Ľudský smútok v období prosperity - 1. časť

Situacionalista Gilles Ivain už pred 30 rokmi napísal: "Duševná choroba zachvátila planétu. Symptómy - Banalizácia života: menej smiechu, menej snov. Iba nekonečný kolos dopravy a obchodovania, prázdne oči v preplnených uliciach. Každý je zhypnotizovaný prácou a pohodlím: novým obkladom v kúpeľni, najmodernejšou práčkou, domácim kinom."

- Štúdia piatich národov z rôznych častí sveta, ktorú uskutočnila Myrna Weissmanová na Columbia University v roku 2002, ukázala, že ľudia narodení po roku 1945 prežívajú pocity depresie 10 krát častejšie, ako ľudia narodení pred týmto rokom.

- V roku 1999 vydala JAMA štúdiu "Changing Rate of Major Depression, Cross-Cultural Comparisons", do ktorej bolo zapojených 39 000 subjektov v piatich kultúrne rôznorodých častiach sveta. Záver štúdie: čím vyšší stupeň ekonomického rozvoja dosiahlo spoločenstvo, tým vyšší bol počet depresií jeho členov.

Nikto presvedčivo nepopísal príčiny rastúceho počtu duševných chorôb. Psychológovia, sociológovia, epidemiológovia špekulujú: Existuje nejaký nepreskúmaný vírus, ktorý pôsobí geneticky a robí nás zraniteľnejšími ? Alebo to je niečo v životnom prostredí - elektromagnetické žiarenie, mikro-vlnenie vo vzduchu, alebo chemikálie v jedle a vode ? Sú to kultúrne a ekonomické faktory, ktoré vytvárajú stres ? Odpovede na tieto otázky možno prinesie budúcnosť, ale už dnes, teraz a tu, si stále viac ľudí, obyvateľov rozvinutých a ekonomicky prosperujúcich industriálnych krajín sveta, kladie takmer náboženskú otázku: Aký má zmysel žiť v najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najbohatších krajinách sveta, keď človek cíti stále viac smútku úzkosti ? Je to cena za moc a bohatstvo, ktoré sme získali ? Museli sme zaň vymeniť kúsok svojej duše ?

V okamihu, keď si ľudia položia túto otázku, strácajú svoju masku a starostlivo budovaný imidž. Prečo som smutný? Prečo cítim úzkosť ? Prečo nedokážem milovať? Prečo mám žiť a prečo mám zomrieť? Odpovede na tieto otázky, možno, ležia hlboko v našom kolektívnom podvedomí. Cesta do spodných prúdov našej psychiky vedie cez postmodernistické zrkadlové siene. Skúsme sa spoločne vydať touto cestou a v krátkej exkurzii spoznať niektoré stránky modernej spoločnosti, ktoré sa nezjavujú na billboardoch ani v televíznych reklamách.

Spoločenská izolácia

Viac a viac ľudí žije osamelo. Pracovná doba do neskorého večera, hodina cvičenia v posilovni, jedlo v fast food reštaurácii, cesta domov autom, chatovanie na internete, pár hodín spánku, raňajky pred televíznou obrazovkou, cesta do práce.

Žiť osamelo nie je pre človeka jednoduché. Americký National Institute for Healtcare Research (NIHR) uvádza: "depresie sú rozšírenejšie medzi ľuďmi žijúcimi bez rodiny." Výskumníci sú presvedčení, že život odrezaný od rodiny alebo iného podporného spoločenstva je jednou z hlavných príčin vysokej miery depresií v rozvinutých krajinách.

Novým prvkom v izolácií človeka je svet elektronickej simulácie – diskmany, videohry, televízia. Káblová kultúra mení naše sociálne štruktúry, narúša vzťahy s ostatnými živými bytosťami. Časopis Journal of American Medical Association v roku 1992 uskutočnil štúdiu, ktorá poukazovala na rôzne negatívne efekty masovej komunikácie, ktorá nás podľa autorov štúdie mení na "jednu veľkú súťaživú skupinu, zatiaľ čo ničí naše intímne sociálne väzby."

Veľkou otázkou moderného života je počítačová sieť – Internet. Zohráva internet v zmysle sociálnych vzťahov pozitívnu alebo negatívnu úlohu ? Na jednej strane vytvára obrovské možnosti komunikácie medzi ľuďmi, na druhej strane má preukázateľný potenciál narušiť ich osobné vzťahy. Autori štúdie uskutočnenej na Stanfordskej univerzite v USA dokázali, že Internet človeka oberá o čas, ktorý by za iných okolností strávil v priamom kontakte s inými ľuďmi. Pracovníci inej americkej univerzity – Carnegie Mellon University v roku 1998 zistili, že ľudia, ktorí strávili denne na internete niekoľko hodín zažívali v zväčšenej miere pocity smútku a osamelosti.

Ľudia intenzívne využívajúci internet sa často venujú svojej práci aj po príchode domov. "Keď prídem domov o šiestej večer a strávim svoj voľný čas posielaním e-mailov, nemám vôbec čas porozprávať sa so svojou ženou, deťmi alebo priateľmi. Keď trávim svoj čas na internete, nepočujem ľudský hlas a necítim prítomnosť inej osoby." uvádza jeden z výskumných pracovníkov Norman Nie. On-line komunita nemôže nahradiť skutočné ľudské spoločenstvo ani jeho základné úlohy. Dokonca internetový magazín Slate, ktorý propaguje Kyber-kultúru priznal: "aj keď je pravdou, že vďaka elektronickej sieti môžete byť v kontakte s tisíckami ľudí, medziľudská interakcia medzi nimi je obmedzená."

Čo je logickým koncom stále väčšej sociálnej izolovanosti ? Sci-fi dystopia, v ktorej bude stále menej miesta pre skutočné emócie (ktoré sa zmenia na smajlíky v internetovej komunikácii) a skutočný ľudský rast, ktorý nahradí akási nadprirodzená pseudo-identita v jednej veľkej fantasy hre pod názvom "Multiple User Domains").

"Čím viac simulácie, imitácie a naprogramovaného jednania sa dostáva do ľudských životov, tým viac sa stávajú uniformnejšími a nezmyselnejšími." píše Thomas de Zengotita v poslednom vydaní magazínu Harpers. "Čo iného môžeme očakávať, ako občasné psychické erupcie na vyprahnutej planine, stvorenej ekonomikou zasvätenou vytváraniu imitácii a simulovaniu ?"

Choroba modernity

Ľudia v ekonomicky rozvinutých krajinách vychutnávajú prosperitu v nebývalej miere – zdravotná starostlivosť, zvyšujúca sa priemerná dĺžka života, hojnosť jedla a bezpečnosť. Život nebol nikdy tak plný stimulujúcich zážitkov a vzrušenia. Napriek tomu, alebo práve preto, stále častejšie vychádzajú najavo známky citového otupenia stále väčšieho počtu ľudí. Naše mozgy sú presýtené a city omráčené lavínou podnetov, ktoré sa na nás valia.

Psychológovia Bernardo Carducci a Philip Zimbardo na základe vlastných výskumov tvrdia, že súčasný prekomercionalizovaný moderný život mení naše prirodzené každodenné vzťahy s okolím zvyšovaním rýchlosti a komplikovanosti. "V momentoch, kedy sa blížime k hraniciam našej schopnosti chápať a spracovávať zložitosť nášho života, zažívame pocity úzkosti." Reakciou môže byť rastúca agresivita, ktorej prejavom je napríklad porušovanie pravidiel slušnosti, alebo naopak utiahnutie sa do seba.

Počítačoví pionieri roztrúsení po celom svete sú ľuďmi, ktorí majú najlepšiu možnosť vidieť, čo je ukryté za žiarivými predstavami moderných technológií a rozpoznať možné dopady pokroku. Bill Joy, zakladateľ spoločnosti Sun Microsystems, v internetovom vydaní Wired magazínu varuje: "Naše preteky v genetickom inžinierstve a produkovaní nových nanotechnológií vytvárajú monštrum, schopné seba-reprodukcie, ktoré spôsobí niečo ako vyhynutie nášho druhu behom dvoch generácií. Šance získať naspäť kontrolu nad tým, čo sa dnes vo svete deje, sa stále znižujú."

Kriticky uvažujúci ľudia ako Joy však patria k menšine. Zbytok hypnotizovane hľadí na Veľký Obraz žiarivej budúcnosti. Všetko čo vieme je, ako na nás vplývajú technológie dnes a všetko čo nás zaujíma je to, koľko sa dá na tom zarobiť. Neochota klásť si niektoré závažné otázky môže byť druhom psychologickej obrany (nič sa nepýtať, nič nehovoriť a každý sa zobudí ráno o trochu šťastnejší). Ale kam nás môže táto dobrovoľná ignorancia dostať? A aký má vplyv na náš duševný život?

- Pokračovanie článku nájdete tu

zdroj: AdBusters Magazine No. 30, prekl -mr-