Hľadanie prirodzenosti v maringotke

Mladomanželia Janka a Robo Péterovci (v čase písania článku obidvaja dvadsaťštyri roční) na sklonku leta roku 2000 dobrovoľne opustili bývanie v bratislavskom paneláku a presťahovali sa do maringotky, s ktorou zakotvili na stredoslovenských lazoch pri dedine Drieňovo. Snažia sa tu realizovať svoje ideály o prirodzenejšom živote, súcite, neubližovaní a láske k všetkému životu. S Jankou a Robom sa poznám ešte z čias, keď bývali v Bratislave a niekoľko krát do roka sa snažím nájsť si čas a navštíviť ich. Počas jednej takejto návštevy v horúcom lete roku 2002, som chytil pero, papier a s poznámok, ktoré som si zapísal vznikol nasledujúci článok. Janka s guľatým bruškom čakala príchod potomka a na na stromoch práve dozrievali prvé sladučké hrušky.

Čo bolo na začiatku

Janka chodila na strednú školu strojársku, potom si urobila nadstavbu zo záhradnej architekúry a po jej skončení pracovala na útulku Slobody Zvierat. Robo skončil gymnázium, pracoval v záhradníctve, v Slobode Zvierat, civilku si odkrútil v cirkevnom ráde Saleziánov. Obidvaja mali mnoho spoločného aj v čase keď sa ešte nepoznali - záujem o „zelené“ myšlienky, vegetariánstvo a vegánstvo, práca v neziskových a ekologických organizáciách, ale aj snaha o vlastný nekonformný životný štýl, snaha ísť vlastnou cestou a nepodriadiť svoj život honbe za materiálnym luxusom.

Bližšie sa zoznámili na jednej z akcií na Zaježovej, stali sa manželmi a nasťahovali sa spoločne do dvoj-izbového bytu, ktorý im požičali rodičia. O tomto období Janka a Robo hovoria: „Od začiatku sme obidvaja vedeli, že bývanie v panelákovom byte je iba dočasná zástavka v našom živote. Chceli sme žiť bližšie prírode a tiež bližšie našej prirodzenosti. Preto sme začali hľadať ľudí, ktorí sa snažia žiť v prírode, ohľaduplne k všetkému životu.„ Niekoľko krát navštívili Zaježovú, ale vnútorný pocit „tu je to ono“ prišiel až keď sa náhodou ocitli na laze Zastôlka pri dedinke Drieňovo, kde bývali Lenka a Patrik Botlovci s dcérou Svetlankou.

Lenka a Patrik Botlovci tiež odišli z Bratislavy na lazy uskutočňovať svoje sny o prirodzenejšom živote. Ona, učiteľka so sľubnou kariérou, on, novinár v prosperujúcom denníku - predali svoj byt v Bratislave, odkúpili dom s niekoľko hektárovým pozemkom a rodiacmi ovocnými stromami, odsťahovali sa na drieňovské lazy vzdialené asi 30 kilometrov od Krupiny a priviedli tu na svet prirodzeným spôsobom dcéru Svetlanku.

Prvá návšteva Robka a Janky na Zastôlke netrvala viac ako niekoľko hodín, ale znamenala pre nich zlom. Robo o tom hovorí: „ Spôsob života, akým žili Lenka a Patrik nás očaril, bolo to presne to, čo sme hľadali - ľudia, ktorí žijú čo najjednoduchšie, najsebestačnejšie, najskromnejšie a vyznávajúci také iste ideály a hodnoty, ako my. Páčila sa nám zásadovosť s akou Lenka a Patrik tieto ideály uskutočňovali. Nepoužívali elektrinu, nechodili nakupovať do obchodu, stravovali sa surovou stravou, potravinami sa z veľkej časti dokázali samozásobiť, zbytok nakupovali bez obalov vo veľkom od lokálnych ekologicky hospodáriacich roľníkov, neprodukovali žiaden odpad. A okrem týchto vecí tu bol aj ťažko definovateľný vnútorný pocit spriaznenosti.“ Keď dostali od Lenky a Patrika ponuku nasťahovať sa k nim, bolo rozhodnuté.

Maringotka

Janka a Robko začali v Bratislave vypratávať byt a popri tom rozmýšľali o tom, ako budú na Zastôlke bývať. Rozmýšľali o všeličom - o tom, že si zoženú típí, opravia starú zbúranú časť domu, alebo postavia nejaký hlinenný príbytok. Ako však čas bežal, končilo sa leto a blížil sa termín, kedy mali opustiť byt, museli sa rozhodnúť. Vtedy náhodou videli v televízii film o komunite alternatívne žijúcich ľudí v Nemecku, ktorí bývali v záhradkárskej oblasti - v maringotkách. Ďalšia náhoda sa im už zdala skôr, ako znamenie - pri listovaní v inzertných novinách Avízo narazili na ponuku - predaj obytnej maringotky za 30 000 korún. Požadovaná suma bola presne taká istá, aká suma peňazí, ktoré mal Robo nasporené. S predajcami sa museli dohodnúť na znížení ceny, aby ostali aj nejaké peniažky na zariadenie maringotky a jej prepravu do Drieňova. Nasledovalo zariaďovanie interiéru, kúpenie piecky, spojazdnenie a odtiahnutie.

Maringotka patrí medzi klasické pojazdné príbytky, aké používali stavbári ešte za čias reálneho socializmu - rok výroby 1975, jedna izba rozdelená na dve časti - spálňu a kuchyňu - plus predsieň, ktorá slúži ako kúpeľňa. Po dvoch rokoch bývania v maringotke Janka hovorí: „Pre dvoch ľudí je to tu dosť veľké, uvidíme, ako sa pomestíme aj s dieťatkom. Na sťahovanie však zatiaľ nepomýšľame. Prežili sme tu už dve zimy a bola to pohoda - maringotka sa pomerne ľahko vykúri a v zime spotrebujeme menej dreva, ako keby sme bývali v dome.“ Robo k tomu dodáva: „Nezanedbateľnou výhodou je blízkosť domu, v ktorom žijú Lenka, Svetlanka a Patrik. Môžeme totiž využívať komoru a skladovacie priestory v dome. Pri našom spôsobe života je dosť veľká komora, vhodná na zimné uskladnenie ovocia a zeleniny, priam nevyhnutná a keby sme nežili v blízkosti domu, museli by sme si komoru k maringotke pristaviť.“
Zariadenie vo vnútri maringotky je skromné - stôl, dve stoličky, skriňa na potraviny a šaty, poličky na knihy, dve postele, lavór s vodou, piecka a zavesené prúty na ktoré sa ukladajú sitá so sušeným ovocím.

Surová strava

Veľkou výhodou pre život v maringotke je aj spôsob stravovania Janky a Robka. Obidvaja sú už viac ako 7 rokov striktní vegetariáni, či skôr vegáni (zo živočíšnych potravín jedli iba med). Robo sa naviac posledné dva roky stravuje takmer výlučne vitariánsky (konzumuje iba surové potraviny rastlinného pôvodu) a Janka tiež jedáva varené jedlá iba zriedka (v priemere najviac jeden krát v týždni). Robo o vitariánstve hovorí: „K vitariánstvu ma doviedli rovnaké dôvody, aké pred tým k vegetariánstvu - snaha neubližovať, žiť čo najjednoduchšie a najskromnejšie. Surová strava je nenáročná na využívanie technológie, nemusí sa kvôli nej zbytočne páliť drevo a je zdravšia, čo sa opäť prejaví napríklad tým, že nepotrebujem lekárov, chemické lieky a celý ten priemysel okolo.“ Janka hovorí aj o ďalšej výhode vitariánstva v maringotke: „Zbytočné kúrenie a varenie v maringotke v lete by spôsobovalo nepríjemné teplo a zime by sa vlhkosť z pár, ktoré vznikajú pri varení, zle vetrala. Keď si chcem v lete niečo uvariť - zväčša sú to jednoduché jedlá ako fazuľa, zemiaky, tekvica a podobne - urobím si oheň vonku a v zime varím len keď kúrime. Málokedy sme však varili viac, ako jeden krát do týždňa.“ O zdravotných výhodách surovej stravy Robo dodáva: „Pred tým, ako som začal s jedením surovej stravy som bol pomerne často chorľavý, minimálne dva razy ročne ma pravidelne zložila nejaká chrípka, horúčka alebo prechladnutie. Liečenie si vtedy vyžadovalo vždy aspoň týždeň v posteli. Ak teraz ochoriem, alebo prechladnem, choroba trvá jeden - najviac dva dni, má oveľa ľahší priebeh a celkovo sa také ničo na mňa nalepí zriedkavejšie.“ Janka tiež potvrdzuje, že vďaka surovej strave sa cíti lepšie a zdravšie. Zaujímalo ma aj to, či im poskytuje surová strava dostatok energie pre život, ktorý je nepochybne fyzicky náročnejší, ako život v meste. Robo na to hovorí: „Život tu si skutočne vyžaduje viac fyzickej práce, ako sme boli zvyknutí v meste - chodenie na vodu, pre drevo, pílenie dreva, práca na záhrade atď. Surová strava mi poskytuje dostatok energie a sily na zvládnutie všetkého, čo je potrebné urobiť. Necítim sa vôbec slabší, ako keď som jedol aj varené jedlá, skôr naopak.“

Samozásobiteľstvo

Sebestačnosť v získavaní potravín a smozásobiteľstvo tvoria dôležitú časť života obyvateľov Zastôlky. Drieňovo patrí medzi teplejšie oblasti Slovenska, v miestnom kraji sa dobre darí väčšine ovocných stromov a zelenín, ktoré sa na Slovensku pestujú. Čerešne , višne, hrušky, jablká, slivky, moruše, vinič, orechy, gaštany - tento kraj poskytuje hojnosť ovocia a orechov. Pestovaniu ovocných stromov a orechov sa venujú aj Robko a Janka spolu s Patrikom a Lenkou, v čase ich dozrievania sa venujú aj vychádzkam po kraji a zbieraním plodov z voľne rastúcich stromov, alebo stromov, ktoré ich majitelia neoberajú. Ovocie a orechy sa potom priamo konzumujú, sušia alebo uskladňujú v bedničkách na zimu. Cez leto patrí ku každodennej činnosti krájanie ovocia, ktoré sa potom ukladá na sitá a suší na slnku. A tak sa potom možete aj koncom zimy u Janky a Robka dosýta najesť sušených čerešní, morúš, hrušiek, sliviek či jabĺk.

Okrem toho sa zastôlčania venujú práce na záhradke. Zelenina sa dopestováva prirodzene, bez chemických postrekov a umelých hnojív. Používa sa kompost, mulčovanie, plodiny sú vysádzané v zmiešaných kultúrach, záhradka hýri pestrosťou - medzi riadkami voľne rastú liečivé bylinky, svoj priestor tu majú aj pôvodné plodiny a jedlé „buriny“ ako mrlík alebo loboda. Časť zeleniny sa tiež uskladňuje na zimu alebo nakladá do zavaraninových pohárov a konzervuje prirodzeným procesom kvasenia.

Niektoré potraviny si na Zastôlke po minulé roky sami zatiaľ dopestovať nedokázali a museli ich kupovať - obilie, mak, med, časť orechov a ľan. Janka a Robo odhadujú, že spolu za rok minuli na kupovanie jedla nie viac ako 10 000 korún. Potraviny sa kupovali na váhu vo väčšom množstve od ekologicky hospodáriacich roľníkov.

Sebestačnosť

Snahou Robka a Janky je žiť vo všetkých aspektoch čo najviac sebestačne. Kľúčom k sebestačnosti sú predovšetkým nízke materiálne nároky, jednoduchý spôsob života a využívanie darov prírody. Ako to vyzerá v praxi ? Nájomné sa v maringotke neplatí, elektrinu, plyn ani iné inžinierske siete tu nevyužívajú, nemusia platiť ani za odvoz odpadu. Pri práci si vystačia s jednoduchými nástrojmi. V zime si kúria drevom, ktorým sa sami zásobujú v okolitých lesoch. Živé drevo pritom nestínajú, vystačia si zbieraním odumretých a uschnutých kusov. Vodu majú z vlastnej studne, perú si v lavóri, používajú jednoduché prírodné wc v podobe vyhĺbenej jamy. Svietia si sviečkami, ktoré si sami vyrábajú z použitého vosku a konopného knôtu. S oblečením v dnešnej dobe tiež nie je problém - staré obnosené šatstvo, darované oblečenie, ušité nohavice a vesty z konopného plátna, ktoré možno kúpiť od miestnych ľudí. Peniaze míňajú predovšetkým na kupovanie časti potravín a občasné cestovanie. A na niektoré výnimočné výdavky, akým bola napríklad oprava Jankinich zubov.
Robo o tom hovorí: „ Prvý rok po tom, čo sme sa sem nasťahovali, sme nemali žiaden pravidelný finančný príjem, nedostávali sme ani sociálnu podporu. Trochu sme sa venovali vyrábaniu malých hlinených predmetov, textilných kapsičiek a ozdôb z prírodného materiálu, ktoré sme potom predávali v niekoľkých obchodíkoch a na jarmokoch. Dokopy sme sa tak dodnes zarobili okolo 12 000 korún. Potom však prišla vec, ktorá nás prinútila požiadať o sociálnu podporu - oprava Jankinych zubov. Problém s Jankinym chrupom bol zrejme dôsledkom neprirodzeného spôsobu života v minulosti a priniesli sme si ho sem so sebou. Oprava zubov bola naša najväčšia finančná investícia odvetdy, čo bývame v maringotke a teraz ju splácame práve z sociálnej podpory. Verím však, že do budúcnosti sa dokážeme zaobísť aj bez tejto podpory.“

Každodenný život

Ako vyzerá každodenný život Robka a Janky dnes ? Zbieranie a pílenie dreva, práca na záhrade, zbieranie ovocia a jeho sušenie, sadenie stromov a spoznávanie tých čo v kraji už rastú, štepenie, zbieranie bylín, prechádzky krajinou, pranie prádla, čítanie kníh, modlenie sa, navštevovanie kostola, debatovanie a filozofovanie, klebetenie s ľuďmi z dediny, písanie listov. Veľa veci robia spoločne s Lenkou a Patrikom a malou Svetlankou. Niekoľkokrát cestovali do Bratislavy za rodičmi a raz si urobili niekoľkodňový bicyklový výlet. Sú obdobia kedy si návštevy u nich podávajú kľučku a na druhej strane - najmä v zime - si dosýta užijú aj samoty. S miestnymi ľuďmi z dedinky Drieňovo vychádzajú dobre. Podľa Janky „ sú miestni ľudia trochu iný ako my a spočiatku nerozumeli prečo sme sa sem prisťahovali a čo tu robíme, ale dá sa povedať, že nás od začiatku prijali dobrosrdečne. Dnes nás rešpektujú a vzájomne si pomáhame.“

Každodenný život teda plynie v pokojnom tempe určovaným ročným obdobím, rytmom prírody a potrebou vykonať rôzne druhy prác spojených s týmto spôsobom života. O budúcnosti tu príliš nerozmýšľajú, snažia sa žiť najmä pre súčasnosť, pre prítomný okamih. Veľkému plánovaniu neprisudzujú Robko a Janka veľký význam, napokon všetko sa vždy aj tak vyvinie, inak ako si to človek naplánuje.

Nasledovanie ideálov

Na záver nášho rozhovoru som sa Robka a Janky opýtal, ako dnes, po dvoch rokoch, vnímajú ideály, ktoré ich priviedli k životu v maringotke. Robo mi na to odpovedal: „Veľa praktických veci spojených s našimi ideálmi, ktoré sme riešili, keď sme žili ešte Bratislave, dnes už riešiť nemusíme. Nemusíme premýšľať o tom, aký výrobok kúpiť, ktorú firmu bojkotovať, ako šetriť elektrickou energiou a podobne. Tá základná idea, ktorá nás sem priviedla však ostáva. Jej napĺňanie je celoživotnou cestou. Je to snaha žiť v súlade s Božou vôľou, v láske, tak, aby sme čo najmenej ubližovali druhým bytostiam. K tomuto ideálu sa však môže človek vždy iba blížiť. To, ako tu teraz žijeme, neberieme, ako konečnú stanicu, ale iba ako prechodnú zástavku na ceste, ktorej presné smerovanie a podobu zatiaľ nepoznáme.“

Spracoval Matúš Ritomský

Ak máte chuť Robkovi a Janke napísať alebo ich navštíviť, tu je adresa: Janka a Robko Péterovci, Zastôlka, Drieňovo 103, 962 51

Modlitbička pre Zem a Lásku- Robo Péter

„Mám veľkú túžbu urobiť nemožné - povedať všetkým: Stojte, všetko je tak, ako má byť. Nebeskí vtáci nesejú a nežnú, no naše modly rastú z rachotu, sĺz a krvi. Večný zákon východu a západu slnka, zrodenia, života a smrti. Brat dub, sestra tráva, pavúci, mravci, lastovičky, každý žije tak, ako má, v úplnej oddanosti tomu, kto im dáva duše a telá. Ako sa dá pochybovať o zázraku ? Naše „Neposlúchnem

“ nám prináša slepotu - chceme lietať vyššie ako vtáci a plávať lepšie ako ryby. Každým svojim pohybom odmietame štedrosť toho, ktorý nám dal ruky a nohy. Kam siaha naša pýcha, keď si myslíme, že pokrm pre naše telo, čo v zúrivosti vytŕhame zo stonajúcej zeme je lepší, ako ten čo nám v láske a pokoji, dáva zo svojej ruky pán ? Sme schopní prijať ešte niečo zadarmo, ako prijíma dieťa prsník matky ? Buďte ako deti, hovorí pán, ale my chceme, aby boli deti ako my. Ustarané, špekulujúce, sediace osem hodín bez pohybu a hltajúce sterilné teórie, zatiaľ čo za oknami klíči, rastie, opadáva, behá, lieta a pláva živá večná múdrosť a pravda.

To čo sa deje navonok, to je aj v našom vnútri. Kvitnúce farebné lúky a lesy našich duší zalieva šedý páchnuci asfalt. Cesty, po ktorých sa môžeme iba slepo hnať za cieľom, ktorý neexistuje. Hľadať pokoj šliapuc stále viac a viac na rýchlostný pedál. To, čo vidíme zo okna zabednenosti našich áut, sa javí iba ako podmaz k nášmu dôležitému triumfu - je to len zelená, jednoliata a zbytočná mazanica.... Pritom by stačilo zastaviť, vystúpiť zo stroja, ktorý nás vezie nikam a zbehnúť pod najbližší strom. Len zastaviť a žiť.

Snažím sa prikovať na papier myšlienka čo majú letieť, vo svojej malovernosti si myslím, že takto znamenajú viac - je to ako myslieť si, že motýľ napichnutý v sklenenej vytríne je dôležitejší, ako ten, čo lieta ponad záhrady. Keď napichujeme motýle na ihly a myšlienky na papier, cítime sa dôležitejší. Myslíme, že dávame veciam hodnotu. Stále zabúdame na pôvodcu skutočnej neoceniteľnej hodnoty veci. Bože, len ty nás oslobodíš z pút šialenstva, ktoré sme si sami nasadili a kľúče od ktorých sme naschvál zahodili, v neochote prijať Tvoju nekonečnú slobodu. Prosím ťa pane, dovoľ nám opustiť našu slepotu a vidieť veci také, aké v skutočnosti sú - nedovoľ nám zabiť Zem a Lásku, z ktorej bola zrodená...“

Tieto slová napísané na papieri mi daroval Robo pri jednej mojej návšteve v Zástôlke.

Zopár Jankinych a Robovych obľúbených jedál

Kaša zo sušených hrušiek

Pomleté sušené hrušky na mäsovom mlynčeku, namočené na pol hodinku vo vode a zmiešané s pomletým makom (môže byť aj ľan alebo konopné zrno ).

Koriandrová ovocná kaša

Na noc namočené obilie (pšenica alebo tritikále) pomleté v mäsovom mlynčeku spolu so sušenými jablkami, zmiešané s postrúhanými čerstvými jablkami a dochutené mletým koriandrom.

Obilie s olejom a cesnakom

Naklíčená pšenica, ovos alebo tritikále, roztlačený cesnak, mletá paprika, soľ, panenský olej, trochu vody. Všetko premiešať a pridať ako prílohu čerstvý zeleninový šalát.

Ovsenná omáčka

Na mäsovom mlynčeku pomletý naklíčený ovos, vlašské orechy, cesnak, sol, voda z kvasenej zeleniny, bazalka, šalvia alebo rozmarín a petržlen pomletý na mäsovom mlynčeku.

Kvasená zelenina

Uhorky, cukiny alebo iná zelenina. Naspodok zavaraninovej alebo 5 litrovej sklenennej fľaše sa položí viničný list, na neho zelenina nakrájaná na pásiky, pokrájaný cesnak, kôpor a horčičné semeno. Všetko sa dobre zatlačí, zaleje slaným nálevom, navrch sa položí viničný list a zaťaýí sa, aby bola všetka zelenina pod vodou. 2 - 4 dni necháme nádobu kvasiť pri izbovej teplote, potom ju odložíme do chladnej komory.

Kvasený ovos

Naklíčený ovos (klíčky by mali byť tak dlhé, ako semená ovosu) a cibuľa nakrájaná na väčšie kusy, obidvoje zaliaté slanou vodou, zaťažené, tak aby bol ovos pod vodou. Nechať kvasiť 2-3 dni,

Jablká s pohánkou

Na jemno postrúhané jablká zmiešané s pohánkou pomletou na makovom mlynčeku.

Tritikále s medovou vodou

Suché tritikále (alebo iné obilie) pomleté na mlynčeku, mletá rasca, všetko zaliate medovou vodou.

Mak na slano

Mletý mak, soľ, cibuľa, trocha vody, mletá paprika a reďkovka

Pohánka z orechmi

Pomletá pohánka, pomleté orechy, klinčeky, aníz, koriander, zaliaté medovou vodou. V zime je chutné nechať zmes zmraziť.

Najobľúbenejší recept

Ísť pod ovocný strom a najesť sa dosýta sladučkého ovocia