Náš príbeh - cesty k prirodzenému životu

Volám sa Janka a pochádzam z Banskej Bystrice. Robo je z Bratislavy. Obidvaja sme ako deti chodievali s rodičmi k našim starým rodičom na dedinu. Boli to víkendy a prázdniny plné smiechu, radosti a slobody. Behali sme bezstarostne po lúkách, hrali sa v lese a na dvore hry a vyčíňali "neplechu".. Jasné, že sme pomáhali babke variť, okopávať zemiaky, či vyvážať hnoj a dedkovi vytáčať med alebo podávať a nosiť náradie. Chodievali sme hrabať, zvážať seno a to bolo najkrajšie. Vždy som sa strašne tešila, keď mala babka malé kuriatka a zajačiky.

A možno už tam sa začal odvíjať náš príbeh. Aj Robo aj ja sme svojim rodičom hovorievali, že nechceme a nebudeme žiť ako oni. Pamätám sa ako maminka len krútila hlavou a nechápala to. Ja tiež nie, ale v hĺbke duše som vedela, že nechcem behať z práce domov navariť, nakúpiť, sadnúť si pred televízor a stále dookola.

S Robom som sa spoznala v druhom ročníku na vysokej škole. Keď som otehotnela, donútili nás vziať sa proti našej vôli. Nemali sme vtedy ešte toľko odvahy, a nepoznali sme sa tak dobre, aby sme sa vzopreli. Hovorili sme si len "však my im raz ukážeme

"

Spočiatku sme bývali v Bratislave s Robovým bratom, švagrinou a ich dvojročnou dcérou v trojizbovom byte. Nebolo to však ono, mali sme celkom iné hodnoty a evidentne sme zavadzali. Veľmi sme sa tešili, keď sme sa s osemmesačnou dcérou presťahovali do 1-izbového bytu v panelákovej štvrti v Stupave. Bola to len "medzistanica", ako sme dúfali, kým nedokončím školu v Bratislave a Robo nebude mať za sebou civilnú vojnu. Prežili sme zopár ponorkových chorôb, hlavne v zime, keď nebolo kde ísť večer von a v malej kuchyni sme sa pred sebou neschovali. Najviac ma hnevalo, že s dcérkou musím chodiť na prechádzky po betónovej ulici preplnenej autami, pohodenými odpadkami, deťmi postávajúcimi s lízatkami a čokoládkami v ruke. Bolo to ťažké hovoriť jej dôvody proti niečomu, čo všetci okolo robia. Ale zvládli sme to. Potom sme očakávali ďalší prírastok.

Začali sme o svojom sne hovoriť nahlas pred dcérou, ľuďmi, pýtali sme sa a čítali inzeráty. Zrodila sa rozprávka o malom domčeku na kraji lesa, o veľkom bielom psovi a malej záhradke a o maminke a ockovi, dievčatku a malom bábätku, ako si svorne nažívajú.

A stalo sa. Zavolali sme na inzerát. Prišli sme sa pozrieť. Malý domček, borovicový les, záhradka, no proste všetko. Predali sme byt a kúpili domček. Na oslavu dcériných tretích narodenín sme sa nasťahovali do malého domčeka na kraji lesa. Keď sa narodil malý chlapček, dostali sme aj veľkého bieleho psa, slovenského čuvača.

Akoby sa rozprávka naplnila. Ale čo ďalej? Svorne si nažívať, to sa povie, ale ... to už nie sú prázdniny u babky. Je to cesta, ktorú sme si vybrali, po ktorej chcem kráčať a niekedy na to treba poriadny kus odvahy.

Náš život je iný ako život našich starých rodičov. Možno sa naň podobá tým, že žijeme na dedine, máme psa, záhradu, záchod v drevenej búdke a za oknom les. A tým sa aj chce podobať, chceme zažiť skúsenosti s prírodou čo aj oni. Ale na druhej strane využívame aj skúsenosti našich rodičov a používame pračku, chladničku, nechceme sa zodrieť na poli, ale v kľude a pokoji si pomaly pestovať zeleninu pre našu potrebu. To znamená, okrem iného, aj nebyť každučký deň viac ako 9 hodín denne v zamestnaní ďaleko od rodiny a pôdy. Zariadiť si to tak, aby sme väčšinu času boli doma s deťmi a prípadne robili, vyrábali veci, predmety a hoci čo, čo by bolo užitočné pre iných, ale to sa len chystá v ďalších snoch a rozprávkach.

Zatiaľ používame auto, lebo Robo chodí do práce a tým, že príde rýchlejšie domov je viac s nami. Používame ho najmä, keď treba ísť k doktorke, a keďže nás je už dosť, tak nás to stojí menej, (koľko to stojí túto planétu nevieme, ale učite viac, ako nás) naviac, keď ho vie Robo sám opraviť.

Rozhodli sme sa, že televízor nebudeme mať, ale skúsenosti našich známych, ktorý majú staršiu dcérku, ktorá už chodí do školy a deti sa jej za to, že nemajú televízor, vysmievali. Oni nám hovoria, že v tejto spoločnosti je veľmi ťažké odhodlať sa k takémuto kroku. Neodoberáme ani žiadne noviny a nepoužívame rádio. Informácie získavame od známych a rodičov, z miestneho rozhlasu a cez internet. Používame počítač, na komunikáciu a tvorbu počítačovej grafiky a internetových stránok. Robo vytvoril virtuálny server www.lets.sk, ktorý slúži hlavne na poskytovanie a rozširovanie informácií o komunitných aktivitách, miestnom aktivizme, ekológii. V rámci projektu "www.lets.slovensko" sa snaží o obnovovanie prirodzených vzťahov medzi ľuďmi, ľuďmi a prírodou.

Pre dcéru požičiavame multimediálne CD, z ktorých sa má možnosť sama učiť angličtinu, o mikrokozme v ľudskom tele, o Zemi, o kozme a Slnečnej sústave, o dinosauroch i dnešných zvieratách. Vidí tak iný svet a iný pohľad na veci, ako prezentujú médiá .

Náš sen o domčeku, psovi a šťastnej rodinke sa splnil. Naše ďalšie sny sa pomaly plnia a tvoria a snívajú sa ďalšie a ďalšie. Je dobré snívať a ešte lepšie plniť si svoje sny. Je to dobrý pocit. Naši rodičia to už zabudli, lebo ich v sebe "udupali" a "prehltli" hneď v zárodku. Ale prečo musíme, chceme, bojujeme proti vlastným rodičom? Nechceme im ublížiť, ale oni už nedokážu pochopiť, čo je to sen a čo je splnený sen. Zabudli na to pri vytváraní civilizovaní "civilizovanej" spoločnosti. A našim snom je nájsť cestu k prírode, prirodzeným hodnotám, k súladu medzi ľuďmi a ostatným stvorením, ku harmónii samých so sebou.

Janka Jankovichová