Jedenásť mesiacov v korune stromu

Julia Butterfly strávila 11 mesiacov v korune 1000 rokov starého stromu Luna, aby zabránila jeho zoťatiu a upozornila na ničenie prastarého lesa v mieste nazývanom Headwaters, ktoré leží v Severnej Amerike. Vďaka tomuto činu sa informácie o boji za záchranu pôvodných lesov dostali k ľuďom na celom svete a Julia Butterfly dokázala, aký obrovský význam a odozvu môže mať odhodlanie jediného človeka.

Nasledujúci rozhovor s Juliou Butterfly bol uskutočnený niekoľko dní pred tým, ako sa Julia po jedenástich mesiacoch znovu dotkla nohami zeme.

Čo ti spôsobuje najväčšie problémy pri tvojom pobyte na vrchole stromu ?

Spočiatku ma najviac frustrovalo, že som nemohla byť na dvoch miestach naraz. Som totiž žena, ktorá chce mať všetko pod kontrolou a mnohokrát počas akcie som mala chuť zísť dole a pomôcť zaisťovať a naprávať veci, ktoré sa nedarili. Ale vedela som, že to tento-krát nie je mojou úlohou. Uvedomujem si, že sa nemôžem dotknúť mojimi nohami zeme pokým nepocítim, že som urobila všetko pre pozdvihnutie vedomia ľudí o dôležitosti skončenia deštrukcie starých lesov.

Bolo to niečo ako vnútorný hlas, ktorý ťa priviedol k rozhodnutiu vyliezť na strom ?

Toto rozhodnutie bolo, myslím, vo mne hlboko zakorenené. Všetko v mojom živote mi pomáha byť tam, kde som. Cítim, že každý máme v živote určité poslanie. Moje poslanie, ako ho dnes chápem, je šíriť posolstvo lásky a rešpektu... Som tu, pretože ma vesmír prostredníctvom Luny zavolal. Bolo pre mňa požehnaním, že som mala dostatočne otvorené srdce a počula toto volanie. Vzdala som sa všetkého. Keby som to neurobila, nemohla by som otvoriť svoje srdce a prijať posolstvo.

Aká bude podľa teba budúcnosť kampane Headwaters ?

To nemôžem presne predpovedať. Jednou z vecí, ktoré som sa naučila, je poznanie, že ak niečo očakávate, musíte byť pripravení, že sa stane úplne niečo iné.
Nepoznám všetky odpovede. Ale cítim, že sa nám podarila významná vec. Preniesť boj o lesy z lesov do mesta. Niekde som počula vyjadrenie: "Sme vonku v lesoch, pretože tu sa rozhoduje o ich budúcnosti." Myslím, že to tak nie je. O budúcnosti sa rozhoduje na stoloch Charlesa Hurwitza, Johna Campbella (ľudia rozhodujúci o projektoch ťažby lesov), v CDF (California Department of Forestry - Kalifornský úrad lesného hospodárstva) kde sa dávajú razítka na plány o ťažbe dreva. Dôsledkom týchto rozhodnutí sú potom padajúce stromy v lesoch. Preto je dôležité, aby ľudia bojovali nie len v lesoch, ale aj na miestach, kde sa o budúcnosti lesov rozhoduje.

Je tiež veľmi dôležité, aby si verejnosť uvedomila, že tu nejde o súboj ekológovia verzus drevorubači. Je dôležité vysvetliť ľuďom, že je to aj v ich záujme chrániť prastaré lesy a že my sme vlastne rovnakí ľudia ako oni.

Aký je podľa teba najlepší spôsob ako šíriť túto filozofiu ?

Záleží na mnohých veciach... Teraz cítim, že by sme predovšetkým mali prevziať späť naše práva zvrchovaných individualít. Máme právo, ako individuality, riadiť svoj život v súlade s láskou a rešpektom. Ľudia sa vzdali moci, ktorá prináleží individualitám, teraz by si ju mali znovu vziať. Pri mojich modlitbách som obdržala toto posolstvo: "Strach a hnev nás spútava. Robí nás pešiakmi v hre niekoho iného. Láska nás oslobodzuje a dáva nám silu postaviť sa proti deštrukcii a útlaku. Klamlivosť ich hry môžeme vidieť iba ak ju odmietneme hrať."

Naša nádej leží v návrate k našim právam, ale s láskou. To je veľmi ťažké pre mnohých ľudí. Bolo to ťažké aj pre mňa, stála som tu, keď stromy padali na zem a tí muži, ktorí ich zotínali, na mňa pokrikovali odporné veci. Bolo veľmi ťažké neupadnúť do ich negatívnych emócií.

Máme mnoho dôvodov na strach a zlosť. Okolo nás je mnoho vecí, ktoré v nás prebúdzajú tieto pocity. Ale pri mojich akciách som sa naučila všetky tieto pocity vložiť do veľkej diery, ktorú vo mne vyhĺbil pohľad na tie padajúce stromy a prikryť ich láskou pochádzajúcou od Zeme. My všetci, ako spoločnosť, každý deň ničíme planétu. A planéta nám každý deň, najlepšie ako vie, dáva život. Ak toto nie je láska, potom neviem, čo je.

Čo si myslíš o poškodzovaní majetku v snahe chrániť tento 2000 rokov starý les ?

Keď som sa prvýkrát vyšplhala na môj strom a obzrela sa dookola, uvidela som stroje Pacific Lumber (spoločnosť ťažiaca drevo) a hneď ma napadlo, bez akéhokoľvek premýšľania: "Môj bože, čo všetko by som mohla urobiť s dobrým raketometom

" Ale nakoniec to bola vec, ktorú nikto z nás nikdy neurobil. Postupne som si uvedomila, že ak chceme pozitívnu budúcnosť, všetko čo robíme, naše akcie, slová a myšlienky musia byť pozitívne, pretože vytvárajú podobu našej reality.

Veci ako sabotovanie (monkeywrenching) môžu dočasne vyriešiť veľmi naliehavý problém. Najdôležitejšou vecou pri tom je vedomie ľudí. Ak chceme pozitívnym spôsobom ovplyvniť vedomie, nikdy sa nám to nepodarí negatívnymi akciami. Veci ako majetkové sabotáže nie sú násilím na človeku, ale nie sú ani pozitívnou akciou.

V srdci týchto korporácií sú ľudia z mäsa a kostí, rovnako ako my. Títo ľudia riadia buldozéry a Charles Hurwitz zvyšuje mieru deštrukcie, pretože majú vo svojom vnútri prázdno. Ak na nich útočím, pomáham plniť toto prázdno negatívnymi emóciami. Jediná šanca, ktorú máme, je naplniť tú prázdnotu láskou.

Čo by si ty robila, keby si mohla jeden deň stráviť osamote s Charlesom Hurwitzom ?

Prvá vec, ktorú by som mu povedala, by bola, že Zem a ja ho milujeme. Môže pokračovať v ničení fyzickej podoby tejto lásky, ale nikdy nebude schopný zničiť lásku, pretože tá si nekladie žiadne podmienky. Potom by som pokračovala a snažila by som sa, aby pochopil, čo takáto láska znamená... Zobrala by som ho do týchto lesov, ukázala mu tieto tisíc rokov staré stromy a vysvetlila by som mu, čo v skutočnosti znamenajú pre planétu.

Snažila som sa študovať správanie Charlesa Hurwitza a zistila som, že to čo robí je pre neho ako šachový zápas. Nie je to nutne snaha ničiť životné prostredie, chce proste vyhrať tento zápas.

Aké skúsenosti máš s médiami, zaujímajúcimi sa o Teba a o tento problém ?

Média poznajú tento problém, ale uprednostňujú skôr ľudsky zaujímavý príbeh. Ja som bola pre média zaujímavá, a preto som sa snažila zo všetkých síl využiť to a dostať problém ničenia starých lesov k ľuďom.

Často sa pritom stávalo, že otázky v rozhovoroch sa viac týkali mňa osobne, ako hlavného problému. Niekedy som zažila brutálne verbálne útoky. Ale dostala som aj veľa listov, ktoré prinášali poďakovanie za to, že šírim posolstvo lásky.
Väčšina rozhovorov pre média sa točila okolo otázok, ako som sa umývala alebo ako som žila sexuálne. Ale ja som si povedala, že je v poriadku zabaviť sa, ak pomocou toho môžem hovoriť aj o láske a rešpekte a zasadiť v ľuďoch semienka, ktoré jedného dňa vyrastú a zmenia sa na les, ktorý nebude môcť nikto zničiť.

Za akých okolností sa rozhodneš opustiť Lunu a vrátiť sa na zem ?

Dala som svoje slovo, že sa nedotknem nohami zeme, pokiaľ nepocítim, že som urobila všetko, čo som mohla pre pozdvihnutie povedomia ľudí a zastavenie deštrukcie. Prichádza bod v čase, keď bude dokončená moja úloha tu na strome. Blíži sa čas, keď budem môcť urobiť viac na zemi, keď môj pobyt na zemi bude efektívnejší ako tu na strome. Môj duch ma priviedol na tento strom. Každý deň som sa modlila, prosila o čistotu a jasnosť mojich myšlienok, slov a činov, aby sa tak stali čo najmocnejšie a najpozitívnejšie. Konečná odpoveď príde v modlitbách a počúvaní, čo mi hovorí môj duch.

z Earth First Journal November - December 1998 preložil a skrátil Matúš Ritomský