Najnáročnejší ideál, robiť svoju prácu dobre - rozhovor s Martinou Ološtiakovou
Keď premýšľam nad prvou otázkou, ktorú by som ti položil, vynára sa mi v mysli jeden obraz - obaja stojíme v zime pred kožušníctvom v centre Bratislavy a rozdávame zákazníkom letáky o utrpení kožušinových zvierat. Odvtedy už ubehlo možno 15 rokov. Postavila by si sa aj dnes pred kožušníctvo a rozdávala ľuďom letáky?
Ach, to bolo dávno. Na toto obdobie rada spomínam. Časom vyblednú tie ťažšie chvíle (v živote dospievajúcej baby) a ostanú tie pekné, intenzívne spomienky. Tie ideály boli dôležitou súčasťou mojej cesty a mnohé z nich ešte stále sú. Na kožuchy a utrpenie kožušinových zvierat mám nezmenený názor. Pred kožušníctvo by som sa už nepostavila - nemám potrebu niekoho takto presviedčať (dnes mi to príde dosť neúčinné) a posledné roky som vyťažená iným “poslaním”. Ale vždy si na to spomeniem, keď stretnem v meste nejakých mladých aktivistov s letákmi!
Ďalším výrazným momentom, ktorý sa mi s Tebou spája je domček na Podlysci - na Zaježovej. Sen o odchode z mesta na lazy, o živote bližšom k prírode bol súčasťou ideálov mnohých ekoaktivistov. Ty si tento sen nasledovala aj v praktickej rovine - kúpila si domček na lazoch v Zaježovej, vložila si veľa energie do jeho opráv, isté obdobie si v ňom aj žila. Domček sa stal miestom stretávania určitej komunity ľudí, zrealizovala si tam festival s hudbou, workshopmi atď. Dnes však žiješ na úplne inom mieste - v nemeckom meste Freiburg, kde so svojim mužom vychovávate deti. Ako sa pozeráš na ideály o živote blízkom prírode?
Tak toto je na dlhšie… pokúsim sa byť stručná. Ako 16-17-ročná som začala hľadať niečo iné, ako môj dovtedajší život v meste - a našla som Zaježovú. Chodievala som sem cez víkendy, prázdniny, keď som mala čas. Raz som sa dostala až do Kalinky na Podlysec a hneď som sa zaľúbila do tej polorozpadnutej dreveničky, ktorú som časom kúpila a ktorú sme spolu s mojim mužom Mirkom a mnohými známymi opravili. Tieto necelé tri roky na lazoch mi pomohli nájsť seba samú, pochopila som aké je dôležité ŽIŤ svoje sny, akú silu to dáva. Mali sme vždy veľa návštev, rada na to spomínam. Okrem toho tam je proste krásne (aj keď sa človek musí vzdať mnohého luxusu!). Určite to bolo aj relatívne bezstarostné obdobie, nemali sme vtedy deti a v podstate žiadne povinnosti. Zmena prišla, keď sme čakali Luciu. Vtedy neboli na Podlysci žiadne deti a nechcela som, aby naše dieťa vyrastalo bez iných detí a tiež som nechcela rodiť v slovenskej nemocnici. Keďže som Freiburg trochu poznala (Mirko tu žil istý čas pred tým, ako sme sa spoznali), rozhodli sme sa ísť na istý čas do tohto neveľkého mestečka obklopeného Čiernym lesom (Schwarzwald). A ako to chodí, nejako sme tu odvisli. Je tomu presne desať rokov, čo žijem prevažne v Nemecku.
Znamená to, že ideál života na vidieku, na lazoch, blízko prírode v tebe pretrval, aj keď už dlhší čas žiješ v meste?
- celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom tlačenom vydaní Kruhu života 14. Časopis sa dá objednať na našej stránke alebo zakúpiť na niektorom z predajných miest.
Martina Ološtiaková sa narodila roku 1974 v Bratislave. Skončila grafickú priemyslovku, študovala na Univerzite Komenského (žurnalistika - odbor propagácia). Zúčastňovala sa rôznych ekologických akcií. Tri roky prežila na lazoch pri Zvolene, kde sa zapájala do miestnych aktivít, hospodárila a opravovala starú drevenicu spolu s kopou priateľov a mužom Mirkom. Má dve deti - obe počaté na Podlysci a narodené vo Freiburgu (Lucia,1999 a Zoran,2002).
V roku 2006 ukončila štúdium pôrodnej asistencie v Tübingene a odvtedy pracuje ako samostatná pôrodná baba vo Freiburgu a okolí. Sem-tam sprevádza pôrody aj na Slovensku. V rámci odborných konferencií a seminárov sa venuje téme tehotenstvo, materstvo a pôrod, preložila knihu s názvom “Je rutinný, profylakticky nástrih hrádze oprávnený?” (vydanú v roku 2009 Slovenskou komorou sestier a pôrodných asistentiek). Medzi jej vízie patrí založenie prvého pôrodného domu na Slovensku.