Od konzumnej kultúre k asketickej ?

Ako asketickú možno označiť takú kultúru, ktorá sa zo zásady zrieka ekonomických statkov pre ňu dosiahnuteľných. Naša kultúra však nielenže nie je asketická, ale je vedome antiasketická.

Po prvé je konzumná: uznáva a napĺňa ekonomické potreby. Po druhé: je štrukturálne kapitalistická: vytvára potreby, aby sa rozšíril trh, aby sa následne mohla zvýšiť produkcia. V konečnom dôsledku je technokratická, a to aj tam, kde vystupovala v podobe plánovitého socialistického hospodárstva. Hodnota, ktorá sa v nej presadzuje je technický pokrok, a to aj vtedy, ak subjektívne úprimne stavia do popredia iné hodnoty, napr. individuálnu slobodu alebo sociálnu spravodlivosť. V zmysle tejto charakteristiky možno už dnes, pri všetkých odlišnostiach jestvujúcich kultúr, hovoriť o svetovej kultúre. Táto kultúra je nedokonalá, sebaohrozujúca, plná vnútorných protirečení. Otázkou je, či smeruje k fáze, v ktorej by mohla niektoré nebezpečenstvá a protirečenia asketickým postojom zvládnuť, resp. že by k tejto fáze mala smerovať.

Táto otázka, ktorú kritici našej kultúry poznajú už dávno, sa vďaka zjavným problémom posledných desaťročí stala veľmi populárnou. Populačný rast, dôsledok vedecko-technickej svetovej kultúry, hrozí pohltiť všetok ekonomický pokrok. Politicky vynútené zvýšenie úrovne príjmov v priemyselných krajinách ženie technický pokrok smerom k racionalizácii, teda ako sa zdá, k stále rastúcej nezamestnanosti. Po spotrebovaní lacnej ropy budú kapitálové náklady na energetickú produkciu zrejme rásť tak rýchlo, že sa dlhodobo zdá pochybný nie len rast, ale aj zachovanie priemerného sociálneho produktu na obyvateľa. Je otázkou, či budeme môcť udržať v únosných medziach ekologické škody, vznikajúce rastom hospodárstva. V našej spoločnosti vzrastá množstvo psychických porúch, dovoľte mi, aby som pod týmto názvom uviedol ako príklady aj drogy a terorizmus. Technicky vysoko rozvinuté národné a medzinárodné systémy sú násilím prirodzene čoraz zraniteľnejšie, forma policajného štátu je čoraz lákavejšia. Zahranično-politický systém ešte neprekonal tisícročia trvajúcu inštitúciu vojny, ako svetový systém je stále tehotný vojnou.

Všetky opatrenia, o ktoré sa dnešný systém môže pokúšať, zostávajú, prirodzene, v zajatí systému. Principiálne sú to tie isté opatrenia, ktorými systém svoje minulé krízy, čím dosiahol svoj mohutný rast. Systém sa podobá bicyklu, ktorý je stabilný iba dovtedy, kým sa pohybuje. Niekoľko zjednodušených príkladov: ropné krízy prekonávame ropnými vrtmi, nedostatok energie odkrývaním nových energetických zdrojov, populačnému rastu a nezamestnanosti čelíme ďalším hospodárskym rastom, ekologickým škodám ekologickou technikou, násiliu kontrolou, vojne odstrašujúcim zbrojením, psychickým poruchám psychoanalýzou, pedagogikou más a nakoniec políciou.

Vzniká otázka, či sa od nás všetkých nevyžaduje zásadné odmietnutie, radikálny obrat od konzumno-technickej kultúre ku kultúre asketickej. Dovoľte mi predstavu takéhoto obratu upresniť uvedením piatich mien: prvé dve sú mená spontánnych ľudových hnutí, ostatné sú mená významných mysliteľov a politikov. Hnutie na ochranu životného prostredia stavia proti umelému, technickému vytváraniu potrieb, ktoré vedie k narúšaniu prírody, uvedomelú, pochopenú ochotu zriecť sa konzumu. Trochu fantastickým a radikálnym spôsobom sa pred rokmi proti moci priemyselnej kultúry postavilo pod symbolickým názvom „flower power“ hnutie hippies svojím odmietnutím účasti na produkcii, a pokiaľ to bolo možné, aj na konzume tejto kultúry. Ak možno tieto javy ešte vysvetľovať ako hnus blahobytnej spoločnosti zo seba samej a čeliť im potrebou industrializácie rozvojových krajín, tak bude veľmi poučná skutočnosť, že najvýznamnejší duchovní a politickí iniciátori asketickej kultúry vďačia za svoje rozhodujúce skúsenosti práve rozvojovým krajinám.

Frtitz Schumacher sa pýta, či máme exportovať všetky problémy priemyslu, najmä nezamestnanosť, vyvolávanú automatizáciou. Vlastná práca je pre neho hodnotou v súlade s heslom „small is beautiful“. Ivan Illich poznamenáva, že dvadsať percent ľudstva si vytvorilo civilizáciu, v ktorej sa auto, samo o sebe prepych stáva životnou potrebou, kým zvyšných osemdesiat percent si nemôže dovoliť ani skutočne užitočný bicykel. Veľkým predstaviteľom asketického spôsobu života bol Gándhi s kolovratom. Jeho najdôležitejším cieľom nebolo národné oslobodenie Indie, ale skromná samostatnosť jej obyvateľov.

Každá z týchto iniciatív či postáv, pokiaľ som sa s nimi nejako stretol, vyvolala vo mne spontánnu sympatiu, až obdiv, najhlbšie ma zasiahol Gándhi. Ani jedna ma však nedokázala presvedčiť, že bude úspešná. Je však otázne, či protest, v súčasnosti politicky bez šance, nie je dôležitejší pre hľadanie schodných ciest v budúcnosti.

Carl F. von Weizsacker, Ideme v ústrety asketickej kultúre ?

"Otázkou zostáva, či vôbec rozvoj a rast je možný. Niektorí radikálnejší ekonómovia, ako napr. bývalý ekonóm Svetovej banky Hermann Daly, poukazujú na to, že rast v celosvetovom meradle nie je možný. Nie je možné, aby všetci obyvatelia zemegule dosiahli životnú úroveň trebárs občana Veľkej Británie. Jediný spôsob, ako to dosiahnuť, by bol vyrábať výrobky z ničoho, napríklad z mesačného svetla.
Už od skončenia druhej svetovej vojny sa pokúšame nájsť vhodný rozvojový model pre krajiny Tretieho sveta, a nedarí sa nám to. Ojedinelé výsledky sa dosiahli, mnohé krajiny však za ten čas schudobneli ešte viac. Takže základným argumentom voči rozvoju krajín Tretieho sveta je: pokúšame sa oň štyridsať rokov a dodnes sa nám to nepodarilo.

Východiskom by podľa Hermana Dalyho bolo prerozdelenie spotreby: spotreba v chudobných štátoch môže vzrastať len vtedy, ak súčasne poklesne spotreba v bohatých štátoch. Pre vyspelé štáty by to nemuselo znamenať dramatické ochudobnenie, znamenalo by to najmä predefinovanie spôsobu spotreby a ich škály hodnôt. V rámci celosvetovej ekonomiky podľa H.Dalyho nemôžeme hovoriť o raste, ak, tak iba o veľmi malom prírastku. Musíme začať hovoriť len o vývoji a rozvoji, ktorý sa bude odohrávať práve tým, že sa zmení rovnováha a zmení sa smer tokov medzi bohatými a chudobnými štátmi.

Dalyho koncept sa veľmi blíži predstavám hĺbkovej ekológie a mnohých modelov ekologických organizácii. ktoré sa tiež zaoberajú problémom chudobných krajín Juhu z pohľadu zlepšenia životného prostredia. Tieto problémy sú veľmi naliehavou agendou dneška, nie sú však súčasťou politickej agendy. Žiadny politik nevyhrá voľby tým, že povie: chceme menej, ak vyhráme dáme vám menej a preto by ste nás mali voliť. Také modely, ako presmerovanie toku bohatstva zo Severu na Juh sú síce pre svet žiadúce, ale sú politicky absolútne nerealistické. Toto základné protirečenie je pre nás súčasne aj hlavnou výzvou: ako presmerovať politiku do viac ako-prírodno-centrického smeru."

Peter de la Cour

"Skutočne múdry vládca vie, že viesť ľudí ku šťastiu znamená viesť ich k nežiadostivosti. Keď na tejto ceste budú uspokojené základné ľudské potreby, vrenie vo svete stíchne.

Vyznávame boj a vojny preto, že svoje osobné potreby zveličujeme. Pozorujte obyčajného dedinčana a uvidíte najmierumilovnejšieho človeka, ak sa nasýti a má zaistené, že bude mať vždy prostriedky na to aby sa najedol. Ale vymysleli sme si boj. Našli sme svojich nepriateľov v ľuďoch, ktorí mali vo svete úspech. Dokonca chceme, aby sme sa mali lepšie ako ostatní. Tak sa plný hrniec preťahuje od jednej skupiny k druhej a šťastie ostane opäť tam, kde vždy bolo - v skutočnej nežiadostivosti.

Múdry človek by viedol svoj ľud k tomu, aby sa nerozvíjala jeho žiadostivosť a bol spokojný s minimom, ktoré by uspokojilo jeho najzákladnejšie potreby. Viedol by ho k tomu, aby si nevážil vonkajších vecí, ale považoval ich iba za službu pre naplnenie základných potrieb. Ak vodcovia nepodnecujú ľudí k žiadostivosti a naopak dbajú na to, aby v nich nevznikla chtivosť, prispievajú k mieru. To je žiaľ pojatie, s ktorým sa dnes nestretávame. Nech je to z akýchkoľvek dôvodov, ľud je svojimi vládcami vedený k žiadostivosti, a preto aj k nepokoju a vojne. Najlepšia cesta k vnútornému kľudu, ktorý hlboko obšťastňuje, je v tom, že človek nepovažuje nič za nevyhnutné pre svoju osobu. Potom sa potreby redukujú na zahnanie hladu - a túto možnosť svet takmer vždy človeku poskytuje, ak je tomu niekedy inak, tak je to preto, že sa vlastnícky pud príliš rozbujnel."

Kvetoslav Minárik, Lao-c´ovo Tao-te-t´ing