Pôrod v širšej perspektíve

Pôrodnícke zásahy do prirodzeného priebehu pôrodu môžu dlhodobo nepriaznivým spôsobom ovplyvňovať celú spoločnosť, ak sa stanú bežnými pri pôrode väčšiny žien. V súčasnosti sa nadbytočné anestézie a dokonca cisárske rezy, stávajú v USA a západnej Európe, prevádzajú aj v prípadoch kedy nie sú nevyhnutné pre zdravie ženy a dieťaťa.

„Žena, ktorá porodí bez bolesti, nebude milovať svoje dieťa.“ Tieto slová som počula v roku 1972 od tehotnej ženy v skupine, kde sme učili metódu pôrodu podľa Dicka Reada. Bola som vtedy sama tehotná. Po viac ako štvrť storočí mi táto veta opäť prišla na myseľ, keď som sa začala zaoberať fyziologickým základom láskyplného chovania.

Dnešná situácia

Dnes je žena, ktorá sa rozhodne rodiť bez analgetík alebo anestetík, považovaná za masochistku. Filozofiou súčasnosti je vyhnúť sa každej bolesti. Na programe je okamžité uspokojovanie potrieb. Máte hlad ? Otvorte si chladničku

Smäd ? Tu je plná fľaša ! Bolí vás hlava ? Prehltnite pilulku ! Bolí vás niečo iné ? Vypýtajte si od lekára lieky ! Túžite po láske ? Tak, to jediné nejde vždy okamžite. Ale po sexe ? Prosím, zasurfujte si na internete ! A to všetko teraz hneď, bez odkladu.

A tak je pôrod pre mnohé ženy vôbec prvou situáciou v živote, kedy musia na niečo čakať, a to naviac bez toho, aby presne vedeli ako dlho to bude trvať a či budú schopné zniesť tú bolesť.

Pôrodné bolesti sú dnes často popisované ako neznesiteľné. Ženy si nebývajú isté, či ich zvládnu a preto existuje všeobecná tendencia radiť im, aby sa bolesti vyhli. A čo viac, tvrdí sa, že cisársky rez, celková anestézia alebo epidurálne anestézia nemajú žiadny nepriaznivý dopad a nijak nenarušujú dieťa ani matku samotnú.

Mnoho ľudí dnes hovorí o pôrodných bolestiach, bez toho, že by ich sami prežili. Ano, je pravda, že väčšina doby pôrodu je bolestivá, ale existujú určité vonkajšie podmienky, ktoré okolie autoritatívne predpisuje ženám a následkom ktorých bolesť rastie. Napríklad v Holandsku očakávajú rodičky menšie bolesti než v ostatných západoeurópskych krajinách. Je to preto, že v Holandsku je rozšírený pôrod doma. Pokrok vo farmakológii, konkrétne vývoj anestetík, zrejme paradoxne úzko súvisí s obmedzovaním hospitalizovaných rodičiek: západné krajiny s najvyšším percentom hospitalizovaných rodičiek majú zároveň aj najvyšší podiel epidurálnych anestézií a cisárskych rezov z celkového počtu pôrodov. Vo Francúzku sa musia ženy v rámci predpôrodnej starostlivosti stretnúť so svojím anesteziológom. A ak čítate odborné články na tému popôrodnej starostlivosti, viete, že každý autor považuje za samozrejmé, že matka je pod anestézou.
Toto enormné nadužívanie anestézie smeruje k tragédii: aj zdravotnícki profesionáli prestávajú už vedieť, ako vlastne vyzerá prirodzený pôrod bez umelých zásahov. Čím ďalej, tým viac zabúdajú fyziológiu pôrodu a už vlastne ani nemávajú potrebu sa normálnu fyziológiu pôrodu učiť.

Hormóny lásky a citov

Na druhej strane sa však našťastie začínajú šíriť vedecké poznatky o tom ako fungujú ľudské city a láska. Dozvedáme sa viac o hormónoch a chovaní, ktoré vyvolávajú, a na druhej strane tiež o tom, ako nedostatok určitých hormónov vedie k citovému otupeniu a deštruktívnemu správaniu sa. Dr. Michel Odent, známy francúzsky lekár, sa vo svojej knižke „Láska ako veda“ zmieňuje o roli mozgu a úlohe „hormónu lásky“ - oxytocinu. Nechcem tu opakovať, aké úlohy má oxytocin v jednotlivých láskyplných epizódach sexuálneho života. Pripomínam iba, že oxytocin je v rôznej miere prítomný pri akejkoľvek epizóde milostného života a je zároveň tzv. „altruistickým“ hormónom. O tom, ako umelé zásahy počas pôrodu poškodzujú tvorbu oxytocinu sa dozvieme ďalej.

Najprv spomeniem význam ďalších hormónov, ktoré zohrávajú svoju úlohu pri pôrode a láskyplnom chovaní matky. Určite poznáte morfnu podobný účinok látok, ktoré si produkuje samo telo - endorfínov. Dobre ho poznajú napríklad športovci, pretože ich organizmus vytvára tento prírodný opiát v extrémnych situáciách, a zaisťuje tak vnútorné pocity blaha a rozkoše, nie nepodobné tým, ktoré vznikajú pri orgazme. Okrem toho má tu vlastnosť, že zmierňuje bolesť a pozmeňuje stav vedomia, a to až natoľko, že môžete zabudnúť na čas a miesto, kde sa nachádzate, aj na časť svojej bolesti. Táto látka sa tiež vytvára pri mimoriadne intenzívnych náboženských zážitkoch a tranze. Otázkou ostáva, prečo sa tak málo hovorí o tom, že rodiace ženy tiež produkujú endorfín, ktorý im pomáha zvládnuť pôrod. Možno je to preto, že nemocnice vytvorili rodičkám také prostredie, že je v ňom takmer nemožné dosiahnuť tento stav. A tak naň pôrodnícky praktikovia stále viac zabúdajú a ignorujú ho, pretože ho nikdy nevidia. A ak raz za čas niektorá žena predsa len dosiahne tento stav, pôrodníkom sa to nepáči. Je tak slobodná akoby „mimo seba“ a chová sa tak zvláštne... „Vráťte sa do reality

“ zakričí pôrodník. „Pozerajte sa na mňa! Dýchajte tak alebo onak!“ A príval endorfinu sa naraz zastaví.

Ale endrofín nemusí uvoľnovať iba matka. Dieťaťu sa to darí tiež. Endorfín vyvoláva stav závislosti (avšak úplne neškodný a organizmu prospešný) a náklonnosti, teda aj priania, aby sa tento stav opakoval. Matka a dieťa sú nádherne stvorení tak, že sú vzájomne na sebe závislí práve v okamihu pôrodu. Podobne ako milenci, ktorí sa pri milovaní pohybujú v unikátnej synchronizácii, aj matka jednoducho vie, čo dieťa chce, a tak obidvaja robia správne veci v správny čas. Toto je začiatok láskyplného vzťahu. A pri kojení sa celý tento vzorec opakuje.

Endorfíny spôsobujú, že aj pôrodne bolesti sú znesiteľnejšie. Pri pôrode sa uvoľňujú vtedy, keď sa dosiahne určitý prah bolesti. Avšak umelé zásahy ako anestézia a cisársky rez, spôsobujú, že sa tento prah nikdy nedosiahne. Keby sa toto poznanie aplikovalo do pôrodnickej praxe, ovplyvnilo by to veľa vecí, a to v najlepšom slova zmysle, v prospech celej spoločnosti. Náš ľudský systém pôrodných bolestí je rovnako systémom lásky a rozkoše, a tak ho, prosím nevypínajme na samom počiatku života

Tvorbu ďalšieho dôležitého hormónu, prolektinu, tiež zhoršujú vonkajšie zásahy. Ak je však prolaktin vyplavovaný do krvného obehu, vyvoláva milosrdné chovanie: pri vyššej hladine prolaktinu v krvi máme sklon zabúdať na seba a venovať sa skôr ochrane druhých a starostlivosti o nich. To je dôležité najmä vtedy, keď sa o dieťatko musíme starať po prvé dni vo dne v noci. Prolatín má rovnako vplyv na pamäť. Keď je ho v tele viac, máte sklon zabudnúť na všetky tie problémy, ktoré na vás ležia, a proste sa iba staráte o prežitie malej bytosti. Ak je kojenie od začiatku zaťažené či znemožnené umelými zásahmi pri pôrode, je šanca, že budete úspešne kojiť, iba malá. A dá sa o tom uvažovať aj v širšom kontexte: v spoločnosti, v ktorej je obrazne povedané, málo prolaktinu, a teda aj málo milosrdenstva, málo dobroty a kde empatia voči slabým a chudobným nehrá významnú úlohu, hrozí. že aj to malé množstvo milosrdnosti zmizne. Dnes sú však na prvom mieste egoistické záujmy a chudobní a slabí bývajú odmietaní.

Pôrodné bolesti

Vráťme sa ale k pôrodným bolestiam. Nové vedecké dôkazy ukazujú, že tieto bolesti sú fyziologické, teda prirodzené. Má tato bolesť zmysel ? Vieme, že „spúšťa“ uvolňovanie množstva hormónov. Pôrodné bolesti sú teda predzvesťou „lavíny“ lásky a náklonnosti. Pre nás ľudí, rovnako ako pre všetkých cicavcov, je láska a náklonnosť osudová v tom najlepšom zmysle slova.
Moderné pôrodníctvo s vysoko rozvinutou technológiou a kontrolnými prístrojmi a s toľkými intervenčnými zákrokmi z dôvodu takzvanej bezpečnosti matky a dieťaťa však viedlo k pôrodu, ktorý je abnormálny. Objavili sa nové nebezpečenstvá, aj keď ich možno spočítať ťažšie ako prenatálnu úmrtnosť. Avšak vzhľadom na to, že fyziológia pôrodu je zároveň fyziológiou lásky, môže byť schopnosť milovať a schopnosť náklonnosti ohrozená práve tými zásahmi, o ktorých sa predpokladá, že by mali zachraňovať život

Ilúzia bezpečnosti

My, kto žijeme v demokracii, sa krok za krokom vzdávame veľkej časti svojich slobôd kvôli predpokladanej bezpečnosti (a to nie len na poli pôrodníctva). A neskôr, keď sa z detí, ktorým sme nemohli poskytnúť bezpodmienečnú lásku a starostlivosť, stanú mladí zločinci, voláme opäť po väčšej bezpečnosti a chceme pomoc od polície, ibaže opäť za cenu toho, že sa opäť obmedzí naša sloboda. Je to bludný kruh, či presnejšie povedané, hrozivá špirála. Pokiaľ ohrozíme potenciál lásky v ľudskej bytosti na samom počiatku života, behom toho najcitlivejšieho obdobia, zneistíme tým svoju dušu, aj pochopenie svojho osudu. Už mnoho štúdií ukázalo, že naša schopnosť či neschopnosť mať rád iných, sám seba a prírodu, významne súvisí so spôsobom, akým sme sa narodili. A keď skúmame ďalej proces pôrodu, vyvstávajú pred nami nové súvislosti a nové javy, ako napríklad vysoké percento sebevrážd medzi dnešnými mladistvými, nárast počtu drogovo závislých, kriminalita mladistvých, neonacistické hnutie, strata úcty k prírode aj láskavosti voči slabým a chudobným.

Dnes sa našťastie vo väčšine západných pôrodníc už upúšťa od oddelovania matiek od detí po pôrode, aby sa medzi nimi mohlo nerušene vytvárať citové puto. Ale matky napriek tomu nie sú pod plným vplyvom hormónov lásky. Ich pôsobenie býva uťaté anestéziou alebo cisárskym rezom. A tak im chýba láska na prvý pohľad, tá bezpodmienečná, priamo od srdca.
Biochemické predurčenie nášho tela v dobe pôrodu nie len že nie je ničím negatívnym, ale smeruje k bezpodmienečnej láske. Láska je našim osudom. Ako by asi vyzerala naša spoločnosť, keby sa každé dieťa dostalo lásku, pre ktorú sa zrodilo? Skúsme si to predstaviť a urobme niečo pre to.

Prekl: PhDr. Jakub Florian, spracoval -mr-

Viac informácií o problematike prináša kniha autorky Tränen nach Geburt (Slzy po pôrode), Kosel Verlag 1997. Český preklad knihy pripravuje APERIO- Společnost pro zdravé rodičovství v spolupráci s nakl. One Woman Press.