Etika úcty k životu - Albert Schweitzer

Ako je to ale s etikou úcty k životu v konfliktoch, ktoré vznikajú medzi vnútorným imperatívom sebaodovzdania a nevyhnutným sebazachovaním?

Aj ja podlieham vnútornému rozdvojeniu vôle k životu. Na tisíc spôsobov sa moja existencia ocitá v konflikte s inými. Som postavený pred nevyhnutnosť život ničiť a poškodzovať. Keď kráčam po lesnej cestičke, moje nohy ničia a pôsobia bolesť drobným tvorom, ktorí na nej žijú. Aby som si zachoval svoju existenciu, musím sa brániť všetkému, čo ma poškodzuje. Stávam sa prenasledovateľom myšky, ktorá žije v mojom dome, vrahom hmyzu, ktorý sa tu chce usídliť, masovým vrahom baktérií, ktoré by mohli ohroziť môj život. Svoju potravu získavam ničením rastlín a zvierat. Moje šťastie stojí na poškodzovaní blížnych.

Ako sa v tejto hroznej nevyhnuteľnosti, ktorej som podriadený, uplatňuje etika?

Obyčajná etika hľadá kompromisy. Chce stanoviť, koľko musím obetovať zo svojej existencie a zo svojho šťastia a koľko si smiem ponechať na úkor existencie a šťastia iných živých bytostí. Týmto rozhodovaním vzniká teda aplikovaná relatívna etika. Tá vydáva za etické to, čo v skutočnosti etické nie je, pretože je to zmes neetickej nevyhnutnosti s etikou. Tým vyvoláva nesmierny zmätok. Vzniká tak a stále narastá zatemňovanie pojmu etična.

Etika úcty k životu neuznáva žiadnu relatívnu etiku. Za dobro pokladá iba zachovanie a podporovanie života. Každé jeho ničenie a poškodzovanie, či už k nemu príde za akýchkoľvek okolností, označuje ako zlé. Žiadne vopred pripravené kompromisy medzi etikou a nutnosťou nemá na sklade. Stále novým a vždy originálnym spôsobom sa absolútna etika úcty k životu v človeku vysporiadava so skutočnosťou. Nerieši konflikty namiesto neho, ale núti ho, aby sa rozhodol vždy sám, nakoľko môže ostať etickým a nakoľko sa musí podriadiť nutnosti ničiť a poškodzovať život a tým sa previniť. V etike človek nepostupuje napred tak, že dostane návod na patričné vyrovnanie medzi etickým a nevyhnutným, ale iba tak, že stále zreteľnejšie počuje hlas etična, že je stále viac ovládaný túžbou život zachovávať a podporovať a že sa stále tvrdohlavejšie bráni nutnosti život ničiť a poškodzovať.

V etických konfliktoch môže človek prísť iba k subjektívnym rozhodnutiam. Nikto za neho nemôže určiť, kde v tom či onom prípade leží najvzdialenejšia hranica možnosti zotrvať na stanovisku život uchovať a podporiť. Musí to posúdiť iba on sám, keď sa pri tom nechá viesť krajnou zodpovednosťou za druhý život.

Nesmieme nikdy otupieť. V pravde žijeme iba vtedy, ak konflikty prežívame stále hlbšie. Spokojné svedomie je diablov vynález.

Albert Schweitzer