Odumieranie ľudskosti

“Skutočné“ je pre každého človeka to, s čím je v každodennom styku, s čím sa musí vysporiadať pri svojej každodennej práci. Naprostá väčšina ľudí má pri tom však dočinenia iba s niečím neživým a väčšinou s vecami zhotovenými človekom a tak získava pokrivenú predstavu o tom, čo je pre človeka zhotoviteľné. Ľudia predovšetkým stratili nevyhnutný rešpekt k tomu, čo človek nie je schopný vytvoriť, odnaučili sa zachádzať so živými bytosťami, podieľať sa na ich spoločenstve, v ktorom a v závislosti na ktorom my ľudia žijeme.

Väčšina civilizovaných ľudí sú obyvatelia miesta alebo aspoň v mestách pracujú. Denne prichádzajú do styku iba z neživými vecami a naučili sa s nimi zaobchádzať. Odnaučili sa však zaobchádzať so živými organizmami. Všade, kde s nimi prichádzajú do styku, sa k nim chovajú s neuveriteľnou neprezieravosťou a ničia to, z čoho sami žijú. Pretože je všetko, s čím sa denne zaoberajú vyrobené človekom, považujú všetko za zhotoviteľné. To, že živá bytosť, ktorá je raz zahubená, nemôže byť znovu oživená, to si snáď vôbec neuvedomujú alebo toto vedomie potláčajú.

Tento posun vo vzťahu k skutočnosti, ku ktorému u moderného mestského človeka prišlo tým, že sa stretáva iba s neživými, človekom zhotovenými vecami, postihuje žiaľ vo svojej najakútnejšej podobe ľudí v mocenskom postavení, ktorí by vlastne mali niesť zodpovednosť za blaho aj trápenie ľudstva. To, čo je pre nich skutočné, na čo pôsobia a čo pôsobí spätne na nich a na čo musia najčastejšie myslieť, sú vplyv a peniaze. Peniaze je možné neobyčajne ľahko kvantifikovať, s peniazmi sa dá kalkulovať, manipulovať. Nie je divu, že sa ekológovia všeobecne považujú za „nostalgických snílkov“, keď pripomínajú, že hotové peniaze a zlato sú iba symboly a že už čoskoro sa možno nebude dať za všetky peniaze sveta kúpiť taká nevyhnutnosť ako čistý vzduch a neotrávená voda.“