Hľadanie zmyslu v spoločnosti blahobytu
Vynára sa otázka, či je možné v súčasnej hospodárskej spoločnosti vôbec nájsť skutočný zmysel života ? Alebo sa všetci iba klameme, keď hľadáme zmysel vo svete práce ? Ale otázka zmyslu je nám neustále v pätách a najneskôr na konci kariéry si vyžiada odpoveď. Môžeme potom s plným vedomím povedať, že zmyslom nášho života bolo zvýšiť predaj pracieho prášku alebo nejakej značky whisky o niekoľko percent, presvedčiť spotrebiteľov, aby ničili burinu na záhrade jedovatými chemikáliami, starať sa o to, aby majitelia akcií dostávali vyššie dividendy, aby sa spolupracovníci odcudzili svojim rodinám a priateľom iba pre to, že sme ich nútili k vyššiemu pracovnému nasadeniu v prospech firmy ? Je zmyslom nášho bytia velebiť ružový toaletný papier, chovať sa ako prostitútky, predávať spoluobčanom za peniaze a pozíciu akýkoľvek nezmysel, a to všetko brať vážne, tak dôležito, že sme dokonca ochotní nasadiť svoje zdravie, posielať ľudí hľadať naftu na Saharu alebo do oblastí večného ľadu iba preto, aby sa automobilové šialenstvo zvrhlej spoločnosti rútilo donekonečna ?
Človek blahobytnej spoločnosti si vo svojej neskrotnej pýche kladie za cieľ ovládnuť v krátkom období vývoj posledných piatich miliónov rokov a prevziať jeho pokračovanie do svojich rúk. Chce jednať za prírodu a myslí si, že má v rukách božskú moc. V spoločnosti, ktorá mu dáva všetky práva, zbožňuje sám seba. A keď chváli činy a výkony, ktoré spoločnosť dosiahla, uctieva vlastne sám seba vo svojej tvorivej sile. Znečisťená zemeguľa a stavby vedeckých byrokratov sú výstrahou a pomníkom jeho sebazbožňovania.
Pochybnosti o zmysle svojho pôsobenia alebo starosti, či ho sebazničujúce sily nakoniec nezastavia, odsúva - ak na ne vôbec niekedy narazí - s veľkým sebauspokojením do kúta. A tí, ktorí takéto starosti vyjadrujú, sa stretávajú zväčša iba s posmechom.
Aj keď súčasný človek možno tuší, že „niečo nie je v poriadku“, že niečo stratil, že jeho život bol zredukovaný na úzku dráhu objektivizmu a materializmu, nemôže sa zo svojích pút uvolniť. Stále viac sa prispôsobuje systému, stále viac sa pripútava k spoločnosti, konzumuje jej náhradné uspokojovanie, dychtí po povrchnom rozptýlení a využíva každú ponuku, ktorá je schopná oklamať jeho vnútorné pochybnosti. Aj keď je spoločnosť obecne uznávaná za zdroj problémov, terapia znie: ponoriť sa do spoločnosti ešte viac.
Takmer fanatické a jednostranné sústredenie na prírodné vedy a techniku spôsobilo v západnom svete vznik obrovskej citovej púšte. Ľudská duchovná báza bola podmínovaná rozumom a objektivitou. Zdá sa, že človeka opustili sily a on sa nedokáže vzoprieť.
Vynára sa otázka, či je možné v súčasnej hospodárskej spoločnosti vôbec nájsť skutočný zmysel života ? Alebo sa všetci iba klameme, keď hľadáme zmysel vo svete práce ? Ale otázka zmyslu je nám neustále v pätách a najneskôr na konci kariéry si vyžiada odpoveď. Môžeme potom s plným vedomím povedať, že zmyslom nášho života bolo zvýšiť predaj pracieho prášku alebo nejakej značky whisky o niekoľko percent, presvedčiť spotrebiteľov, aby ničili burinu na záhrade jedovatými chemikáliami, starať sa o to, aby majitelia akcií dostávali vyššie dividendy, aby sa spolupracovníci odcudzili svojim rodinám a priateľom iba pre to, že sme ich nútili k vyššiemu pracovnému nasadeniu v prospech firmy ? Je zmyslom nášho bytia velebiť ružový toaletný papier, chovať sa ako prostitútky, predávať spoluobčanom za peniaze a pozíciu akýkoľvek nezmysel, a to všetko brať vážne, tak dôležito, že sme dokonca ochotní nasadiť svoje zdravie, posielať ľudí hľadať naftu na Saharu alebo do oblastí večného ľadu iba preto, aby sa automobilové šialenstvo zvrhlej spoločnosti rútilo donekonečna ?
Nepoznávame snáď všetci podvedome, že v celom hospodárstve a v spoločnosti, ktorú sme sami vytvorili, nie je už možné nájsť zmysel, v ktorom by sa naša identita odrážala ? Ak je to tak a my nepodnikneme nič preto, aby sme sa nepostavili proti nezmyseľnosti, potom sme sa vzdali. Vzdali sme sa preto, že sa tvrdohlavo nepýtame po zmysle, ktorý je jedinou možnosťou, ako získať identitu.
Zdá sa, že nie sme schopní svoje problémy riešiť. Blahobyt jednej časti sveta rastie a rastie, zatiaľ čo druhá polovica ostáva v stále väčšej chudobe. Ničíme životné prostredie, píšeme o tom a podávame správy, ľutujeme to a sťažujeme si, ale nie sme schopní podniknúť globálne opatrenia na zastavenie vymierania druhov zvierat a zániku rastlín, ničenia zemí a morí. Zasahujeme do biologických procesov a prírodou daných obehov a meníme ekologické systémy, bez toho aby sme dokázali zrekonštruovať ich funkcie. Prebudovávame svet v pravom zmysle slova, ale nezlepšujeme ho, nehovoriac o tom, že nedokážeme napraviť to, čo sme sami spôsobili.
Samozrejme, existujú hnutia odporu, protestujú mladí ľudia, ale aj celé skupiny, ktoré už dokážu samostatne formulovať svoje ciele. Hovoria o nutnosti oslobodenia individuality a o falošnom vedomí, ovládajúcom dnešnú spoločnosť. Čo však dokážu títo odporcovia proti spoločenskej štruktúre ? Tu a tam sa koná nejaká demonštrácia, pozastaví sa premávka na ulici, v novinách sa objavia titulky, na obrazovke sa mihne pár záberov, komentátori sa bezobsažne vyjadria a k tomu príde pár ukľudňujúcich slov z vládneho tábora. K žiadnej skutočnej zmene však nepríde. Náš život je závislý na koncernoch a inštitúciách, aj keď ich hodnotové merítka sú často chybné alebo skreslené. Pokiaľ sa nezmení vedomie, nezmení sa ani nič navonok: nikto nevyradí revolučným aktom zo života inštitúcie, na ktorých je existenčne závislý.
Ale akokoľvek sa zdá nemožné zmeniť obecný stav, nie je možné hádzať flintu do žita. Nič nie je naveky, a už vôbec nie to, čo vytvoril človek. Musíme mať vždy na pamäti podstatu života, ktorou je prichádzanie a odchádzanie, rodenie a zomieranie. Z tejto samotnej povahy života vyplýva, že zásadná zmena ľudskej spoločnosti, ako ju poznáme bude nevyhnutná.
Winfried M.Bauer, pôsobil 30 rokov ako marketingový poradca v priemysle. Neskôr sa začal zaujímať o postavenie jednotlivca v modernej priemyslovej spoločnosti, ovládanej mechanizmami tržného hospodárstva. Napísal niekoľko kníh, okrem iných napríklad Die hilflosen Manager (Bezmocní riaditelia). Urývky sú z knihy Tyranie blahobytu (Volvox Globator, 1997)