Prečo som pešiak a nie šofér - Juraj Puci

Nech poviem, čo poviem, dosť ľudí mi neuverí, lebo nie sú schopní myslieť v iných ako všeobecných kategóriách. Veď v každej filmovej a televíznej inscenácii je atribútom elegancie, úspechu, voziaci sa švihák. Obdivuje sa rýchlosť na kolesách. Hádam už ani v armáde nejestvujú pešiaci. Zostal iba pešiak na šachovnici, ako najslabšia figúrka.

Pešiak som a pešiak budem, maratónky nosiť budem

Mojim majetkom sú nohy. Čo by som robil s autom, keď nie som a nebudem vodičom ? Keby som náhodou vyhral auto, zbavím sa ho. Vyhlásil som neraz pri besedách, že nikdy neklesnem tak hlboko, aby som sa stal vodičom, či nedajbože, majiteľom auta. Nebolo to po populárne, otvorene to vyhlasovať medzi mládežou.

Počas našich etáp chôdze cez republiku sme stretávali na míľniku sediacich stopárov, ktorých nikto nechcel vziať. Vyzvali sme ich, aby išli s nami, počúvli a stopujú za pochodu. Za chvíľu sa im to vyplatí, hoci pred tým márne čakali celé hodiny.

Lákali ma v nečase, v zime, v mraze a fujavici, v lete pri prudkých lejakoch. Bol som vďačný za prejav ľudskosti, ale nebolo to hrdinstvo, že som sa nedal prehovoriť, veď boj so živlami mi vôbec nie je nepríjemný. Prečo by som mal nasadnúť do káry, aby ma vzala zo zimného kraja ? Aj tak ma hnevalo, že za pár hodín budem v cieli a mne sa žiadalo zostať vonku.

Zmizni, vodič – vozič, nemáme rovnaký cieľ. Ak som ti smiešny, lebo sa hýbem po zemi, tak asi neuveríš, že pre mňa si úbožiak, lebo sa musíš hnať, nemôžeš vychutnať ozajstný pohyb. Len sa ti vidí, že napreduješ, si prikovaný na jednom mieste. Teba nemrzí, že si nezaregistroval neďaleko cesty studničku s pramenistou vodou. A iste ťa neočaril sútok Váhu s riekou Oravou, kde sa miešajú vody dvoch farieb, modrej a zelenej.

úryvok je z knihy „Na svete sme preto, aby sme chodili“. Jej autor Juraj Puci je známy vytrvalostný chodec – rekordér, zapísaný aj v Guinnessovej knihe rekordov.