Jan Vymětal: Konzumu je možné čeliť osobným životom

Hovoríme o stretávaní sa, v ktorom sa jeden človek otvára druhému, a zároveň sa pozrieme na vzťahy v našej spoločnosti. Myslíte si, že sú dnes ľudia podobného bezprostredného stretávania schopní? Čím to je, že spoločnosť človeku takéto stretnutia príliš neuľahčuje, naopak snaží sa ho tlačiť k tomu, aby príliš slobodný nebol?

Kedysi dávno som začiatkom sedemdesiatych rokov pracoval s halucinogénmi a bolo to pre mňa veľmi poučné obdobie. O túto terapiu bol u nás, rovnako ako medzi odborníkmi v iných krajinách, veľký záujem. Potom nastal z ničoho nič koniec a z LSD sa stal nepriateľ číslo jedna a to predovšetkým v Spojených štátoch. Pritom výsledky tejto liečby u pacientov, pri ktorých nič iné nezaberalo, boli mimoriadne dobré. Prečo z ničoho nič taká nenávisť a nepriateľstvo, keď k tomu neboli vlastne žiadne objektívne dôvody ? Nejednalo sa o látky, ktoré by vytvárali závislosť v pravom zmysle slova. Naopak terapeutické intoxikácie nie sú pre pacientov nič príjemné, pretože často prežívajú silnú úzkosť, ktorej sa tým zbavujú.

Keď som o tom s odstupom premýšľal, uvedomil som si, že človek začne po takýchto reflektovaných skúsenostiach žiť úplne iným životným štýlom, môže na základe týchto skúseností prestať reagovať na ponuky a výzvy , ktoré k nemu prichádzajú od spoločnosti. To bol podľa môjho názoru hlavný dôvod, prečo sa v sedemdesiatych rokoch také nepriateľstvo voči týmto prostriedkom objavilo. Teda premena hodnôt a preferencií. Komunity, ktoré najmä v západnej časti Ameriky vznikali, boli vlastne zložené z ľudí, ktorí odmietli žiť konformne. Obrábali svoje políčka a prestávali chodiť do úradov a tovární, pretože zistili, že zarábanie peňazí nie je to, čo vlastne chcú. Spoločnosť, ktorá je založená na spotrebe a konzume, je vo svojej podstate rozkladaná, ak ľudia nežijú konzumne a prestávajú byť na nej takto závislí a ľahko ovládateľní. To je myslím ten pravý dôvod.

Človek, ktorý je vnútorne slobodný, je tým pádom konzumnej spoločnosti vlastne nebezpečný.

To viete, že áno. Reklama stále hovorí o tom, aby ľudia niečo kupovali. Dnes vlastne už neide o výrobu, ale predaj. Nie náhodou nazval kedysi Rogers psychológiu subverzívnou vedou. Mal na mysli vnútorné oslobodenie vyplývajúce zo sebapoznania a z pestovania kvalitných osobných vzťahov, ktoré vylučujú ich účelovosť ako aj materialistickú životnú orientáciu. A k tomu vedie humanistická psychológia a psychoterapia.

Pritom je západná spoločnosť paradoxne na osobnej slobode postavená.

Otázka je ale postavená tak, či si vyberiete biele alebo zelené tričko, a nie, či získate vnútornú slobodu.

Napríklad, že si nevyberiem žiadne tričko.

Alebo je mi jedno, aké tričko si kúpim. A taký postoj už je „nebezpečný“. Človek totiž prestane reagovať na tieto podnety, prestane sa chovať tak, ako to spoločnosť vyžaduje k tomu, aby mohla ďalej fungovať a rozvíjať sa na rovnakom ekonomickom základe a spotrebnej hodnotovej orientácii.

Nemyslím si ale, že by to veľkej časti spoločnosti vadilo.

Čo ľuďom vyhovuje ? Im vyhovuje predovšetkým to, čo zdôrazňuje význam ich osobnosti, to že sa od ostatných odlišujú, že znamenajú niečo viac a že si niečo môžu dovoliť. To sa im ohromne páči a tvorcovia reklamy a tvorcovia reklamy to vedia. Ako by som bol tým, čo mám, čo si môžem dovoliť, prípadne kam siaha môj vplyv. Ďalej naopak môžeme pozorovať snahu mnohých po konformite, túžbu byť ako ostatní a napodobňovanie vzorov vytváraných masmédiami. Táto motivácia alebo tieto tendencie k nám ľuďom samozrejme tiež patria. Každý z nás to na sebe cíti v rôznej miere a nie je to iba problém rozvinutých priemyslových civilizácií. Aj v rozvojových krajinách ľudia reagujú podobne, podobne sa ženú za konzumom. Aj na robotníkoch, ktorí k nám prichádzajú z Ukrajiny to človek vidí, vidí, ako sú tým „postihnutí“. Tento systém vytvára umelé potreby, ktoré sú dobré a nutné k tomu, aby sa systém vôbec mohol udržať a ďalej rozvíjať.

Asi pred troma rokmi som bol so synom na Zakarpatskej Ukrajine. Vrelo takú cestu odporúčam každému. Je to cesta za poznaním. Tam, kde boli turisti, sa vyskytovali podivné osoby, pred ktorými bolo lepšie sa mať na pozore. Ale keď ste vyšli o kus ďalej niekam do hôr a na poloniny, stretávali ste úplne iných ľudí. Boli pohostinní, ponúkli vám mlieko, syr, to čo mali a nepripadalo do úvahy im za to niečo platiť, boli ste proste hostia. V turistických centrách sa všetko platilo v dolároch a v noci tam strážili s puškou pred hotelom. Sprevádzal ma jeden vysokoškolák, ktorý pochádzal z toho kraja a mudrovali sme spolu o príčinách takéhoto vývoja. Jeho záver znel, že všetko robia peniaze. Najprv som si myslel, že hovorí naivne, ale potom som si uvedomil, že vlastne hlúpo nehovorí, že peniaze s vývojom spoločnosti asi úzko súvisia, pretože pre mnohých ľudí sú dnes nie prostriedkom, ale cieľom, ktorý zároveň znamená ohodnotenie osobnosti. Peniaze, tento fenický vynález, sú z psychologického hľadiska veľmi zaujímavý fenomén.

Do tohto systému je zapojená celá spoločnosť. Kadiaľ vedie cesta von ? Je cestou akýsi „návrat k prírode „? Nepochybne by sa človek musel vrátiť do primitívnejších podmienok života.

Mnoho ľudí sa aj u nás snaží voliť prirodzenú skromnosť, vedome sa snažia žiť skromne a „neužívať si“. Na tejto individuálnej rovine to je možné a celá rada mojich známych takto žije, aj mne samotnému takýto postoj nie je cudzí.

Aj v tak technizovanej spoločnosti, ako je tá naša?

Na rozdiel od toho, čo z histórie poznáme, sa objavila technika ako zvláštny fenomén, ktorý určuje vývoj civilizácie. Vďaka nej nastalo obrovské urýchlenie všetkého. Voľakedy sme ako ľudia mali možnosť a čas adaptovať sa, zvyknúť si na nové podmienky. Teraz na to čas nie je. Čo sa vyvíjalo po stáročia, prebehne dnes analogicky za niekoľko rokov. Martin Heidegger poskytol krátko pred svojou smrťou rozhovor redaktorovi Der Spiegel, článok sa volá „Už náš môže zachrániť iba nejaký boh“. Hovorí o dobe, kedy technika ovláda svet a k fenoménu techniky patrí, že my ľudia máme pocit, že jej vládneme a že nám uľahčuje život, ale v skutočnosti je to tak, že sami sme technikou ovládaní, my už tie autá proste kupovať musíme, aj keby sme ich nepotrebovali.

Nie je v ľudskej moci tento vývoj zvrátiť?

Neviem, Heidegger na to odpovedá neurčite. Hovorí, že vplyv filozofie končí a my môžeme byť iba tými, ktorí pripravujú pôdu pre nejakú zmenu, ktorá sa ale zatiaľ ešte nerysuje. Predpokladal, že niečo príde z iných oblastí sveta, niečo, čo zatiaľ nevidíme. Heideggerova odpoveď znie – je potrebné pestovať kritické myslenie, reflektovať to, čo sa deje. Pozorovať a vidieť súvislosti a pokúsiť sa porozumieť fenoménom, ktoré súvisia s technikou aj s akumuláciou kapitálu.

Súhlasíte s Heideggerom?

Bolo to povedané pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Možno že začína svitať, ale nechcem to zakríknuť. Preto iba opatrne a ticho upozorňujem na meniace sa vedomie mladých ľudí. Spomeňte si na ekologických aktivistov, rôzne formy altruizmu a medziľudskej solidarity, hnutie za trvalo udržateľný život na zemi apod.

Myslím, že na úrovni osobného života môže človek žiť v dostatočne vnútornej slobode, aj keď je to do určitej miery nepohodlné. Osobným životom je možné konzumu čeliť, nikto nás do ničoho nenúti, je to naša voľba. Toto by mohlo byť pre niekoho riešením. Ak by sa človek zaoberal problémom súčasného sveta príliš kriticky a príliš aktívne chcel všetkým týmto záležitostiam prísť na kĺb, sám by sa nakazil. To je jedna z Heglových téz, že negácia vedie k afirmácii. Hlavným nebezpečím pre určitý systém nie sú ľudia, ktorí proti nemu aktívne bojujú, tí sú kontrolovateľní, ale ľudia, o ktorých sa nevie, pretože tí nie sú na vodítku a ani nie sú vidieť. Práve preto môžu byť vnútorne skutočne slobodní. S vnútornou slobodou totiž, súvisí nenápadnosť.

Ako sa vy sám cítite v dnešnej spoločnosti?

Veľmi dobre. Žijem naplno a v zdraví. A kontakt so študentmi mi prináša mnoho nového aj nádej v zmeny k lepšiemu.

- Otázky kládol Jakub Hučín, úryvok pochádza z knihy Hovory o psychoterapii (vydavateľstvo Portál 2001).

- Jan Vymětal (1945). V rokoch 1965 – 1970 vyštudoval jdenooborovú psychológiu na FF UK v Prahe, behom tejto doby absolvoval tiež štúdium klinickej a pedagogickej psychológie na univerzite v Hamburku. Pracoval ako klinický psychológ na psychiatrických oddeleniach v Sadskej, Kosmonosoch a v Prahe. Od roku 1998 je prednostom Ústavu pre humanitárne štúdia v lekárstve 1.LF UK v Prahe. Od roku 1999 prednáša psychológiu tiež na teologickej fakulte Juhočeskej univerzity V Českých Budějoviciach. Je autorom celej rady odborných kníh z oboru psychológie a psychoterapie.