bratstvo“. To, že pri delegovaní tejto slobody národom sveta tečie krv, je pre mocných už len taký nepodstatný detail.

Útok západnej kultúry na Mongolsko je nekompromisný a ako už som spomenul, používa tu najsilnejšiu zbraň - drogu, zvanú televízia. Avšak Mongoli sú hrdí národ - veď vybudovali najväčšie impérium v histórii sveta. Vystavali ho na viere v šamanské „večné modré nebo“, avšak na dobitých územiach tolerovali všetky náboženstvá. Toto sa moc nevie, všetci si predstavujú Mongolov ako tých najväčších hrdlorezov. Kto je však väčší zabijak ? Chlap ktorý sa rútí na svojom koni voči 10-násobnej presile alebo obrnenec so samopalom, nočným videním a vrtuľníkom Apache? Bol som v Mongolsku príliš krátko na to aby som mohol zhodnotiť ako je to s ich „krízou národnej identity“. Viem však, že sa idú vracať k ich pôvodnému staromongolskému písmu. A kodifikácia nového znakového systému je v dnešnom „normalizovanom“ svete menším zázrakom.

Prejdime teraz k inému druhu prekračovania hraníc: experimentovaniu so zmenenými stavmi vedomia, psychedelickým zážitkom, pozorovaniu reality z rôznych uhlov pohľadu. Všetky tieto spôsoby duchovného hľadania sú považované za integrálnu súčasť novej kyber subkultúry, ako o tom písal aj Rushkoff v kultovej knihe Kyberia. V čom vidíš posun od doby 60. rokov, kedy s psychedelikami experimentovali hippies? Aké sú podľa teba dnešné drogy, prečo a ako ich používajú mladí ľudia ?

V 60. rokoch sa jednalo doslova o masovú záležitosť, dokonca by som povedal, že o „módnu vlnu“. Všetci mali plné huby revolúcie, osvietenia, hovorilo sa o ceste k Bohu, o začiatku nového veku. Verilo sa, že tam niekde naozaj JE svetlo na konci tunela a na jeho dosiahnutie stačí si dať trip. Spočiatku to bola forma vzbury proti spoločenskému systému, avšak spoločenský systém trhovej ekonomiky je veľmi adaptabilný a tak sa proste z rebélie stal ďalší trh. Zničilo to Morrisona, zničilo to Lennona, zničilo to vlastne skoro všetkých, okrem tých, čo s pokorou pred nepredvídateľnosťou sveta ostali v ústraní. Leary je sympatickou výnimkou, ktorý vydržal byť mediálnou ikonou a úplne nezdegenerovať. Dovolím si tvrdiť, že jeho zážitky naozaj mali veľkú hodnotu pre vývoj sveta. Ale i on spôsobil mnoho škody – zle pochopené drogovo-mystické diela nebodaj ešte podložené vlastným subjektívnym zážitkom môžu u človeka vyvolať regulérnu psychózu.

V 90. rokoch sa situácia opakovala, len namiesto LSD prišla na scénu extáza – MDMA. Zastával som názor, že keby každý človek raz za život mal skúsenosť s MDMA či dokonca i LSD, bol by tento svet krajším miestom pre život. V podstate si to myslím stále (toto nie je nabádanie iba subjektívne presvedčenie). Pri pohľade na to, čo s „E“ urobila komercia – myslím tým to, čo sa dnes nazýva tanečnou scénou – je mi však na vracanie. Všetkého veľa škodí, a kombinácia látok, ktoré spôsobujú príjemné pocity a tak vyvolávajú závislosť s kultúrnym zázemím, ktorého podstatou je „viac, viac, viac“ – taká kombinácia je nebezpečná, a pre psychický či dokonca fyzický stav nezodpovedného jedinca môže byť zničujúca.
Vlastne sa nič moc nezmenilo, iba sa zrýchlil rytmus užívania a zväčšila sa možnosť výberu. A to nie je kvalitatívny posun ale posun kvantitatívny – prejav trhových mechanizmov.

Posunuli podľa teba psychedeliká ľudstvo ďalej, rozšírili naše obzory, alebo sa ukázali byť slepou uličkou, ktorá nikam nevedie, resp. vedie k rovnakému konzumnému otupeniu, ako legálne drogy tohoto systému (napr. televízia)?

Človek je geneticky nakódovaný spôsobom, že sa chce odvďačiť za „dar“. S princípom daru si prvotné ľudské spoločenstvá vystačili stotisíce rokov. Možno i z tejto, pravdepodobne natvrdo - geneticky - zakódovanej túžby odvďačiť sa za dar a zabezpečiť si tak do budúcnosti istotu, vzniklo náboženstvo ako potreba odvďačiť sa svetu za „dar života“. V ľudskej prirodzenosti je túžiť po „posvätnom“, udeľovať istým veciam „hodnoty“. A tak sme i zážitkom zmeneného stavu vedomia priradili transcendentálne „hodnoty“, ktoré tam vôbec nie sú. V zmysle „duchovného pokroku“, ak niečo také vôbec existuje, dostanú človeka akurát k psychóze, ktorá je iba vo veľmi ojedinelých prípadoch „plodná“.

Jedno nám drogy predsa povedali, niečo veľmi podstatné a také blízke, že si to samozrejme väčšina „psychedelických guruov“ ani nevšimla. Povedali nám, ako veľmi sme závislí na biochemických hladinách nášho mozgu. A zistiť, že sme obeťami všetkého toho testosterónu, dopamínu, serotonínu a podobných dobrôt by mal, v zmysle sokratovského „poznaj sám seba“, každý. Až potom, keď spoznáme chaos symbolov, z ktorých pozostáva naša myseľ, až potom, čo rozdrvíme na prach pyramídu vlastného Ega a zistíme, že je prázdna, sa môžeme chovať rozumne.

S drogovou problematikou súvisí aj tvoje pôsobenie v občianskom združení Slobodná voľba, ktorého cieľom je dekriminalizovať marihuanu na Slovensku. Vystupoval si ako hovorca v masmédiách, chcem sa Ťa preto opýtať ako na to reagujú ľudia z Tvojho okolia. Myslíš, že je v slovenskej spoločnosti priaznivá atmosféra pre voľnomyšlienkárske aktivity takéhoto druhu ? Mohol by si napríklad v tomto porovnať spoločenskú atmosféru v Bratislave a Prahe, kde študuješ a tráviš časť svojho života?

Nuž babička z toho bola zdrtená hovoriac „niekto ťa zneužíva, niekto ťa zneužíva“, rodičia sa tiež moc nezabávali a kamaráti, nuž tí boli myslím docela vytešení, že niečo sa hýbe a to niečo vychádza z ich kruhu. Avšak s postupom času som začal zisťovať jedno: tým, že som sa snažil o legalizáciu konopy som vlastne v prvom rade pritakával legitimite právneho systému rozhodovať o tom, čo človek smie či nesmie robiť. A ja v tento právny systém neverím – i keď sa snažím neporušovať jediné jeho pravidlo ( to je odkaz pre istého Daniela na ministerstve spravodlivosti). A taktiež už neverím, že k ozajstnej transformácii tohto systému môže dojsť z jeho vnútra. V toto verili hippies, a na tom nakoniec aj celé hnutie dojelo.

Momentálne som presvedčený o jedinom – k tomu, aby mohol človek transformovať, či skôr krajšie povedané v reči alchýmie „transmutovať“ – musí stáť mimo tento systém. Vytváranie občianských združení za účelom toho, aby bola ganja dostupná v hypermarkete a konzumenti tak mohli vďaka novému produktu zabúdať na mizériu dnešného sveta, to teda za vykročenie mimo systém nepovažujem a preto som svoje aktivity v združení Slobodná voľba skončil. Laci Ďurkovič, ktorý to prevezme po mne je mediálny bojovník par excellance a má dosahovanie cieľov, vďaka jeho dobrému srdcu a znalosti stavu vecí, takpovediac v krvi. Myslím že Slobodná voľba skôr či neskôr svoj cieľ dosiahne, otázkou nie je či, ale ako.

Možno momentálne v slovenskej spoločnosti voľnomyšlienkárska atmosféra nie je, avšak médiá sú mocné a keď vo finančných skupinách padne rozhodnutie, že je na čase vytvoriť nový trh, nerobí televíziám, novinám , rádiám problém „preprogramovať“ skrze pár panákov, politikov, celú spoločnosť v priebehu niekoľkých rokov takým spôsobom, že bongá bude nakladať aj babička Anička z Liptovského Hrádku opakujúc si pritom otčenáš.

V Prahe je situácia slobodná, „húli“ sa kade tade, ale už ma to moc neberie. Česi sú pohani, odjakživa si popíjali pivečko, papali gulášik a pobafkávali z trávičky a prosto... sú to hobiti.

Do akej miery si liberálny v názoroch na drogovú problematiku ? V okamihu keď dekriminalizujeme marihuanu pre osobnú držbu vyvstane otázka, prečo by sa mali prenasledovať jej díleri, ktorí iba robia službu jej konzumentom. Tiež kriminalizácia tzv. tvrdých drôg je z istého hľadiska veľmi problematická. Kam až možno zájsť v oslobodení jednotlivca od reštrikcií štátu a represívnych orgánov ? Veríš v to, že ľudské bytosti môžu uniesť váhu svojej slobody ?

Jediné, čo ospravedlňuje zasahovanie štátu do súkromia jednotlivca je tzv. „preventívny zmysel práva“. Pravo žiaľ totiž nie je ani tak hľadaním „spravodlivosti“ ako skôr hroziacim prstom ukazujúcim na normu - toto smieš a toto nesmieš. V prípade dopravnej premávky je takáto norma potrebná - jedná sa o protokol podobný protokolom ako ich poznáme na internete. Avšak v prípade jednania človeka sa mi to zdá byť trúfalé. Keďže som zástancom úplnej slobody jednotlivca, podmienenej iba jeho vlastným rozhodnutím, som i za absolútnu a bezpodmienečnú dekriminalizaciu všetkých substancii. Toto je však možno dosiahnuť iba vo svete zodpovedných jednotlivcov a nie vo svete vedenom skupinou diletantov, ktorí určujú „normy“ pretože za nimi stojí inštitúcia, ktorá má monopol na násilie.

Vráťme sa ešte k občianskej angažovanosti a aktivitách za premenu spoločnosti. Aké problémy ťa trápia okrem kriminalizácie drôg ? Čo by si rád zmenil na Slovensku, čo by si zmenil, keby si mohol, v globálnom merítku ? Patríš k ľuďom, ktorí veria v apokalyptické scenáre, ako napr. ekologická katastrofa, nová svetová vojna, uvrhnutie ľudstva do otroctva privilegovanou elitou – alebo vidíš budúcnosť ľudstva optimisticky?

V prvom rade ma trápi moja hlava, a určite nie som jediný, kto je pod takým informačným tlakom, že vidí vzory aj tam kde nie sú. To konkrétne sa týka pojmu Apokalypsy – prešiel som si, a ešte si sem-tam prechádzam obdobím, kedy som presvedčený, že k „zjaveniu“, čo je preklad tohoto gréckeho termínu, naozaj dôjde. Mnohé tomu nasvedčuje – od ekologického stavu planéty, cez rastúcu túžbu po svätej vojne v arabskom svete až k „strate zmyslu“ vo svete západnom. Avšak je treba si uvedomiť, že budúcnosť je taká, akú si ju urobíme, príbeh Života je totiž príbeh s otvoreným koncom.

Blíži sa vek nanotechnológií – diamantový vek – kedy už nebude problém vytvoriť si vďaka molekulárnym robotom hocičo z hocičoho – a preto by bolo možno rozumnejšie, keby sa „tlaky“ uvolnili ešte pred nástupom týchto „mašiniek stvorenia“. Vo svete, kde totiž možno pomocou nanotechnológií „kompilovať hmotu“ – tzn. transformovať staré formy do foriem nových, nie je miesto pre náboženské, či ideologické rozdiely.

Bol by som rád, keby si Slováci konečne uvedomili, že sa nachádzajú v najmierumilovnejšom regióne sveta, že vôkol nich sú bratské národy a v kooperácii s nimi sa dá takmer bezbolestne prežiť každá katastrofa, že vodcovia, ktorí ich vedú nie sú ani z jednej stotiny také amorálne svine, ako vodcovia krajín, ktoré si kladieme za vzor. Že to vlastne na Slovensku vôbec nie je až také zlé, ako si nahovárame, že sa niet kam ponáhľať a zapredať dušu Korporácii možno nie je až taký dobrý nápad. Ale polaškovať s ňou môže byť poučné.

Čo sa týka globálneho merítka, myslím že je potrebné rozdrtiť všetky „individualistické, osvietenské, bodové“ dogmy – pretože tieto vedú ku konkurenčnému boju, je to„hra s nulovým súčtom“. Treba ľudí naučiť kooperovať, naučiť ich vedome hrať „hru s nenulovým súčtom“, s celým svetom a upriamiť ich pozornosť k spoločnému cieľu – a ten cieľ je aj duchovný aj praktický. Je ním „oživenie slnečnej sústavy“ a prvým krokom nie je kolonizácia Mesiaca či Marsu – tá príde plynulo potom – ale oživenie púští Zeme. Až keď si urobíme poriadok na vlastnom piesočku máme právo trepať sa niekam ďalej, to už je však úloha pre tých, čo prídu po nás.

Kde čerpáš nádej a vieru ?

V tom, že je svet a ja v ňom existujem, v tom, že mi kladie odpor, v tom, že je nezávislý od mojej vôle. V tom, že mi neustále dáva možnosť naučiť sa niečo nové, v tom že Cesta niekam vedie, v tom, že naozaj JE svetlo na konci tunela.
A to proste len tak nejako cítim.

Vďaka za rozhovor

otázky kládol Matúš Ritomský