Prázdne miesta

Ako dieťa som sa hrával na „prázdnych miestach“. Robil to skoro každý. Miesta na okrajoch sídlisk, medzi opustenými budovami, zavretými továrňami, medzi poliami a starými chátrajúcimi záhradami. Bola to naša ríša, ríša detí, s osobitnými pravidlami, miesta kde žila detská fantázia, miesto pre detské hry. Boli to miesta, kde nám zvyčajne zakazovali hrať sa, špinavé, nevyužívané miesta, kde žili jašterice, hady, pavúky, rôzne druhy hmyzu, túlavé mačky a rástla divoká vegetácia. Máloktorému dospelému sa chcelo chodiť do týchto miest, kde viedla iba jedna cesta - úzky vyšľapaný chodník pomedzi tŕnisté kríky. Iba veľmi málo dospelých preto vedelo o našich bunkroch postavených v lete a snežných zámkoch, ktoré sme tu budovali v zime. Nedozvedeli sa o našich bitkách so snehovými gulami, rozbitých nosoch a kolenách ani o prvých bozkoch. Spomínam si veľmi dobre na takéto prázdne miesto môjho detstva. Nachádzalo sa neďaleko domovej zástavby, v ktorej sme bývali.

Dnes už neexistuje. Jedného dňa prišli buldozéri, stavební robotníci a postavili na tom mieste „centrum komunitného života“ - prednáškovú sálu, mládežnícky klub, kostol a malý sterilný parčík. Všetko podľa plánov „krajinných dizajnérov“ a „mestských architektov“, ktorí by však pokojne mohli byť nazvaní „likvidátori prázdnych miest“. Zničili naše ihrisko, naše vyšľapané chodníky, naše bunkre a tajné skríše, prehradili malý pôtočik a nahradili to všetko betónovými kockami rôznych veľkostí.

Príbeh môjho „prázdneho miesta nie je ojedinelým, podobných príkladov možno nájsť množstvo v každom meste, na každom sídlisku.

Vegetácia je informácia

Na tento príbeh z môjho detstva si dnes spomínam predovšetkým pri svojej práci - venujem sa dizajnu v nemeckom meste Liepzig. Hlavný problém takéhoto spôsobu rozvoja miest vidím v ničení dôležitých informácií, ktoré nám dáva krajina. Deti inštinktívne chápu jazyk „prirodzenej vegetácie.“ Vedia v nej čítať, vedia ju cítiť a je pre ne nenahraditeľným zážitkom ak môžu preliezť starý plot a hrať sa vo svojom vlastnom svete. Každé mesto potrebuje priestor kde neplatia pravidlá dospelých.

Vegetácia je informácia. Parky a kultivované záhrady informácie skresľujú, prispôsobujú a v konečnom dôsledku ničia. Mestskí záhradníci bojujú proti informáciám, ktoré nám prináša takzvaná burina a divá vegetácia. Vegetácia, ktorá rastie spontánne na opustených miestach a ktorú nazývame „burinou“, zapĺňa všetky opustené, poľnohospodárstvom a výstavbou zničené a napospas osudu ponechané miesta. Tieto miesta, ktoré sú vlastne chybami v mestskom plánovaní sa paradoxne stávajú významnými prvkami v ochrane „prirodzenej prírody“.

Kultivované mestské parky ničia všetku tajomnosť, ničia nespútanú fantáziu, vymazávajú záhady z nášho života. Všetko čo nie je naplánované a starostlivo udržiavané nazývajú ako „špinavé“. Okupujú miesta kde sa oddávna deti a dospievajúci stretávali a hrávali. Aj keď sa v mestských parkoch stavajú ihriská, sú vždy prísne štandardizované, uniformné a nudné - pieskoviská pre malé deti, lavičky okolo pre rodičov, odpočívadlá pre starých ľudí a streetbalove ihrisko pre teenedžerov. Okolo toho všetkého je tráva a udržiavané parkové kri a stromy. Krajinní dizajnéri majú pocit, že premena prázdnych miest na kultivované záhrady urobí mesto atraktívnejším. Usilujú sa pritom chrániť „prekrásnu parkovú zeleň“ a tak vyhradzujú návštevníkom chodníky po ktorých môžu chodiť, zakazujú stúpať na trávu a aby nedošlo k poškodeniu zelene, znemožňujú akýkoľvek skutočný kontakt medzi človekom a prírodou. Ochrana prírody je v tomto prípade chápaná jednoducho ako vymazanie ľudských stôp z perfektne udržiavaného trávniku.

Uniformita

Naše mestá sa stávajú stále menej prírodné a prirodzené. Vládne v nich uniformita, ktorá je prírode úplne cudzia. Skutočnú prírodu v nich skoro vôbec nevidno. Pôvodné rastliny, ktoré tu odpradávna rástli, nahradili exotické druhy zasadené do štandardizovaných betónových kochlíkov. Každé voľné miesto, ktoré nevyužívajú autá je zabetónované alebo vysadené pravidelne koseným trávnikom. Spontánnosť rastlín je úplne potlačená, rovnako ako je potlačená aj spontánnosť ľudí.

Dobrý dizajn však musí hľadať rovnováhu všetkých prvkov. Spontánnosť nemožno potláčať bez toho, aby to prinieslo negatívne dôsledky. Prílišná uniformita nakoniec vždy dovedie človeka k úpadku. V našich mestách by mali mať svoje miesto aj ostrovčeky divočiny, miesta kde môže rásť burina a bujná vegetácia, miesta kde môžeme naplniť potreby, ktoré sú súčasťou nášho ja - v detstve ako aj v dospelosti. Dobrý dizajn mesta musí zahrňovať všetky protiklady - divočinu aj betón, globálne aj lokálne, verejné aj privátne, mestské parky aj „prázdne miesta“.

Jurgen X.Albrecht je grafický dizajnér žijúci v Liepzigu, V nemecku. Tento článok je časť jeho prednášky, ktorú predniesol v roku 1999 na Jan van Eyck Akadémii v Holandsku.