Gazdujte

Výsledok je až príliš známy: nadbytok umelých, jedovatých potravín, vykorenenie, stučnenie a spohodlnenie ľudských tiel a duší. A bezočivé spľundrovanie Zeme (až príliš často chápané ako nutné zlo), ktorá traktoristom, kombajnistom a vodičom fekálov Matkou byť ani nemôže.

Zásadné pokusy o zmenu končievajú snahou o samozásobenie jednotlivých rodín. Napokon dopestovať si ovocie zeleninu, zemiaky a strukoviny nie je s trochou trpezlivosti a šťastia až také zložité. A prvým pokusom býva zväčša zázračne požehnané bez ohľadu na zvolený postup práce. Potom môžu prísť na rad sliepky, kozy a iné menšie zvieratká. Odborných návodov a dobrých rád, ako pestovať a chovať prirodzene, ohľaduplne a bez chémie... je už aj u nás dosť. Tí šťastnejší sa môžu čo-to podučiť od starých gazdov vo svojom susedstve. Pri tom si rýchlo uvedomia, že nie je možné nadviazať na skúsenosti predkov. Niť sa dávno pretrhla a my ostávame osamotení so svojimi ideálmi.

Stredoslovenské lazy sú už svojou podstatou lákavé. Neprerobené domy, dostupná a pomerne úrodná zem, pocit slobody uprostred hôr. Lenže domy stoja často ďaleko od seba a nájdite dva, tri, štyri pokope, aby boli súce, na predaj a za prijateľnú cenu. Okrem toho ľudia prichádzajú každý inokedy, s inou predstavou, obľúbia si iné miesto.

A tak za nás okolnosti vyjadrili to, čo nosíme stále hlboko v sebe: neprekonateľný individualizmus. Pravda, že usadlosti boli kedysi sebestačnými hospodárskymi a spoločenskými celkami, kde žili prinajmenšom gazdovia, ich dospelé deti a ich deti, nám nepomôže. Príliš dobre vieme, že rubom ich spolupráce bol prísny poriadok a nerovné postavenie členov domácnosti v ňom.

Tak, keď mi pred viac ako siedmymi rokmi na lúke nad slamenou strechou môjho práve objaveného domova Hory povedali svoje krásne: Gazdujte, netušila som, ako sa mýlim. Myslela som totiž na robotu, na to množstvo tajomných a náročných činností, ktoré sa bude treba naučiť. Hodiť za hlavu vymoženosti posledného storočia mi bolo výmenou za zmysel a nádej až príliš ľahko.

Len jedno ma nenapadlo. Že to gazdujte bude značiť aj cestu hlboko do seba a ďaleko za obzor našej kultúry, že bude treba hodiť za hlavu nie len vymoženosti, ale aj všetko, čo sa za prvých dvadsať rokov života naučila vo vzťahu k ľuďom a k sebe. A vybrať sa do končín, kde zatiaľ väčšina novodobých pútnikov stroskotala.

Láska? Vo vzácnych prípadoch sme ešte schopní lásky manželskej, rodičovskej. Ale používať ten istý meter aj na slabosti, túžby, zápasy a zvyky cudzích ľudí, povedzme priateľov, pozvať ich k sebe do dvora, zdieľať s nimi všetko, čo prináša každodenný život?

Úprimnosť, otvorenosť? Dobre. Lenže to znamená zo všetkého najviac zraniteľnosť a osoh nebadáš žiaden. Je to také ľahké a sme na to z domu tak pekne naučení – nič si nevšímať, nič si nepripúšťať a s nikým necítiť. A keď už v tej škrupine nemožno vydržať, na to sa predsa vyrábajú krásky z telenoviel, aby nám uľahčili od prebytočných citov bez rizika, že si pri tom dušičku čo len oškrabneme.

Skromnosť? Mnohí by povedali skôr bieda. Bývanie v jednej izbe, voda na dvore, záchod, búdka za humnom, dlážka drevená, v kúte šparhelt, pod stropom sviečka. Jedlo, čo dom dal, háby pozháňané po starých susedoch. Zopár korún zarobených doslova v pote tváre a na hranici zákona. Pri dnešných cenách?

Spolupráca? Isteže, jeden chlap hradu na múr nezaloží. Ale dávať svoju prácu ako dar, nevymieňať ju ani za peniaze, ani za iné rovnako smiešne jednotky, ocenenia a uznania, ani za tovar a dokonca ani za Božiu priazeň ? A nezratúvať si po kútoch, kto mi koľko dlhuje?

Modlitba, sústredenie, rozjímanie? Toho už tu bolo, kníh, že by mohol prales rásť. Ale hodinu za hodinou sa modliť? Robotou? Nechať stroje strojmi, vymoženosti vymoženosťami, chytiť sa motyky, sekery, kosy? Neoddeľovať sa od Zeme asfaltom, betónom, gumou, molitanom? Raz a navždy vypnúť televízor, prestať ohlupovať svoju obrazotvornosť ilúziami, ktoré sa pomaly stávajú podmienkou prežitia ? Čo potom s časom, nebudeme ho zrazu mať priveľa?

Úcta k Zemi? Samozrejme. Ale žiť iba z nej, z jej plodov, nosiť si ju do domu na čižmách, nemôcť ju na jeseň zmyť z dlaní? Domáci chlebík? Výborná zmena, ale každý deň?

Mierime k jednoduchosti a vzdávame sa strojov nie len preto, že znásilňujú Zem. Okrem toho berú ľuďom silu, možnosť sebapoznania a schopnosť zmysluplne spolupracovať. Nahradiť obrad ručnej žatvy niekoľkominútovou popravou obilia kombajnom neprestáva byť smrteľným previnením len preto, že je to bežné

Keď kresťanské myslenie posledných storočí vyhnalo Ducha z krajiny do kostolov, kláštorov a kníh, nikomu zrejme ani na um neprišlo, že v konečnom dôsledku to povedie k sebazničeniu aj tej skromnej miery ľudskosti, ktorú mohli do života priniesť Františkánske sny o prostote, čistote, pokore, láske k všetkému živému a ostali iba trčať mimo obzor ako nedostupné skaly.

Gazdovať dnes znamená aj vrátiť sa k nim. Trpezlivou prácou okolo seba aj na sebe vytvárať spoločenstvo. Na malom, ľudsky obsiahnuteľnom priestore. Spoločenstvo Zeme a všetkých živých bytostí. Je na čase namiesto bezduchej a účelovej umelej inteligencie tú svoju, Bohom danú.

Skutočná roľnícka práca si nevyžaduje len rozum a skúsenosť, ale aj pokoru, cit a vieru. A okrem mnohého iného učí človeka chápať, že výsledky svojho, často dlhotrvajúceho snaženia nemá plne v rukách.

Až vtedy, keď budeme na svojich výpestkoch naozaj závislí, až sa pri kosení a hrabaní na lúkách znova ozve spev, až sa na medze a do sadov vráti život a krajina okolo nás pozabudne aspoň na tie najhoršie rany, až potom môžeme hovoriť o návrate márnotratných synov.

Obnoviť gazdovstvo je ako zmladiť strom – ťažké a neisté. Treba zarezať hlboko do živého aby starý koreň vyhnal nové drevo. Kým prinesie ovocie, chvíľu to potrvá. A to nevieme, či niektoré konáre nebude dokonca treba preštepiť.

Vytvárať živú pospolitosť sa ľuďom darí čím ďalej tým menej. Ak naši predkovia spolupracovať museli, ak mali prežiť, my dnes spolupracovať musíme, ak má prežiť Zem. Pravidlá, jednotky práce a umárajúce schôdze nám na gazdovstvách nepomôžu. Príliš dobre vieme, že jedna rodina d deťmi, keby sa aj zodrala, bez vážnych kompromisov obstojí len ťažko. A život nás niekedy dosť drsne učí, že vykúriť pre každého člena domácnosti jednu izbu je neprekonateľný prepych, rovnako ako stavať a udržiavať pre každú rodinu maštaľ, pivnicu, humno, stodolu, dreváreň...

Gazdovstvá dávali obživu a strechu nad hlavou viacerým ľuďom. Ak si chceme okrem zeleniny dopestovať aj chlieb, ak chceme odolať tlaku stále útočnejšej spotrebnej kultúry, ak sa naše deti majú mať s kým hrať a predovšetkým, ak sa máme vyhnúť zúfalstvu osamotenia a odcudzenia od ľudí a nenaplnenie svojho poslania, budeme sa musieť učiť spolu žiť. Najprv trebárs jedna rodina v jednej izbe, potom niekoľko rodín v jednom dvore, jednej osade. Učiť sa vytvárať jednotu aj uznávať jedinečnosť. A namiesto vylepšovania pravidiel a zliepania lazníckych štátov si vyjsť v ústrety až za hranice vlastných tieňov.

P.S.: Hľadáme priateľov, ktorí by spolu s nami chceli obnoviť gazdovanie na lazoch. Bez strojov, umelých chemikálií. Ponúkame: možnosť vybudovať si samostatné bývanie v našom dvore alebo kúpiť vlastný laz na okolí. Rodiny s malými deťmi zvlášť vítame.

Adresa:

Veronika Kicková
Očová 895
96223