Mesto a rýchlosť
Úryvok z rozhovoru s Paulom Virilliom
Ste známy svojimi prácami o filozofických problémoch rýchlosti, vojny, médií, považujete sa však za urbanistu. Čo to pre vás znamená ? Ako posudzujete svoju činnosť?
Urbánny človek znamená mestský človek. Nie len ten, ktorý mesto postaví a zorganizuje, ale aj ten, ktorý ho vymyslí. Pojmy mesta a filozofie sú pre mňa nerozlučiteľné. Keď hovoríme o urbanizme, hovoríme súčasne aj o zrode filozofie a politického myslenia. Podľa mňa najdokonalejšia politická forma je mestská forma. Čiže nejde jednoducho len o problematiku koncentrácie obyvateľstva na základe zákonitostí dopravy alebo obývateľnosti. Ak hovorím, že som urbánny, som ním preto, lebo filozofia samotná je urbánna. Filozofia sa nezrodila v pralese, ani v močariskách či v mori, ale na námestiach, v mestách, v záhradách Akademosu. Na urbanizmus sa teda odvolávam predovšetkým ako na pôvodcu filozofie, čiže na zhromaždenie ľudí v jednom bode, z ktorého sa potom zrodí polis, politika a samozrejme aj technické myslenie. Niet mesta bez technického myslenia. V meste vzniká arzenál, tu na mieste nemateriálneho chaosu sa rodí „organizovaná vojna“.
Dnešné mesto však necharakterizujú tieto problémy.
Urbanizácia ako problém metropolizácie v súčasnosti ani nevystupuje natoľko do popredia. Ide o to, že niekoľko veľkých miest začína plniť úlohu hlavného mesta v zmysle, ktorý poukazuje za hranice pojmu národa. Je na svete niekoľko veľkomiest – Singapur, Miláno alebo Londýn, New York a tak ďalej – ktoré postupne dosahujú moc metropolisu, čiže stávajú sa mestskými svetmi. Neobjavujú sa už v zemepisnom zmysle ako jestvujúci priestor, ako národ, ale na horizonte transformácie v samostatný svet. Vďaka telekomunikáciám a technológii toku informácií možno vytvoriť také mestá, ktoré majú v danom okamihu vplyv na celý svet. Akcelerácia koncentrácie obyvateľstva je priamo úmerná zrýchleniu dopravy a toku informácií. Rýchlosť vo vývine mesta predstavuje to isté, ako bohatstvo pri akumulácii kapitálu.
Čo je dôsledok akcelerácie rýchlosti ? Aké nové javy sprevádzajú tento nárast rýchlosti?
Rýchlosť vždy bola skrytou stránkou bohatstva. Nemožno pochopiť dejiny bez toho, aby sme neporozumeli, do akej miery pôsobilo na vývoj kapitálu a bohatstva znásobovanie rýchlosti od koní cez loďstvo, železnice až po súčasné lietadlá. Lenže na rozdiel od našich predkov sme už zabudli, že niet bohatstva bez rýchlosti. Bohatstvo z istého hľadiska skrýva v sebe rýchlosť. V posledných dvadsiatich rokoch som sa v každej svojej práci usiloval o to, aby som zdôraznil rýchlosť pred bohatstvom. Nie preto, lebo ju považujem za nadradenú, ale preto, lebo je tým, čo sa snažíme najviac skryť. Neskrývame peniaze ale rýchlosť, čiže schopnosť konať, dostať sa do interakcie s ostatnými ľuďmi, s najodľahlejšími regiónmi a tak ďalej.
Je teda samozrejmé, že prvou revolúciou rýchlosti bola revolúcia dopravných prostriedkov, vynález parného stroja, železnice. Tým sa vytvorila možnosť vzniku priemyselných miest. V devätnástom storočí nastáva protiklad medzi mestom a dedinou, v dôsledku čoho sa dedina postupne vyľudňuje. Pravda, aj v dvadsiatom storočí môžeme pozorovať revolúciu dopravných prostriedkov, pomyslime na lietadlá a rýchliky, charakteristická je však revolúcia okamžitého prenosu. Čiže: kým 19.storočie využilo relatívnu rýchlosť vlaku, auta a prvých lietadiel, my využívame absolútnu rýchlosť, konečnú rýchlosť, rýchlosť svetla alebo elektromagnetických vĺn. Z protikladu mesto – dedina sa v dvadsiatom storočí vytvoril najprv protiklad centra a periférie, dnes už aj protiklad nomádov a usadených. Usadených nechápem v klasickom zmysle, rozumiem tým tých, ktorí sú všade doma, ktorí „telekomunikujú“ prostredníctvom walkmanov, počítačov, makrotelefónov. Na druhej strane sú zasa tí, ktorí nie sú doma nikde: ľudia s neistým postavením, nezamestnaní, tí, ktorí menia jedno bezvýznamné zamestnanie za druhým, alebo tí, ktorí zomrú na ulici, bez ohľadu na to, či ich nazývame „travellermi“ alebo bezdomovcami.
Aká je teda situácia ? Devätnáste storočie: revolúcia dopravných prostriedkov, protiklad mesta a dediny, dvadsiate storočie: protiklad centra a periférie, tragédia opustených predmestí, a napokon dvadsiate prvé storočie: protiklad nomádov a usadených, ale takých nomádov, ktorí sa premiestňujú, ktorí, mohol by som to aj tak formulovať, sú naraz bohatí a chudobní. Ten, kto sedí v rýchliku alebo v hypersonickom lietadle, je usadený. Nie je nomád. Nepremáva, ale ho poslali, podali ho ako balík. V ničom sa neponáša na Marca Pola, na nomádske kmene či na Rómov a podobne.
Je vôbec možný iný smer vývinu ? Existuje možnosť, aby človek účinne odolal – na osobnej a spoločenskej úrovni?
Techniku nemožno pochopiť bez pomoci etiky. Človeka možno vnímať výlučne tak, ak vychádzame zo zla. Uznaním zla budeme schopní spoznať veľkosť človeka, čiže dobro. Tým sa teraz neodvolávam na prístup nejakého náboženstva. Podobne aj technika môže byť užitočná jedine vtedy, ak bojujeme proti zlu, ktorého je nositeľom. Každý technický pokrok je nositeľom istej negatívnej sily. A každý technický pokrok sa rodí práve z boja, ktorý vedieme proti tejto negatívnej sile. Aj súčasná situácia sa môže zlepšiť len vtedy, ak budeme bojovať proti negatívam nových technických postupov. Čiže musíme sa správať ako kritik: techniku musíme mať aj radi – nejde o to, aby sme preniesli na techniku zodpovednosť, ktorá nás ľudí ťaží, miesto toho by sme ju mali posudzovať s čo najväčšou opatrnosťou, lebo ako sa hovorí: kto naozaj ľúbi, ten vie aj trestať. Ak ľúbim, som súčasne schopný povedať, ak niečo neľúbim. My ľudia máme i v tomto určitú slobodu. No len čo začneme zbožňovať techniku ako nášho dobrodinca, ako možnosť spasenia ľudstva, okamžite upadáme do hriechu modlárstva.
Paul Virillio (1932) významný francúzsky mysliteľ, autor preslávených kníh Rýchlosť a politika, Rýchlosť a sloboda, Fórum OS 97/6, skrátené