Práca ako príležitosť
Aby toho nebolo dosť, rozhodol som sa aj ja prispieť svojim pohľadom na rozoberanú otázku práce a kradnutia. Začnem u toho druhého. Pre mňa je kradnutie (tam kde je nadbytok, čiže napr. supermarkety) prijateľné, ak niekto nemá čo jesť, alebo je v inej núdzi. Rozhodne však v ňom nevidím trvalé riešenie, alebo dokonca alternatívu ku monotónnemu životu strávenom v ubíjajúcom zamestnaní. Je to stále len priživovanie sa na tom, proti čomu vystupujeme. Tak isto ako nadávanie na štát, kapitalizmus a pritom žitie na podpore.
A tu sa už dostávam k otázke práce. Osobne ma neláka predstava života strávenom v nejakom zamestnaní, ktoré ma nebaví a o ktorého zmysle nie som moc presvedčený. Domnievam sa, že mnoho ľudských síl a schopností je mrhaných na zbytočnosti, ktoré však udržiavajú pri živote súčastný stav. Koľko práce a peňazí zhltne len taká administratíva. Samozrejme je to aj otázka väčšej samostatnosti a zodpovednosti nás všetkých. Potom by už jej treba nebolo.
Alebo tie kvantá peňazí (ktoré bolo treba najprv nejako vyprodukovať) míňané na reklamu, aby nás presvedčila, že potrebujeme práve to, čo ponúka. Pritom, ak by sme využívali hlavne miestne produkty, ktoré by boli prirodzene dostupné v našom regióne, asi by už tak potrebná nebola. A tak možno pokračovať ďalej. A samozrejme sami skutočne nepotrebujeme mnoho z toho, čo spotrebovávame.Tým nechcem povedať, že sa máme všetkého zrieknuť, ale kto je spokojný vo svojom vnútri, ten nepotrebuje až toľko vecí navonok.
Vrátim sa však k práci. Chcel som týmto len naznačiť to, čo už bolo spomenuté v niektorom z týchto článkov, že v skutočnosti by sme potrebovali stráviť prácou podstatne menej času. Je ešte otázka, akou prácou. Som totiž som presvedčený, že každý tu máme na zemi určité poslanie ale je na nás, či ho naozaj naplníme. A je naozaj rozdiel či robíme niečo s láskou, alebo z nenávisťou. I keď ideálom je robiť všetko z láskou, ale to je pre väčšinu z nás ťažko dosiahnuteľné. Možno si poviete, že to všetko čo píšem je iba teória a v skutočnosti môžeme byť radi, že vôbec nájdeme nejakú robotu. Je síce pravda, že som študent a teda ma živia rodičia (čiže peniaze na jedlo a bývanie a viac menej aj šatstvo nepotrebujem). Ale prakticky všetky peniaze na ostatné svoje potreby a záujmy si už niekoľko rokov zarábam sám. A môžem s konštatovať, že väčšina roboty, čo som robil, ma celkom bavila. Napríklad u grafických návrhov som zužitkoval svoje prirodzené výtvarné schopnosti. Alebo píšem články do novín o veciach, ktoré ma zaujímajú (ekológia, zdravý životný štýl...). Navyše si myslím, že tieto články sú užitočné a môžu niekomu aj niečo dať. Časom pomýšľam na to, že by som išiel bývať niekde na dedinu, bližšie k prírode. Ale ani tam sa asi nevyhnem nejakej forme zamestnania (napríklad niečo vyrábať, pestovať na predaj, písať - nápadov mám viac, uvidím čo bude). Zatiaľ totiž nepoznám nikoho, kto by sa aspoň približoval k úplnej sebestačnosti.
Nejde len o to, dopestovať si všetko. V súčastne spoločnosti sú potrebné peniaze aj na mnoho iných vecí. Okrem toho nemyslím si, že je najlepšie riešenie urobiť si všetko sám. Znamenalo by to odrezanie sa od ostatných ľudí, od vzájomného zdieľania, spolupráce. Lebo osobne vidím prácu nielen ako spôsob uživenia sa, ale aj ako svoj príspevok ostatným ľuďom, spoločenstvu v ktorom žijem. Spôsob, akým sa môžeme vzájomne obohacovať a zároveň rozvíjať svoje vlastné schopnosti. Tu sa dostávam k rôznym nekomerčným aktivitám, myšlienke D.I.Y. a podobne. Takisto vládne presvedčenie, že za "duchovno" sa nemá platiť. Všetko sú to síce krásne idey, ale ľudia, ktorí robia tieto aktivity musia tiež z niečoho žiť. A tak často musia zabíjať čas v nejakej nezmyselnej robote miesto toho, aby robili to čo ich baví a je užitočné aj pre ich okolie. Zaráža ma postoj mnohých ľudí, ktorí bez mihnutia oka dávajú peniaze na také veci, ako sú alkohol a cigarety, ale pritom im je veľa dať napríklad za nejaký koncert, prednášku, seminár, alebo 15 Sk za časopis. A to asi hovorí aj niečo o rebríčku hodnôt. Berú ako samozrejmosť, že to budeš pre nich robiť bez nároku na aspoň nejakú náhradu za čas strávený robením týchto aktivít (lebo tá práca sa nikdy nezaplatí a ani to nikto nerobí kvôli tomu, aby zbohatol). Pritom však sami nie sú ochotní urobiť niečo pre druhých a ešte ti budú vyčítať, že chceš po nich peniaze, alebo že sa stávaš komerčný.
Nebolo by lepšie podporiť týchto ľudí a aktivity, ktoré sú naozaj hodnotné, namiesto konzumu a podpory takého biznisu, ako je napríklad tabakový priemysel? Možno by pýtali za to, čo robia trochu viac, ale na druhej strane by sa tomu mohli naplno venovať, čo by sa odrazilo aj na kvalite ich činnosti a spätne by sme aj my získali od nich viac. Aby som to celé zhrnul, domnievam sa, že je len na nás, aký prístup k práci zaujmeme. Či bude pre nás nutným utrpením, alebo príležitosťou pre rozvoj a vzájomné obohacovanie.
Ondro Végh