Pútnici s ľahkým srdcom

Turistika. Slovo, ktoré znamená málo a je rovnako bez obsahu ako slovo svet. TOUR - francúzsky cesta okolo niečoho, prechádzka i vychádzka, ale tiež veža, otáčka, obrat, koleso, obvod, objem, okruh, povaha, príčesok, brucháč, tlsťoch. Mnoho významov, mnoho je i turistík a turistov. Dlhá rada od tých, na ktorých leží duch tiaže, mamonu a neslobody až po ľahkonohých vtáčikov.

Tých prvých neľutuj. Svoj žarnov si ešte platia: predali svoju neschopnosť postarať sa o seba cestovným kanceláriám. Nešťastníci

Trest si odpykávajú hneď. Lietajú s nimi v kovových bedniach po celom svete a sekundy ich poháňajú z letísk do hotelov a z hotelov k letiskám. Iní sa nechávajú voziť v plávajúcich bedniach, alebo v slnkom rozpálených autokaroch. Jedno majú spoločné: vracajú sa domov nie veľmi osviežení, s pocitom, akoby zmiešali lahodné raňajky, obed a večeru v jednom koryte a brečku naraz vypili. Odvážnejší brucháči nasadajú do svojich, výbušnými motormi poháňaných, páchnucich strojov. Duch ťažoby potom na nich sedí od začiatku do konca. Hory nad nimi svietia na slnku, lesy na úbočiach sa prevaľujú vo voňavých vetroch ako morské lúky, ale márne lákajú, asfalt pripútava, nepustí a sťahuje k zemi. To nie sú praví pútnici, podriadili sa hmote.

Potom sú tu vodní turisti, cyklisti, horolezci. Nádherní pútnici, ale ani oni nemôžu ísť všade. Ich duch voľne vanie, ale telo je pripútané k vodám a loďkám, cestám a kolesám, skalám a lanám. Nie sú ľahkí, viem to, patril som medzi nich. Cestovateľské, prírodovedecké a vysokohorské expedície už dnes nie sú putovaním. Tony železa, povinností, jedál a zodpovednosti znemožňujú ľahkosť a radosť.

Mnoho druhov turistov som vynechal, veď stále platia slová starého Irenea zo Symrny o tom, že „Boh určite nie je taký chudobný, aby každému pútnikovi nemohol požičať jeho vlastnú dušu“. Budem však písať o najľahších pútnikoch. O šľachte, často chudobnej a divokej, medzi turistami. O vtákoch medzi pútnikmi. O tých, ktorí sú ešte dnes schopní vydať sa na cestu do neznámych hôr a lesov iba s tým, čo odnesú, bez obáv ako skončí deň a aké budú tie ďalšie. Putujú v slnku a daždi, o samote alebo v spoločnosti, ľahko, bez starostí. Chudoba - najväčšia sloboda. Podávajú si tak ruky s dávnymi bratmi, ktorí v umbrijskom slnku, thébskych pieskoch alebo tibetských vetroch chodili iba s čistou mysľou, žobráckou miskou a špagátom okolo bedier. Je to prastaré vábenie. Už pred tisíckami rokov sa kvôli nemu vydávali ľudia do púští, do najchudobnejších a najslobodnejších krajov.

U nás nie je možné chodiť do púští. Tí, o ktorých píšem chodia do hôr a lesov. Skupina chlapcov a dievčat. Väčšinu krajov prejdú iba raz. Kam prídu tam si ľahnú, kde sa im páči, tam ostanú dlhšie. Čo nájdu, to zjedia, stany väčšinou nenosia. Mnoho ľudí by takáto existenčná neistota zahubila, ale im prospieva. Neistota zachováva duševnú pružnosť a jas. Nevedia aký je deň ani hodina, chorobami trpia zriedkavo, ak zmoknú, neskôr uschnú. Je to jednoduché. Sú odkázaní sami na seba a ich pýchou je rovnováha medzi mnohodennou sebestačnosťou a čo najľahším batohom. Dodáva to sebavedomie a pútnici sa môžu odvážiť aj do odľahlých krajov, kam ťažoba a pohodlie, opatrnosť a pahltnosť, ostatných turistov nepustia. Dlho sa však treba učiť ako zmieriť sebestačnosť a ľahkosť

Je to však nevyhnutné, pretože iba pri ľahkom batohu môže duša opustiť telo a poletovať nad ním vo vetre a v radosti, ktorá je zmyslom ľahkých, ďalekých ciest. Duch najlepšie lieta po horách, ak je ruksak tak ľahký, že ho unesieš na jednom ramene.

Mnoho užitočných vlastností učí putovanie. Skromnosť. Nezávislosť. Vytrvalosť. Prekonanie strachu, skleslosti tela aj ducha. Úctu k zemi aj domorodcom. Poznanie kraja tak dôkladne, ako keď mravec ohmatáva tykadlami. Pri putovaní sa nádherne spomalí čas, rozloží sa na okamihy, žiješ v inom rozmere. Tvár mi doteraz žiari. Stále sa mi zdá, že krásu putovania popisujem iba matne a vlažne. Ostáva však posledná, najvyššia karta. Čo je na putovaní najopojnejšie ? Sloboda

Uchvacujúci prúd slobody, od sladkého ranného nadýchnutia až po večerné zaspávanie. Cesta Ti dá slobodu !

Neznáme pohorie. Sedíš na holom hrebeni, pofukuje striebristý vietor. Samota je úplná, sú také pohoria. Kam sa vydáš ? Nikde pre teba nie je prichystané lôžko, nie je objednané jedlo. Predsa však vieš, že sa vždy vyspíš a ani od hladu nezomrieš. Na ktorú stranu pôjdeš ? Môžeš ísť kdekoľvek, si slobodný. Zablúdiť nemôžeš, kam prídeš, tam je tvoj cieľ. Z lesov vanie chlad, kdesi v nich je tvoja dnešná posteľ, je tam i voda, ktorej sa napiješ. Vstaneš, ako zviera chytíš vietor nosom. Potom príde okamžik slobody, ktorý sa nedá zaplatiť, priletí ako šíp. Náhle vieš kam pôjdeš. Neznámo pred tebou, neznámo za tebou, sladká, nebeská sekunda slobody

Miroslav Nevrlý, Karpatské Hry