Medzi zúfalstvom a nádejou
Skutočná nádej sa rodí iba v okamihoch najhlbšieho zúfalstva. Slovami Alberta Schweitzera: „Skepsa a rezignácia je nevyhnutným údolím na ceste k pravde. Údolím, ktoré nemožno obísť. Cesta k pravde vedie cez skepsu, cesta k nádeji cez rezignáciu. Tam, kde človek až do hĺbky bytostnej úzkosti rozpozná, že neexistujú žiadne záruky etického jednania, má ešte inú možnosť, než skončiť v nihilizme alebo vulgárnom hedonizme: možnosť vykročiť k nádejí obsiahnutej v záchrane a rozvíjanií života navzdory všetkej nezodpovednosti okolo a bez akýchkoľvek záruk. Toto vykročenie je živou vierou prenikajúcou všetkým.“
Zúfalstvo a nádej sú pocity, ktoré sa nevyhnutne stretávajú v srdci každého človeka, ak sa zaujíma o všetko to, čo sa dnes deje s našou Zemou. Človek, ktorý prejaví hlbokú starosť o budúcnosť nie len ľudstva, ale aj všetkého života na Zemi, sa nemôže vyhnúť ani zúfalstvu ani nádeji.
Nemožno nevidieť, že ľudstvo dnes spôsobuje ničenie života v rozmeroch, ktoré sa niekedy vymykajú predstavivosti jedného človeka. Ťažko neprepadnúť zúfalstvu v okamihoch, keď si človek uvedomí koľko utrpenia, bolesti, nespravodlivosti a bezcitnosti dláždi našu cestu k pokroku a k úspechom, v ktorých nachádzame zmysel nášho bytia. Niekoho prepadá pocit beznádeje pri čítaní štatistík dokumentujúcich ekologickú deštrukciu, iného pri sledovaní záberov hladujúcich ľudí v treťom svete, pri pozeraní snímok o každodennom zaobchádzaní so zvieratami na bitúnkoch, alebo pri čítaní správ o rokovaní svetových politických lídrov pripravujúcich ďalšiu vojnu. Zúfalstvo je nevyhnutná reakcia každého citlivého človeka, na to čo sa dnes vo svete deje.
Na druhej strane na každom kroku vidím kŕčovitú snahu zabudnúť, vymazať prirodzený smútok a zúfalstvo zo života. Táto snaha na seba berie rôzne podoby. Psychoterapia, zaručené metódy ako byť šťastný a úspešný, radosť v tabletkách, magazíny plné „vždy-usmiatých“ ľudí, zábava ponúkajúca zabudnutie na každom kroku. Invázia bestselerov o pozitívnom myslení, deštrukcia Zeme zabalená do mystického pozlátka, servírovaná vo víkendových kurzoch ovládania podvedomia (môžete dosiahnuť všetko po čom túžite, stačí pravidelne opakovať pozitívne sugescie a novodobé mantry ako „zaslúžim si auto svojich snov“, „moje bohatstvo sa denne zväčšuje“ alebo „prišiel som na túto planétu, aby som dostal všetko po čom túžim“). Moderná doba vymyslela veľa spôsobov, ako zabudnúť na to kto sme a čo sa okolo nás deje.
Pri svojej honbe za permanentným šťastím, zabúdame na jednu pravdou, ktorá znie: ak chceme čeliť zúfalstvu, musíme ho prijať. Prijať pravdu o dnešnom svete, prijať všetku jeho bolesť, utrpenie, všetko to ničenie a našu spoluzodpovednosť za to všetko. Skutočná nádej sa rodí iba v okamihoch najhlbšieho zúfalstva. Slovami Alberta Schweitzera: „Skepsa a rezignácia je nevyhnutným údolím na ceste k pravde. Údolím, ktoré nemožno obísť. Cesta k pravde vedie cez skepsu, cesta k nádeji cez rezignáciu. Tam, kde človek až do hĺbky bytostnej úzkosti rozpozná, že neexistujú žiadne záruky etického jednania, má ešte inú možnosť, než skončiť v nihilizme alebo vulgárnom hedonizme: možnosť vykročiť k nádejí obsiahnutej v záchrane a rozvíjanií života navzdory všetkej nezodpovednosti okolo a bez akýchkoľvek záruk. Toto vykročenie je živou vierou prenikajúcou všetkým.“
V jedenástom čísle Kruhu života ma svoje miesto zúfalstvo aj nádej. Hlboké zúfalstvo obsiahnuté napríklad v tom, čo vyplýva zo strohých vedeckých správ OSN a WWF. Nádej z množstva drobných a malých činov obyčajných ľudí, ktorí chránia život navzdory všetkým tým trendom okolo. A predovšetkým večná nádej, ktorú možno nájsť v hlavnej téme čísla nazvanej „Výchova k slobode a prirodzenosti.“
Matúš Ritomský