Jednota v rôznosti

Myšlienka Jednoty všetkého bytia nie je vôbec nová. Už pred tisícami rokov došli k podobnému záveru jak rôzne domorodé kultúry, tak aj východné náuky ako hinduizmus, budhizmus, alebo taoizmus. Dá sa dokonca povedať, že je spoločnou črtou väčšiny vier a náboženstiev.

V západnej kultúre sa ale postupne začalo toto poznanie s rozvojom ľudskej individuality vytrácať. Tým ale nechcem povedať, že tento smer vývoja bol ako taký zlý, akurát viedol k určitej jednostrannosti, ktorú je na čase prekonať. O tom, že sa to stáva nutnosťou, nás stále naliehavejšie presviedča jak ekologická, tak aj sociálna a spoločenská situácia. A naozaj postupne sa z rôznych oblastí nášho života vynárajú poznatky a objavy potvrdzujúce toto dávne poznanie.

Matka Zem - Gaia

Asi pre všetky národy bola Zem jedným veľkým živým organizmom a často ju oslovovali ako svoju Matku, s vedomím toho, že je to práve ona, ktorá nám dáva život v tejto fyzickej forme. Už je to asi dvadsať rokov, čo britský chemik J. E. Lovelock sformuloval teóriou Gaie (grécka bohyňa Zeme). Už pri výskumoch pre NASA, ktoré mali za ciel vypracovať metódu na určenie prítomnosti života na Marse, zistil, že samotná rovnováha života na Zemi má ďaleko od náhodného neusporiadaného procesu. Práve naopak, zistil, že dôležité parametre nášho prostredia, ako napr. teplota atmosféry sa počas dlhého vývoja života menili iba minimálne a to napriek veľkým zmenám v zložení atmosféry. Taktiež toto zloženie má ďaleko od chemickej rovnováhy a napríklad u kyslíka, ak by ho bolo v atmosfére len o niekoľko percent menej, ťažko by dochádzalo k horeniu, ale len o štyri percentá viac by stačili na to, aby horela aj vlhká vegetácia a svet ako celok by vzbĺkol. Tieto a ďalšie poznatky životne dôležitých dejov viedli Lovelocka a jeho spolupracovníkov k poznaniu dávno známej pravdy, že Zem je jeden veľký živý organizmus. To síce vedeli už dávno všetky prírodné kultúry, ale tento krát to zaznelo aj z úst vedca a bolo to podložené faktami. Dôležitým poznatkom bolo tiež určenie oblastí najdôležitejších pre rovnováhu života na Zemi. Táto rovnováha je dosť stabilná, ale môže sa nám stať, ak sa to už nestalo, že prekročíme jej mieru únosnosti. Znepokojujúce pritom je, že najdôležitejšie oblasti sú tak trochu mimo záujmu a mohlo by sa stať, že narušíme životne dôležitú rovnováhu bez toho, aby sme si to všimli. Najväčší význam pre rovnováhu kyslíka a uhlíka majú plytké pobrežné časti morí a bažiny. Ďalej má veľký význam pre rovnováhu Gaie tropické pásmo, a to ako z hľadiska rovnováhy zloženia atmosféry, tak z hľadiska klimatického, ale tiež ako domov väčšiny živočíšnych a rastlinných druhov. Naproti tomu mierne pásmo severnej pologule, v ktorom sa nachádza väčšia časť našej priemyselnej civilizácie, je pomerne postrádateľné, o čom svedčí aj trvalé zaľadnenie veľkej časti Európy a Severnej Ameriky počas doby ľadovej.

Globalizácia

Vo sfére ľudskej spoločnosti dochádza jak s rastom počtu obyvateľov, tak s rozvojom dopravných a komunikačných technológií k stále väčšiemu prepájaniu v rámci celého sveta. Zem sa nám akosi scvrkla. Zisťujeme, že nie je problém byť fyzicky za pár hodín na druhom konci zemegule, za pár sekúnd prostredníctvom telekomunikačnej techniky tam dôjde naša informácia, ale tiež by sme dokázali v priebehu krátkeho času pomocou jadrového arzenálu zničiť veľkú časť života na tejto Zemi. O deštrukčnom vplyve samotného nášho spôsobu života na rovnováhu ekosystému celej Zeme sa hovorí stále viac. Tieto trendy majú prirodzene svoje pozitívne aj negatívne stránky. Dnes sa mnoho hovorí o ekonomickej globalizácií. V mene "voľného obchodu" sa spájajú trhy, otvárajú sa hranice a tak nie je problém mať ovocie z Južnej Ameriky, či Nového Zélandu. Veľká časť poľnohospodárskej produkcie rozvojových krajín, v ktorých ľudia hladujú, končí v USA, alebo v Európe. Na oplátku u nich končia fabriky a technológie, prevádzku ktorých by vo vyspelých západných krajinách nepovolili. Stále viac sa drancujú prírodné zdroje po celej Zemi a diaľková doprava je jedným z najvýznamnejších zdrojov znečistenia. Z toho všetkého majú iba minimálny úžitok bežní ľudia. Profituje z toho hlavne malý počet nadnárodných spoločností, ktoré ovládajú väčšiu časť trhov. (viac článok Globalizácia, KŽ č.5).

Ďalšou významnou oblasťou rozvoja prepojenosti je informačná globalizácia. Už s rozvojom telegrafu, telefónu, neskôr rádia a televízie, dnes internetu a mobilnej komunikácie sa nepredstaviteľne zväčšilo množstvo a rýchlosť vymieňaných informácií. Na jednej strane to nesmierne rozšírilo rozhľad ľudí, poznanie iných kultúr a spoločenstiev. Dáva to možnosť prekročiť obmedzenosti prílišného zdôrazňovania rodinnej, kmeňovej, národnostnej príslušnosti. Poskytuje to obrovské možností spolupráce a výmeny dôležitých informácií v širšom meradle. Na druhej strane ale stále väčšie množstvo vstrebávaných informácii, bez dostatočného výberu a spracovávania spôsobuje, že sa stávame zahltenými a otupenými. Ak si pozrieme napríklad večerné spravodajstvá komerčných televíznych staníc, ich hlavnou náplňou je, kde bolo aké nešťastie, či koho zavraždili. Pretože sa tieto stanice riadia sledovanosťou, hovorí to aj niečo o ich divákoch. Tieto komunikačné technológie sa tiež stávajú prostriedkom na šírenie uniformnej konzumnej kultúry a potláčajú osobitosti miestnych kultúr. Internet na jednej strane dáva možnosť slobodného prístupu k informáciám (článok Technológia, áno či nie? KŽ č.5), ale na druhej strane sa stáva dejiskom elektronického obchodovania, pri ktorom dochádza k nekontrolovanému toku virtuálnych financií a obrovským ziskom bez toho, aby sa naozaj tvorili nejaké hodnoty. Je na nás ako tieto nové možnosti komunikácie využijeme. Dnes často diskutovaný nástup informačnej spoločnosti, so svojim odklonom od hromadenia materiálneho bohatstva, k rozvoju duševných a duchovných hodnôt, vzájomnej výmeny a zdieľania, sa ale môže zvrátiť k nezvládnuteľnému nahromadeniu prakticky bezcenných informácii, zahlteniu a naopak k duševnému úpadku.

Prepojenosť mysle

Tu sa už dostávame k naším vnútorným svetom. Už v prvej polovici tohto storočia slávny psychológ C. G. Jung dospel k poznaniu, že okrem nášho individuálneho vedomia a nevedomia existuje aj kolektívne nevedomie, v ktorom sa nachádza naše spoločné dedičstvo ľudského rodu, naše mýty, sny, predstavy, pocity, myšlienky. Zistil tiež, že sme ním do značnej miery počas nášho života ovplyvňovaní. Na jeho prácu, ako aj na poznatky rôznych východných duchovných náuk nadväzuje transpersonálna psychológia skúmajúca hlavne prežitky v zmenených stavoch vedomia. Zistila, že je v možnostiach ľudskej mysle znovu prežiť nielen svoje zážitky pred a počas pôrodu, ale aj prežitky iných ľudí v minulosti, svoje minulé životy, ale aj prežitky iných foriem života, či dokonca vývoj vesmíru od okamžiku veľkého tresku. Výskumy Ruperta Sheldrakea zase hovoria o morfogenetických poliach, čiže o akýchsi spoločných pamätiach jednotlivých foriem, ktoré potom ovplyvňujú vznik ďalších týchto foriem. Zistil, že čím častejšie sa vytvorí určitý tvar, osvojí sa určitá zručnosť, poznatok, tým rýchlejšie to bude v budúcnosti možné. Pritom to platí jak pre anorganické chemické zlúčeniny, tak pre zložité živé bytosti, ako je človek. Napríklad sa zistilo, že ak sa nejaká nová zlúčenina syntetizuje prvýkrát, potom druhý, tretí, štvrtý..., tak každé ďalšie syntetizovanie ide, bez ohľadu na to, v ktorej časti zemegule, podstatne rýchlejšie. Pomerne známy je tiež fenomén stej opice. Vychádza z objavu vedcov, ktorí pozorovali opice na jednom súostroví v Tichom oceáne. Vedci ich prikrmovali batátmi, ktoré však boli špinavé od hliny a kamienkov. Jedného dňa si jedna mladá opica umyla batát v mori. Postupne to po nej začali opakovať iné opice. Vzhľadom na to, že vedci robili presné záznamy o ich správaní, zistili, že po tom, ako si umyla batáty skupina sto opíc, zrazu si ich začali umývať nielen všetky opice na danom ostrove, ale dokonca na celom súostroví. Naznačuje to, že ak sa dosiahne určité kritické množstvo jedincov, ktorí dosiahnu určitú zručnosť, alebo poznanie, v tom momente ho môžu dosiahnuť všetci jedinci. To môže vysvetľovať rôzne kultúrne skoky vo vývoji ľudstva, ako aj to, že dnešné deti bez problémov už v nízkom veku zvládajú napríklad fyzikálne teórie, alebo prácu s počítačom, zatiaľ čo pred nedávnom to robilo problémy aj väčšine dospelých. Dáva to tiež šancu do budúcnosti, že ak sa nám podarí prekročiť určité kritické množstvo ľudí, ktorí si uvedomia potrebu zmeny nášho prístupu k životu, ako aj svojmu okoliu, môže nastať zmena v rámci väčšej časti ľudstva. Možno namietnete, že tých negatívne zmýšľajúcich, ktorí by mohli spôsobiť naopak negatívny skok, je podstatne viac. Lenže nezáleží až tak na kvantite, ako na kvalite. Tak ako laser má podstatne väčší účinok, ako rozptýlené svetlo o rovnakej intenzite, tak aj jasná myšlienka a zámer má podstatne väčší účinok, než ustavičný chaos myšlienok. A tak aj jeden človek, ktorý má vnútornú jasnosť a čistotu, môže mať obrovský vplyv na svoje okolie a to aj bez väčšieho slovného pôsobenia.

Prechod údolím smrti

V mnohých duchovných tradíciách, od šamanizmu, cez indickú jogu až po kresťanských mystikov, je popisovaný práve prechod tzv. mystickou smrťou, ktorý predchádza dosiahnutiu vyššieho poznania a stavu bytia. Je to fáza, pri ktorej sa adept duchovného rozvoja vzdáva svojich osobných chcení a požiadaviek a uvolní bloky, ktoré mu bránili dostať sa ďalej. Doterajšie úsilie, ktoré vynakladal na svoj rozvoj stráca zrazu účinok a zmysel. Ocitá sa v prázdnote, z ktorej nevidí východisko a po tom, čo sa podvolí vôli vyššieho celku, dostane sa za pomyselné dvere do vyšších sfér reality. Alebo, lepšie povedané, začne ich vedomo prežívať, pretože časťou svojho bytia sa v nich nachádzal a čerpal z nich aj dovtedy. Zhorí jeho stará osobnosť a z popola vzlietne jeho očistená vyššia individualita. Nie je možné, že aj celá naša civilizácia prechádza v súčasnosti takouto mystickou smrťou? Nie sú všetky tie problémy dnešnej civilizácie súčastne aj požehnaním, ktoré nám umožňuje, aby sme utrpením očistili nižšie stránky svojho bytia a povzniesli sa ako celok do vyššej formy bytia a spolužitia? Samozrejme lepšie by bolo, keby sme sa dokázali vyvíjať aj bez takýchto nátlakových prostriedkov, ale je tak trochu prirodzenosťou človeka, že sa dokáže výraznejšie zmeniť až keď mu prihorieva. A tak asi potrebujeme bezprostrednú hrozbu vyhynutia (vymysleli sme dokonca viac spôsobov ako sa vyhubiť, od nukleárnej vojny, cez prozaickejšie hrozby klasických vojnových konfliktov, chemického zamorenia až po rapídny nárast hladiny oceánov v dôsledku globálneho otepľovania) na to, aby sme prekročili hranice svojho obmedzeného egoizmu a začali spolupracovať. Že v konečnom dôsledku to bude výhodnejšie pre každého z nás, na to asi dôjdeme až neskôr.

Znovuobjavenie jednoty

Ak začneme pátrať po koreňoch dnešnej krízy a porovnávať našu spoločnosť s tradičnými spoločnosťami po celom svete, narazíme na jeden dôležitý aspekt. Rozvojom individuality a zredukovaním nášho vnímania na fyzickú realitu sme v našej kultúre sme akosi stratili poznanie vnútornej jednoty so všetkým bytím. Tento vývoj bol podľa všetkého potrebný, aby sme zakúsili naše schopnosti a možnosti. Bolo to tiež potrebné na to aby sme vlastným úsilím dosiahli poznanie toho, čo predtým sme inštinktívne vedeli a prežívali, ale nebolo to ešte jasné poznanie. Museli sme stratiť, alebo skôr zabudnúť časť nášho bytia, aby sme ho potom vlastným úsilím a zo slobodnej vôle znovu objavili. Pre vybŕdnutie z dnešnej nie moc priaznivej situácie (aj keď reklamy nás presviedčajú o opaku) sa javí ako nevyhnutné opätovné uvedomenie si toho, že sme všetci súčasťou jedného celku. Neznamená to zrieknutie sa svojej individuality a odlišnosti. Ak sa pozriete na tibetskú pieskovú mandalu, je tvorená z miliárd zrniek piesku rôznych farieb a každé jedno zrnko má iný tvar. Ako celok však tvorí mandala nádherný symbol harmónie a jednoty. A tak aj my môžeme svojim jedinečným a individuálnym spôsobom spolutvoriť nádherne mandaly Ľudstva, Zeme, Vesmíru... Ak nájdeme to pravé miesto, na ktorom budeme môcť naplno prejaviť svoju jedinečnosť, potom na jednej strane dosiahneme svoje vlastné naplnenie a uspokojenie a na strane druhej budeme aj najviac osožní pre celok. Zatiaľ je to však celé len krásna teória. Ako to však zrealizovať v praxi? Chcel by som sa podeliť o svoje videnie možných riešení. Uvedomujem si, že sú skreslené mojimi obmedzeniami a tak môžu byť sčasti chybné, ale napriek tomu mi ich realizácia v každodennom živote už teraz prináša pozitívne výsledky. Takže ako nájsť to svoje pravé miesto? Teda lepšie by bolo povedať, ako sa k nemu blížiť, lebo jeho úplné dosiahnutie je v tomto svete pravdepodobne nemožné. V každom prípade cestu vidím cez postupné nalaďovanie sa na druhých ľudí, cez nalaďovanie sa na skupiny, národy, ľudstvo, ale aj zvieratá, rastliny, Zem, hviezdy... Postupne budeme zisťovať, že naše konanie je stále viac v súlade s celkom, menej konfliktné, dokážeme výsť v ústrety druhým a čuduj sa svete, aj druhý nám zrazu začínajú vychádzať v ústrety. Začíname viac rozumieť druhým ľuďom, tomu, prečo konajú ta ako konajú. Konanie, ktoré sme predtým odsudzovali sa tak stáva pochopiteľnejšie a vytráca sa potreba odsúdenia a konfrontácie. Inak spravodlivosť tohoto vesmíru je tak geniálna, že ak niečo horlivo odsudzujeme, tak neskôr sa chtiac, alebo nechtiac dostaneme do situácie, v ktorej si môžeme vyskúšať tú druhú stránku, ktorú sme odsudzovali. Máme možnosť dodatočne pochopiť tých, proti ktorým sme brojili a tiež skúsiť, či to dokážeme lepšie. A tak z najväčších revolucionárov sa časom stávajú najväčší odporcovia zmien, z radikálnych a nekonzumných bojovníkov za iný svet riaditelia veľkých firiem. Stačí sa pozrieť napríklad, kde skončili všetci tí hipíci. A tak máme na výber, či už teraz bez odsúdenia pochopíme iných, alebo si to raz vyskúšame na vlastnej koži. Samozrejme aj to má svoje čaro, ale niekedy to nemusí byť až tak príjemné. A tak je to vlastne so všetkými našimi činmi, myšlienkami, emóciami. Skôr, alebo neskôr sa nám to vráti aj napriek tomu, že možno budeme nariekať nad nespravodlivosťou vesmíru. Divíme sa, kde vznikajú vojny, ako sa môžu ľudia navzájom tak bezohľadne a kruto vraždiť. Neživíme ale každý z nás rôzne skupinové rozpory, či už na úrovni rás, národov, oblastí, záujmových skupín, či rodín? Koľko sa bojuje na tej najužšej rovine, v našich rodinách. A kvôli čomu vlastne? Dôvodov je mnoho, ale jedno majú spoločné. Vždy si myslíme, že práve my máme pravdu, že práve naše presvedčenie, hodnoty, ideály sú tie správne. Je to skutočne tak? Kedy si už konečne uvedomíme relatívnosť našich pohľadov na svet. Každý jeden sa pozeráme z trochu iného uhla, viac alebo menej sa blížime stredu, čiže absolútnej pravde, ale nikdy nemáme absolútnu istotu, ako blízko k tomu stredu sme. A aj keď sme bližšie k tomu stredu, za akú cenu a akými prostriedkami má zmysel hájiť túto pravdu? Asi jeden z najextrémnejších príkladov, kam to až môže dôjsť nám ukazuje pohľad do dejín kresťanstva. V mene Kristovom, ktorého hlavným krédom a posolstvom bola všeobjímajúca láska, boli mučené a zabité milióny ľudí. Nepovedal náhodou "nech hodí kameň, kto je bez viny"? Aké právo máme druhých súdiť a odsudzovať? Sme naozaj tak čistí, keď sa hráme na spravodlivých, čo chcú naprávať krivdy sveta? Skúsme sa úprimnejšie pozrieť na nás samých. S vedomím vlastnej nedokonalosti môže byť ľahšie hľadať dohodu s inými. Hľadať spoločné body, v ktorých sa môžeme dohodnúť a spolupracovať, namiesto toho, aby sme hľadali to, čo nás rozdeľuje.

Svet matérie

Začína z toho byť viac otázok, ako odpovedí. Ale bez otázok sa ťažko možno pohnúť ďalej a je na každom z nás hľadať odpovede na tieto, aj iné otázky. Poďme ale ďalej. Stále sme presviedčaní, že je niečoho nedostatok, že nie je dosť pre všetkých. Ale nie je to práve toto presvedčenie, ktoré spôsobuje veľkú časť problémov nášho sveta? Napríklad je naozaj málo potravín pre nasýtenie hladujúcich, alebo je to len chamtivosť obyvateľov severnej Ameriky a Európy, ktorí chcú mať viac než im prislúcha? A tu sa dostávame znovu na osobnú úroveň. Nie je to práve ten pocit, že by sme mohli mať niečoho nedostatok hnacím motorom nášho hromadenia materiálneho (ale aj iného) bohatstva? Potrebuje človek, ktorý vie, že vždy dostane to, čo mu treba a čo mu prislúcha (nielen na materiálnej úrovni), hromadiť bohatstvo? Asi bude skôr spokojný s tým, čo má. Hojnosť je u nás väčšinou chápaná ako nadbytok. Nie je ale skôr hojnosťou presne toľko, koľko práve v danom okamžiku potrebujeme? Pomaly sa dostávame k ďalšiemu paradoxu. Naša kultúra je veľmi silne mentálne zameraná. Nielenže k tvorbe technického prostredia pre náš život je potrebná hlavne intelektuálna práca (samozrejme aj manuálna , ale dnes už stále menej). Aj naše vedecké poznanie sveta je založené na myšlienkových konceptoch a modeloch reality. No a v konečnom dôsledku celé naše vnímanie reality je silne ovplyvnené ustavičným vírom myšlienok v našej hlave. A tak vlastne stále viac strácame kontakt s fyzickou realitou, ktorá nás obklopuje. Stávame sa jednostrannými Keďže je ale snahou všetkých živých bytostí dosiahnuť stav rovnováhy, snažíme sa uzemniť. Nie je práve to dôvodom hromadenia materiálnych statkov, či vyžívania sa v jedle? Osobne mám napríklad skúsenosť, že keď intenzívne mentálne pracujem, tak tlačím do seba aj hodne jedla a hlavne sladkého. Súvisí to samozrejme aj s tým, že mozog potrebuje pre svoju výživu priamy prísun cukrov, ale nebude to asi len tým. Takže neskúsime znovuobjavovať svoje telo a prežívať svoj život v tejto fyzickej rovine nielen hlavou, ale celým svojím fyzickým telom? Skúsime znovu nájsť radosť z pohybu, tanca, dotyku? Začneme si potom uvedomovať nové možnosti vnímania nielen fyzických, ale aj jemnohmotnejších vplyvov prostredníctvom rôznych častí svojho tela (ktoré majú samozrejme svoj súvis aj s týmito jemnejšími rovinami bytia)? A tak paradoxne, napriek tomu, že budeme pevne stáť na zemi, budeme zároveň stále viac stúpať do nebeských výšin. Nehovorilo sa už dosť dávno, že práve spojenie Neba a Zeme je poslaním človeka?

Pochopenie cez techniku

Keď začneme pozorovať napríklad najnovšie informačné technológie, ako je internet, alebo virtuálna realita a začneme ich porovnávať s popismi rôznych duchovných smerov napríklad pre telepatiu, alebo pre samotnú podstatu tohoto fyzického sveta, ktorý bol pre mnohé z nich len ilúziou - Májou, môžeme dôjsť k zaujímavým podobnostiam a súvislostiam. Nie sú to všetko len zmaterializované a silne zjednodušené "modely" procesov, prebiehajúcich na iných úrovniach bytia? Nie je možno v konečnom dôsledku hlavným účelom všetkých týchto vyspelých technológií pochopiť princíp toho, čo nám bolo dané do vienka, ibaže sme si to zatiaľ moc nevšimli? Zoberte si len náš mozog. Je známe, že využívame asi tak 10 - 15 % jeho kapacity. Ale aj tá malá časť je ešte stále do značnej miery mimo nášho pochopenia. Čo ak by sme ho začali využívať len na "púhych" 40%. Možno by sme dokázali vysvetliť schopnosti rôznych jasnovidcov, prorokov, liečiteľov, mystikov a svätcov. Nie je tajomstvo, že na ľudský mozog sa v mnohých smeroch nechytajú ani najvýkonnejšie počítače. A ak sa ho naučíme používať, môžu sa diať "zázraky". A to sa netýka len mozgu, ale aj ďalších častí nášho tela, ktoré majú ďaleko viac funkcií, než tie, ktoré im pripisuje veda. Naozaj sme schopní komunikovať len prostredníctvom piatich zmyslov? A ako vysvetliť rôzne "náhodné" stretnutia, pri ktorých stretávame po nezvyklej zmene smeru práve známych, ktorých sme si priali stretnúť, alebo naopak neznámych, ktorí nám dajú odpoveď na otázku, ktorou sme sa intenzívne zaoberali. Nie je práve toto nevedomá forma telepatie, či inak povedané neverbálnej komunikácie?

Asi mi to budú mať zásadní odporcovia technológií trochu za zlé, ale aj práve pri práci s počítačom a internetom sa mi podarilo pochopiť aj dosť z fungovania mozgu, vedomia, podvedomia, či vzájomnej komunikácie. A práve terminológia používaná v informatike môže poslúžiť na zrozumiteľné popísanie dejov, ktoré tu prebiehajú, bez dosť obvyklého ezoterického zahmlievania. Takže, ak sa naučíme využívať tieto možnosti, ktoré nám boli dané do vienka a zároveň pochopíme svoj vnútorný svet, a to aj pomocou jeho modelov, ktoré tvoríme okolo seba, postupne sa bude strácať potreba všetkých technických vymožeností. Náš materiálny svet sa stane jednoduchší, bez toho aby sa ochudobnila celková bohatosť nášho života. Ale v konečnom dôsledku, dokážeme vytvoriť niečo dokonalejšie, než je len taká "obyčajná" včela, či komár? Čo nám teda bráni viac využívať tieto schopnosti?

Okrem orientácie úplne iným smerom a silnou zanesenosťou nášho vnútra rôznymi blokmi zo starých traum a myšlienkových stereotypov je to asi hlavne strach otvoriť sa druhým ľuďom. Kto z nás je schopný naplno prijať možnosť, že by ktokoľvek mohol nazrieť do jeho mysle? Sme ochotní sa takto otvoriť aj voči svojim najbližším? To sa deje hlavne z dvoch dôvodov. Na jednej strane si uchovávame zo zištných dôvodov a na strane druhej sa hanbíme za svoje slabosti. Takže z toho sa ukazuje aj to, čo s tým môžeme urobiť. Skúsme poskytnúť svoje poznanie v prospech celku, prijmime sa takí akí sme, so všetkými svojimi slabosťami, ale zároveň pracujme na svojom očistení a zdokonalení. No a tu sa pomaly dostávame tam, kde sme začali našu púť za hľadaním stratenej jednoty. Môžeme začať ďalšie koliečko, ale keďže sa pohybujeme po špirále, tak o stupienok vyššie.

A nezabudnime sa pri tom všetkom radovať a smiať. Nezdá sa mi, že by Boh zamračený bradatý dedko, hroziaci večným zatrateným. Skôr sa asi hodne zabáva - a to aj prostredníctvom každého z nás...

Ondro Végh