Posvätný vesmír

Rupert Sheldrake je britský teoretický biológ, známy po celom svete svojou odvážnou teóriou morfických rezonancií.

Matthew Fox je kňaz a vynikajúci pedagóg. Pre svoje názory mal oddávna nezhody s katolíckou cirkvou. V roku 1988 mu Vatikán nariadil, aby sa vzdal verejného vystupovania. Prednedávnom ho po 32 rokoch prepustili z rádu Dominikánov. Vedie Inštitút pre tvorivú duchovnosť a kultúru, vydáva časopis Creation Spirituality a napísal 14 kníh.

Nasledujúci rozhovor sa odohral na pôde Unitárie v Berkeley v Kalifornii, kde tieto dve kontroverzné osobnosti súčasného sveta diskutovali o svojich víziách sveta.

Fox: Aby ste vedeli, o čom že to dnes budeme diskutovať, podelíme sa s vami o niekoľko informácií o tom, kto sme a kam ideme a potom si budeme rozprávať o resakralizácii prírody. Teda, o akomsi opätovnom znovu-posvätení prírody.
Pablo Picasso raz napísal, že hľadá pre umelcov " nový jazyk". Myslím si, že o rovnakú vec ide teraz všade dookola. Ja hľadám nový jazyk pre teológiu, vzdelanie a duchovnosť a bol by som rád, aby sme v sebe prebudili zmysel pre posvätno.

Išiel som cestou západného mysticizmu. Moji najlepší priatelia na škole boli ateisti alebo židia alebo protestanti. Diskutovali sme spolu celé hodiny a ja som potom navštevoval dominikána, ktorý mi čítal z Tomáša Akvinského. Neskôr som zistil, že nie všetci kresťania radi hovoria o mystickej tradícii. Tomáša Akvinského trikrát navrhli za svätého, ale až na štvrtý raz ho kanonizovali. Nazdávam sa, že církev tým, že nedokázala pojať svoju mystickú tradíciu, veľa stratila. Ježiš bol predsa tiež mystik. Jeho proroctvá vychádzajú z jeho mysticizmu. Ja sám som pre inšpiráciu študoval mystické písma stredoveku, napr. Hildegardy z Bingenu, Františka z Assisi a predovšetkým Tomáša Akvinského. Ale bol to mister Eckhard - ktorý je akoby vyzdvihovaný všetkými svojimi predchodcami - ktorý ma presvedčil, že kopem na úrodnom poli a že to aj v mojom čase stojí za to.

Sheldrake: Vyrástol som v malom meste, v Anglicku a veľmi som sa zaujímal o rastliny a zvieratá. Bolo teda prirodzené, že som študoval biológiu. Ale ako som študoval, zisťoval som stále častejšie, že ma učia vedu bez priamej a subjektívnej skúsenosti a reakcie. Vyvolalo to vo mne konflikt, pretože moje motivy pre štúdium biológie boli tým, čo ma učili, zaznávané. A potom som zistil, že v laboratóriu v Cambridge pozerám na stenu, kde visí veľká tabuľa plná chemických a enzymatických reakcií v tele. Niekto cez ňu napísal veľkými písmenami " Poznaj sám seba" a presne vyjadril neuveriteľný rozpor medzi priamou skúsenosťou prírody a súčasnou mechanistickou biológiou.

Niekedy v tom čase som sa stretol s prácami nemeckého básnika J. W. Goethea, ktorý tiež hľadal nejakú novú holistickú vedu priamej skúsenosti ľudskými zmyslami, ktorá by nebola v rozpore s rozumom, ale skôr by ho dopĺňala. Goethe sníval o vede, ktorá by zjednotila intuíciu, rozum a zmyslovú skúsenosť. A ešte neskôr som objavil tradíciu holistického myslenia vnútri vedy samotnej, napríklad práce filozofa Alfréda N. Whiteheada.

V 60 rokoch sa prevládajúca idea vesmíru ako stále fungujúceho stroja, ktorý sa pomaly ale isto blíži svojej termodynamickej smrti, začala rúcať a bola vytlačená evolučnou kosmológiou. Veľký tresk je dnes niečo ako mýtus predkov o rozbití kozmického vajíčka. Vesmír začal ako niečo malého a od toho času rastie a vznikajú nové a nové formy a štruktúry. Podobá sa ďaleko viac vyvíjajúcemu sa embryu, organizmu, ako nejakému mechanizmu. V súčasnej kozmológii prevláda myšlienka tvorivosti. Hmota je skôr proces ako vec a nie je začiatkom a meradlom všetkého. Prvotným princípom je energia a pole.

Tento svetonázor potvrdzuje moju ideu morfogenetických polí. Sú to polia, ktoré pomáhajú tvarovať, formovať organizmy tak, ako dokáže magnetické pole sformovať štruktúry železných pilín v líniách okolo pólov magnetu. Moja teória tvrdí, že zvieratá a rastliny majú v sebe a okolo seba neviditeľné organizujúce pole.

Veda ako celok sa pomaly transformuje z množstva disciplín naspäť do jednotného unifikovaného pohľadu, ktorý má však celý rad dôsledkov. Napríklad sa musíme úplne inak pozerať na otázku duchovnosti v prírode. Nielen že začíname všetko v prírode považovať za živé, ale obnovujeme i svoj zmysel pre posvätnosť prírody. Pokiaľ bola príroda mechanistická, bolo ťažké ju považovať za zázrak, alebo v nej pocítiť ducha.

To nás ale privádza naspäť k otázke resakralizácie prírody a k tomu, ako môže každý z nás na vlastnej koži pocítiť, že príroda je nielen živá, ale aj posvätná,

Fox: To je prvotná otázka - znovuobjaviť úctu k zázraku každého života. Myslím si, že celý vývoj, 15 až 18 miliárd trvajúca história nášho sveta, je akýsi gigantický mystický príbeh. Čo z toho vyplýva pre prax? Podarí sa nám objaviť posvätno v prírode a obnoviť svoje kontakty so zemou samotnou, sposvätníme a zachránime nielen svoju dobu, ale nájdeme niečo posvätné i vo svojej dobe, v priestore, kde živeje, v hmote, pôde?

R. Sheldrake: Myslím si, že prvým nevyhnutným krokom je uvedomiť si posvätnosť zväzkov, v ktorých žijeme. Môžeme napríklad začať vzťahom k zvieratám. Všetky náboženské kultúry v minulosti zahŕňali špeciálne posvätné kvality niektorých zvierat a rastlín. Dokonca i v kresťanskej tradícii spojujeme obraz holubičky s Duchom svätým a v kostoloch vidíme vyobrazenie orla s bibliou na chrbte. A tento posvätný vzťah existuje dodnes, nech si to už uvedomíme alebo nie. Ľudia, ktorí jazdia na koni, alebo chovajú domáce zvieratá, majú k zvieratám výnimočne hlboký vzťah. Dokonca aj vedci, ktorí robia pokusy na zvieratách, používajú v istom zmysle terminológiu posvätna, pokiaľ priamo nevyjadrujú svoj súcit. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíte, zistíme, že vedec je v istom slova zmysle niečo, ako bol kedysi kňaz a laboratória sú akési chrámy, v ktorých sa konzultujú orákula. Myslím, že experimentovanie je akýsi druh veštenia a kúzelníctva. Keď nad tým uvažujete z tejto perspektívy je zaujímavé, že väčšina výskumov v biológii sa začína tým, že vedec niečo usmrtí, pracuje viac s mrtvými zvieratami ako so živými. V biochémii musíte vždy niečo zabiť, aby ste to mohli skúmať a hovorí sa tomu " to sacrifize" - obetovať. Vo vedeckých biochemických prácach nájdete termíny ako " bolo obetovaných 12 krýs, pečeň vybratá, homogenizovaná, rozdrvená a centrifugovaná". Možno, že to berieme už ako frázu, ale myšlienka, že " obetujeme" zvieratá na oltár vedy tu stále existuje. Možno stojí za hlbšie preskúmanie.

Po druhé by sme mali obnoviť zmysel pre posvätnosť zeme, napríklad tým, že obnovíme svoj vzťah k posvätným miestam. Stredoveká Európa bola plná pravidelných pútí na posvätná miesta, až do čias protestantskej reformácie. V Anglicku púte zakázali a keď sa protestanti dostali na územie Severnej Ameriky, nemali potom k posvätným miestam Indiánov žiadnu úctu. Niečo ako "posvätná miesto" už nebolo súčasťou ich myslenia.

Keď boli púte na tri generácie potlačené, bolo treba vzduchoprázdno vyplniť a Angličania vynašli turistiku. Väčšina miest vo svete, ktorým sa hovorí " turistická atrakcia", ako sú chrámy v Indii, pyramídy v Egypte, katedrály v Európe, Stonehenge a iné megalitické miesta, posvätná hory v Himaláji a tak ďalej, sú tradične považované za celosvetovo významne posvätné miesta. Možno by sme mali i turistiku chápať ako formu celosvetových pútí.

Fox: Podľa mňa sa dá posvätná a svetská púť rozlíšiť tým, čo pritom cíti srdce. Púť k posvätnému má čo robiť s počúvaním, vnútornými pocitmi. Turistiku ako keby charakterizoval akýsi druh zhonu, zatiaľ čo púte charakterizuje akási vnútorná zraniteľnosť.

Sheldrake: Ale ani hlboko prežívaná turistika nevysvetľuje silu tých posvätných miest, ku ktorým sme tajomne priťahovaní. Myslím, že tým najjednoduchším, čím znovu môžeme obnoviť svoj zmysel pre posvätno zeme, je premeniť znovu turistiku v púte.

Fox: Ešte k protestantskému potlačeniu pútí. Myslím, že by sme mali tiež odhaliť isté katolícke zneužívanie pútí. Naše západne pokušenie premeniť duchovnú púť na spotrebnú záležitosť sa dá rozpoznať už od 14. storočia, kedy Chaucer napísal Poviedky Canterburské. Takže, to všetko zavinil Cromwell. Nielen protestanti, ale aj predstavitelia rímskych katolíkov búrali zvyšky po Keltoch, aby tak dostali pod svoju kontrolu animistické tradície, alebo ako ja hovorím, tradície duchov.

Buck Ghosthorse, príslušník kmeňa Lakotských Indiánov, raz povedal. " To, čomu vy bieli hovoríte anjeli, my im hovoríme duchovia". Čo ma privádza k otázke - máme my vôbec vo svojich rituáloch priestor pre koncepciu anjelov, duší - a nielen jedného ducha? Môj duchovný učiteľ bol pes, ktorý sa volal Tristan a učil ma 17 rokov. Počas nich som zistil, že to nie je len pes, ale že je to duša. Zistil som tiež, že duše žijú i v ďalších tvoroch a na ďalších miestach. Túto teológiu sme my na Západe nerozvíjali, práve naopak. Utekali sme od nej preč. Mám ale dojem, že sa veci menia. Nová kozmológie reprezentuje akési otvorenie dverí do sveta anjelov a ďalších foriem, ktoré na seba berú duše.

Sheldrake: Je zaujímavé, že v Írsku, čo je katolícka krajina, ale stále ešte i dosť animistická, existuje medzi vierou v anjelov a svätých a ostatné veci cirkvi aj viera v iné veci. Je normálne stretnúť sa s jeptiškou, ktorá verí na víly a škriatkov. Ide tu o akúsi asimiláciu a prispôsobenie sa.

Fox: Iný spôsob, ako opäť sposvätniť prírodu, je vrátiť sa k rôznym festivalom a slávnostiam, súvisiacimi s kolobehom ročných období. Židovská tradícia sabatov vyžaduje venovať sedminu nášho času oslavám stvorenia. A každý siedmy rok by mala byť podľa Židov príroda ponechaná sebe na pospas. Naša kultúra redukovala tento koncept len na akademickú pôdu, ale čo keď každý z nás potrebuje na každý siedmy rok úplne vypnúť a robiť niečo úplne iné, aby sme tak mali čas a príležitosť stretnúť sa i s tým, o čom tu hovoríme. Možno by sme mali od mechanizmov a pokušení a závislostí prejsť aj viac k radostným a oslavným formám života na tejto zemi. Židia tiež každý päťdesiaty rok - 7x7+1 rok - vyrovnali všetky svoje dlhy. To je napríklad niečo, čo by Latinská Amerika iste ocenila a opäť by sa z nej stal partner i v ekonomickej oblasti.

Sheldrake: Dôležité sezónne festivaly boli preberané rôznymi kultúrami medzi sebou. Liturgický kalendár rímskej i anglikánskej cirkvi je plný festivalov. Jeden z mojich najobľúbenejších sa odohráva 29. septembra, je to sviatok svätého Michala a všetkých anjelov. Je to deň, kedy sa na mnohých miestach na svete spieva, sú omše a pozornosť sa venuje anjelom. Myslím si, že obnova sezónnych festivalov je viac dôležitá nielen pre jednotlivcov, ale i pre celé komunity.

Fox: A čo úloha "neba"? Hovoríme o prírode a máme tendenciu myslieť tým zem a pôdu, ale čo nebo?

Sheldrake: Pre ľudí minulosti bolo nebo prirodzeným miestom zázrakov a hviezdy reprezentovali miesta pre anjelskú inteligenciu. Planéty boli zázračné bytosti, so svojou myslou a vedomím. Mechanistický svetový názor ale duchovnosť z neba vymietol úplne. Tu nás čaká veľa práce. Aj keby sme sa na to pozerali z toho najobyčajnejšieho uhľa pohľadu: ak uvažujeme o Bohu ako všadeprítomne, potom by z neho muselo byť 99,9 percent v nebi.

Je zaujímavé, že "duch" je v Novom zákone označovaný ako pneuma, čo znamená súčasne vietor, duch a dych. Koncept vetra ako dychu Boha má silnú biblickú tradíciu. Vo fyzike tomu hovoríme energia. Energia je hybným princípom prírody. Môže dostať akúkoľvek formu. Je to životný princíp všetkých vecí - dynamický princíp všetkého. Môžeme ho sledovať vo forme polí, dominujúcich zákonitostí prírody. Takže základom prírody je vietor, dych a vzduch. Duch svätý je epitom, prototyp, alebo archetypálny základ všetkých princípov. Zatiaľ čo niektoré teológie obmedzujú koncept Ducha svätého len na ríšu prorokov letníc a pápeža, ortodoxná teológia napríklad pozerá na ducha ako niečo imanentného vo všetkých veciach, rastlinách, živočíchoch a v celej prírode.

Nemyslím si, že napríklad pamäť človeka je uskladnená v jeho mozgu. Domnievam sa, že naše mozgy sú skôr niečo ako televízory, vyladené na naše spomienky. A cez to, že sa ladíme prevažne na naše vlastné spomienky, tiež sme naladení, myslené všeobecne, na spomienky iných ľudí. Osobitnú aplikáciu v náboženskom svete predstavujú rituály.
Rituály nájdeme vo všetkých náboženských spoločnostiach na celom svete. A práve rituály zahŕňajú určité, stále opakované postupne, piesne na rovnakých miestach a v rovnaký čas. Všetky kultúry, všetky tradície také rituály majú. Tým, že sa ich ľudia zúčastňujú, potvrdzujú svoju identifikáciu so sociálnou skupinou a spájajú sa s tými, ktorí žili pred nimi.

Myslím, že princíp morfických rezonancií nám pomáha pochopiť i funkčnosť manter. Používanie stále rovnakého zvuku, melódie či slova pre meditatívne účely, rovnako ako sa používali po celé stáročia, umožňuje človeku rezonovať s tými, ktorí mantru používali pred ním a navodiť taký stav vedomia, v ktorom boli jeho predchodcovia. Inými slovami, umožňuje nám to prehodnotiť dôležitosť náboženských rituálov, rovnako ako nevyhnutnosť našej vlastnej praxe.

Fox: Keď som po prvý krát čítal o koncepte morfických rezonancií, bol som zasiahnutý jednoduchou priamosťou, akou vysvetľujú liečebný a energetický účinok takýchto rituálov. Rituál je možno najdôležitejšou úlohou 90 rokov, práve v súvislosti s vytvorením nového jazyka, novej komunity.

Rituály praktizujú aj niektoré zvieracie druhy. A práve rituál nám dokazuje, že existujú pozitívne, ale aj negatívne morfické polia. Inými slovami, ak nepraktizujeme rituály zdravé, prospešné, pravdepodobne praktikujeme rituály škodlivé. Vlastne každá závislosť je ritualizovaná. Mnohí masoví vrahovia sledovali určitý vzor, rituál a rituál sprevádza i väčšina našich zvyčajných všedných denných úkonov, ako je jedlo, pitie, sexualita atd.

V tomto zmysle je zdravý rituál lacnejší, zdravší a ľahší ako všetky rituály, ktoré dnes robíme.

Sheldrake: Morfické polia sú vo väčšine poľami obyčajov, väčšinou neuvedomovanými.. Zvyk sám o sebe moc tvorivý nie je. Je výsledkom tvorivého aktu, ktorý bol mnoho razy opakovaný. Niekto mal vynikajúci nápady -. Ako napríklad Newton s gravitáciu - a v priebehu 50 rokov je z toho súčasť výuky na základných školách. Zvyk je teda akýmsi stabilizujúcim prvkom evolúcie. Evolúcia je súhra zvykov a tvorivých aktov a tvorivosť zahŕňa geniálne nápady vo forme úplne nových foriem. Len niektoré sa uchytia, len niektoré prežijú a ty sú potom opakované a je z nich zvyk.

Fox: Presne tak. Zvyky, ktoré preberáme od svojich predkov, rituály, ktoré vytvárame, to všetko je súčasťou práve prebiehajúceho vývoja a teda tvorivých procesov nášho vesmíru. Tomáš Akvinský povedal, že predvídavosť funguje druhotnými vecami a javmi. Mienil tým, že predvídavosť vesmíru funguje tisíckami malými vecami a javmi, teda i nami a všetkým, čo nás obklopuje. A to je základom mystických tradícií a tiež dôvod, prečo je obnova týchto tradícii dnes tak dôležitá.

Mystické aspekty života, to je to, čo dnes našej rase chýba. Ak budeme dostatočne milovať a uctievať svoju zem a život sám, naša imaginácia iste nájde spôsoby, ako sa vzdať týchto zvykov, ktoré sú deštruktívne a škodlivé a ako sa naučiť láske a súcitu, nielen k príslušníkom nášho druhu, ale ku všetkým bytostiam, s ktorými zdieľame posvätný priestor existencie.

Jeden z možných princípov k duchovným otázkam je, opýtať sa na pravý opak. Čo je pravým opakom posvätného? Niečo, čo nie je dôležité? Niečo, čoho sa dá ľahko striasť? Niečo, čo nehrá žiadnu úlohu?

Ako dnes zisťujeme, všetko na svete má svoje miesto, svoju úlohu, svoju dôležitosť. Všetko na svete je posvätné a má čo robiť so skúsenosťami niečoho, čo nás prevyšuje. S niečím, čo je hodné našej úcty, pokory, čo považujeme za zázrak. Pre mňa je teda posvätné to, čo vnímam s úctou. Môže to byť okvetný lístok kvetiny, kvapka vody, galaxie galaxií. Všetko je posvätné. Všetko je skúsenosťou a zjavením zázračného.

vyšlo v časopise Mana č.4