Reakcie na Kruh života č.12

Podľa mňa je v dnešnej dobe ťažké hľadať liek na problémy dnešnej spoločnosti, no prijať tento systém je podľa mňa jasná a vedomá samovražda. Aj sociálna revolúcia je zatiaľ len akýmsi snom. Dôležitejšie by bolo dať ľuďom nádej a posilniť ich vedomie, že systém, v ktorom žijeme nie je samozrejme to posledné, k čomu ľudstvo dospelo, ale že je tu šanca svoj svet naozaj zmeniť. Tá šanca tu jednoducho je a záleží na každom z nás ako sa k tomuto problému postavíme. Tak ako sa dnes dokáže postaviť za svoj názor napríklad tisíc ľudí, tak o pár rokov, môže toto číslo narásť o x-krát viac a to aj vďaka tomu, že sa presadí myšlienka, že ZMENA je naozaj možná. Chcem tým len povedať, že je podľa mňa zbytočné dávať články takéhoto formátu (ako Antikapitalistická mentalita) do takéhoto časopisu. Veď nakoniec pohľad z druhej strany nachádzame všade navôkol v našich životoch. Stačí sa len pozrieť pred seba, a už sme atakovaní množstvom výdobytkov kapitalistického systému. Aby si ma správne pochopil, čakal som od tohto čísla nádej, z ktorej sa stratégia vypracuje postupne sama , zo samotných lúdi. Pretože ako bude narastať nádej, bude narastať aj počet ľudí ktorým na zmene bude skutočne záležať.

Zatiaľ želám všetko dobré
So srdečným pozdravom ostáva

Martin Oskorip

Čauko!

Ja by som ti iba chcel vyjadriť veľký rešpekt za ostatné číslo Kruhu života.
Fajné čítanie a impozantná snaha búrať dogmy, nech sú akékoľvek. Gratulujem:)

Nie som pravidelný čitateľ Kruhu života. Niekedy, 5-6 rokov dozadu som si jedno dve čísla obstaral, ale neoslovili ma tie jednostranne zamerané pohľady a tvrdenia.

Minulý týždeň som si zo zvedavosti v zámockej čajovni kúpil to posledne číslo, reku či nejaká evolúcia nastala – a voila, bol som milo prekvapený.

Ďakujem, nech sa darí.

Michal Tozser.

Re: Antikapitalistická mentalita

V každej, aj najstručnejšej učebnici dejín ekonómie sa dočítate, že systém Laissez-faire, tu vychvaľovaný do nebies, sa ukázal ako potenciálne nebezpečný a historicky prekonaný. Dáva totiž všetku moc nad ekonomikou tým „silnejším“, tým ktorí majú dostatok kapitálu, aby jeho presunmi dokázali ovplyvňovať život v celej zemi aj mimo sfér obchodu(teda nákup/predaj statkov) ... príkladov je veľa, stačí z tých najjednoduchších : vlastník lokálneho bohatstva v niektorej časti krajiny môže vydierať obyvateľov (zamestnancov), aby robili veci nad rámec pripadne, za nižšiu odmenu, ináč presunie výrobu/majetok inam a tým pádom položí oblasť na kolená. Deje sa tak aj teraz, keď nadnárodné korporácie presúvajú výroby z oblastí, kde sa pracovníci dožadujú ľudskejších podmienok apod.

Netreba tiež zabúdať, že jedna vec je „krásna pravda na papieri“, druhá vec je realita. Laissez-faire predpokladá, že udržiavanie zákonov a poriadku ma v rukách len štát(teda nie subjekty trhu). Že tomu tak nikdy nebude vidno tiež na súčasnej situácii, keď si bohaté firmy u štátnej moci statočne ‘prikurujú’ ... zákony a celkovo „verejný poriadok“ sú teda tvorené a udržiavané v prospech toho, kto platí.

Toľko z „ekonomického pohľadu“. Odporcovia ekonómie ako vedy(medzi nimi napr.aj G.Soros) však správne poznamenávajú, že žiadna ekonomická teória, akokoľvek presvedčivá, sa ešte neukázala ako pravdivá, na žiadnej škole vám s kľudným svedomím (aj keď niekde k tomu nemajú ďaleko) nepovedia : „áno, tato teória je určite pravdivá“ ... keďže spoločenské vedy nemožno simulovať v laboratóriu, ale odohrávajú sa v reálnom svete, ktorý nemožno zjednodušiť do nejakého „modelu“ ... navyše sú objektom skúmania ľudské bytosti, ktoré sa nesprávajú podľa žiadnych zákonitostí a tiež u nich možno predpokladať, že rátajú so zákonitosťou, ktorú my skúmame, takže sa dostávame do začarovaného kruhu a tým pádom zákonitosť nemožno brať ako zákonitosť.

Chcem tým povedať že pohľad na svet si nemožno tvoriť na základe podobných pochybných teórií („Príroda ... Zaplnila svet zvieratami a rastlinami, ktorým je vrodený pud ničiť človeka a ohrozovať jeho blahobyt.“), je to možné len na základe sledovania reality, nespoliehajúc sa pri tom len na „bežné“ zdroje informácii (u ktorých navyše nie je prvoradý cieľ toto,ale tvorba zisku), ale aj tie alternatívne a nezávislé ... ja to tak robím už niekoľko rokov, pričom som ochotná vypočuť si názor aj z jednej aj z druhej strany a môj názor na tento článok je ... hm .... opačný :-)

Mgr.Michaela Kováčová

RE: Priateľská kritika permakultúry

Kritiku považujem vždy za prospešnú, pretože nám dáva šancu v konfrontácii s iným názorom poznať vlastné omyly, chyby, slabiny a nedostatky, alebo obhájiť to, čo robíme a uistiť sa, že to robíme dobre. Preto som si so zaujatím prečítal článok Petra Harpera: „Priateľská kritika permakultúry“, ktorého preklad vyšiel v ostatnom čísle Kruhu života. Bohužiaľ som v ňom našiel namiesto vecnej kritiky len veľa nepresností, poloprávd i vyložených neprávd, prameniacich z nepochopenia podstaty toho, čo chce autor kritizovať. V rozhovoroch s priateľmi a známymi som sa presvedčil, že tento článok dokázal mystifikovať nielen tých čitateľov, ktorí permakultúru nepoznajú, ale i tých, ktorí o nej už niečo vedia. Preto (napriek môjmu názoru, že permakultúra sa nepotrebuje obhajovať) považujem za potrebné vyvrátiť nepravdy a falošné závery tohoto článku.

Najnevinnejšou mystifikáciou je to, že článok vyvoláva dojem, že permakultúra sa týka len poľnohospodárstva. Permakultúra je predovšetkým návodom, ako žiť v súlade s prírodou vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a ako otvorený dizajnérsky systém na navrhovanie trvalo udržateľnej civilizácie už dnes v praxi zasahuje okrem poľnohospodárstva aj do oblasti stavebníctva, sociológie, ekonomiky a vzdelávania. A nie je žiadny dôvod, aby sa neuplatnila aj v ostatných oblastiach ľudskej činnosti vrátane priemyslu, dopravy, komunikačných systémov a pod. Ale autor hovorí len o poľnohospodárstve, tak sa ho držme.

Čo vlastne autor na permakultúre konkrétne kritizuje? Našiel som iba jednu konkrétnu kritickú výhradu a to, že „permakultúrni aktivisti … metódy, ktoré sa osvedčili v trópoch sa snažia aplikovať v našom pásme, kde sú pôda a množstvo svetla úplne odlišné“. To je veľmi nekorektné a nekvalifikované tvrdenie. Permakultúra nie je a nikdy nebola bezduchým kopírovaním určitého vzoru, permakultúra je metóda, nie dogma. Výsledkom skutočného permakultúrneho dizajnu je taký spôsob života, ktorý je v harmónii s okolitým prostredím, ktorého výstupy sú v súlade s prírodou a preto je trvalo udržateľný – bez ohrozenia existencie prírodného prostredia i samotného človeka. (Kto však nenájde harmóniu v sebe, nedokáže ju vytvoriť ani okolo seba, pretože ju nepozná a nerozozná ju ani keď mu do nej strčíte nos.)

Základný permakultúry kurz kladie dôraz na analýzu miestnych podmienok vrátane slnečného svetla, teplôt, vodných zrážok, sily a smeru vetra, štruktúry a priepustnosti pôdy. Podstatou konkrétneho dizajnu, ktorý robia poslucháči na záver kurzu, je analýza väzieb medzi prvkami navrhovaného systému a vzťahov k okoliu.

Tým nechcem popierať, že sa mohlo stať to, čo autor kritizuje. (Nie každý poslucháč 72-hodinového kurzu sa musí stať automaticky špičkovým permakultúrnym dizajnérom.) Ale v tom prípade nejde o permakultúrny projekt, ale o opak permakultúry. A tak ako súd súdi konkrétneho lekára, keď poškodí zdravie pacienta a nie celé zdravotníctvo, aj pán Harper, ktorý vystupuje ako odborník na permakultúru, by mal povedať, že tento konkrétny projekt je chybný. Ak však namiesto toho zneužije túto situáciu na to, aby kritizoval a súdil celú permakultúru, je to podivnosť, ktorá si zaslúži pozornosť. Mňa to prinútilo položiť si základnú permakultúrnu otázku: prečo? A pri pozornejšom čítaní článku nie je ťažké prísť na to, prečo to robí.

V článku tvrdí, že "ak však chceme uživiť veľkú ľudskú populáciu, musíme zásadne premieňať pôvodné ekosystémy – čo vo väčšine prípadov znamená odstránenie stromov". A o pár riadkov ďalej to zdôvodňuje: "Stromy … spotrebovávajú mnoho vody a živín". To je typická demagógia konvenčného poľnohospodárstva a je taká hlúpa, že sa mi ju nechce ani vyvracať. Veď každý, kto chce vedieť, vie, že les zadržuje vodu, podporuje tvorbu humusu a tým pôdu vytvára a obohacuje ju živinami. Nie každý už vie (práve vďaka takejto demagógii), že rastliny dávajú pôde oveľa viac ako z nej odčerpávajú (bližšie informácie viď odkaz 2). Bez rastlín by pôda na Zemi ani nevznikla, ani sa neudržala. Práve nerozumné rúbanie stromov a postupy konvenčného poľnohospodárstva spôsobujú erózie, stratu pôdy a stratu úrodnosti.

Ďalšou nepravdou je to, že autor predstavuje permakultúru ako extenzívny prístup k hospodáreniu so síce nižšími nákladmi, ale i nižšími výnosmi, pričom „námaha vynaložená pri jeho vytvorení je väčšia a oveľa dlhší je aj čas potrebný na to, aby sa systém vyvinul do stavu dobrej produktivity“. Autor neuvádza žiadne konkrétne údaje, ale svoj názor vnucuje ako záver. Pozrime sa na konkrétny príklad uplatnenia permakultúry v poľnohospodárstve. Marc Bonfils svojou metódou pestovania ozimného obilia dosahoval (bohužiaľ už opustil fyzickú rovinu bytia) výnosy 120 – 140 q/ha (tj. 2 až 3 krát viac ako v konvenčnom poľnohospodárstve) a to bez orania, hnojenia a akéhokoľvek používania agrochemikálií. Je to intenzívny alebo extenzívny prístup? Z hľadiska výsledku je superintenzívny, ale z hľadiska agrotechnológie je antiintenzívny, pretože nepoužíva žiadne agrochemické prostriedky ani kultiváciu pôdy. Pojmy „intenzívny“ a „extenzívny“ sú typické pre konvenčné poľnohospodárstvo a v permakultúre strácajú zmysel, pretože permakultúra je diametrálne odlišná od konvenčného poľnohospodárstva.

Konvenčné poľnohospodárstvo je založené na predsudku monokultúrneho pestovania rastlín (na jednom poli sa súčasne pestuje len jeden druh rastlín). Preto sa rastliny z pôdy odstraňujú mechanicky i chemicky, čím sa zničí humus v pôde, zničí sa život v pôde čo znemožní vytváranie humusu a výsledkom je strata prirodzenej úrodnosti pôdy. Tá sa nahrádza umelými hnojivami, ktoré ju však nemôžu nahradiť ani v množstve ani v kvalite a preto rastliny rastú nezdravo, majú riedke pletivá a príroda sa ich snaží zbaviť. Napádajú ich choroby a biologickí škodcovia. Aby také rastliny prežili a priniesli akú takú úrodu, potrebujú množstvo chemických prostriedkov na ochranu rastlín – chemických jedov, ktoré ešte viac zdevastujú pôdu. A tak sa roztáča špirála úpadku konvenčného poľnohospodárstva.

Permakultúrne postupy v poľnohospodárstve sú založené na využívaní prirodzenej úrodnosti pôdy, preto v maximálne možnej miere obmedzujú kultiváciu pôdy a používanie agrochemikálií. Tým umožňujú, aby v pôde prebiehal prirodzený život, ktorého synergické efekty sú také veľké, že produkujú tie „zázračné výsledky“. Permakultúra skutočne už dávno nielenže našla „Svätý grál“ (ideálny poľnohospodársky systém) pána Harpera, ale ho prekonala. Pán Harper totiž svojmu „Svätému grálu“ umožňuje i „zanedbateľný úbytok úrodnej pôdy a živín“ Permakultúrny grál (rozumej prírodné systémy, kde je pôda trvale pokrytá živými rastlinami) však popri vysokých výnosoch pôdu vytvára a obohacuje živinami. Nikdy to však nie je „niečo za nič“. Zaplatiť za tento permakultúrny grál treba najvyššou hodnotou aká sa na tejto Zemi vyskytuje – pochopením. Pochopením zákonitostí života v pôde, pochopením vzťahov medzi rastlinami navzájom a vzťahov medzi rastlinami a ostatnými formami života v pôde a na pôde. Pochopenie sa dosahuje myslením a to je ťažké a málokomu sa darí. To je jediný dôvod prečo sa „sľubované zázračné výsledky“ tak zriedka zatiaľ realizujú v praxi. Po tejto Zemi chodí veľa ľudí, ktorí sa snažia získať „niečo za nič“ a keď sa im to nepodarí (pretože permakultúrny grál sa nedá získať zadarmo), sú sklamaní a obviňujú všetkých okolo len nie seba. Permakultúrny grál sa totiž nedá nájsť cestovaním po svete, nedá sa prevziať, dostať do daru, vyčítať z kníh, ale každý si ho musí vytvoriť sám.

Tvrdenie pána Harpera, že permakultúra, sa vydáva "na prieskum neznámeho teritória" a "propaguje dlhodobo neodskúšanú myšlienku", je buď zlovoľnou lžou, alebo pán Harper vôbec nevie o čom hovorí. Postupy permakultúry v poľnohospodárstve nie sú ničím novým (čo si včera niekto vymyslel a treba to odskúšať či to skutočne funguje), ale sú len uplatneným prírodných vzorov. Masanobu Fukuoka vo svojej knihe (1) veľmi pekne popisuje ako svoju metódu pestovania obilia (a princíp svojho prírodného farmárčenia) odpozoroval z prírody. Marc Bonfils nezávisle na ňom odpozoroval z prírody veľmi podobnú metódu pestovania ozimného obilia v podmienkach Európy. Bill Mollison svoju lesnú záhradu tiež "len" odpozoroval z prírody. A to platí i o ostatných postupoch, založených na prirodzenej úrodnosti pôdy, biodiverzite, tvorbe rôznych prostredí s maximálnym využitím okrajových efektov, ktoré sú už viac ako 400 miliónov rokov úspešne overené v prírode. Ale i v poľnohospodárskej praxi sú odskúšané dostatočne dlho: prírodné farmárčenie M.Fukuoku je úspešné v praxi už viac ako 60 rokov, metóda M.Bonfilsa viac ako 30 rokov. B. Mollison začal propagovať svoje myšlienky až po tom, ako si ich trvalú udržatelnosť overil v praxi. A niektoré prvky používané v permakultúrnych postupoch naši predkovia v minulosti už používali a permakultúra ich len vzkriesila zo zabudnutia. A každý, kto chce vidieť, sa môže presvedčiť o ich výsledkoch: nižších nákladoch, vyšších výnosoch, žiadnom znečisťovaní a zdravých potravinách. (A musím k tomu bohužiaľ dodať, že aj to nezmyselné monokultúrne pestovanie rastlín komerčného poľnohospodárstva je už dostatočne odskúšané a každý, kto chce vidieť, vidí jeho dôsledky: zdevastovanú pôdu, znečistenú prírodu a nekvalitné potraviny plné škodlivých látok.)

Článok pána Harpera mi len potvrdzuje to, čo poznám z vlastných osobných diskusií s odborníkmi. Odborníci majú svoju jedinú a konečnú pravdu, ktorá hovorí, že potrava pre ľudstvo sa nedá vypestovať bez chémie a monokultúrnej agrotechnológie. A táto "pravda" tak obmedzuje ich mysle, že nie sú schopní prijať a pochopiť nič iné a celú svoju energiu vyplytvajú len na obranu svojej pravdy. Tak čo s nimi? Len sa nedať zmiasť ich demagógiou a realizovať permakultúrne projekty v praxi. Tie ich síce nikdy nepresvedčia, ale možno presvedčia niektorých neodborníkov a tých je predsa na Zemi viac.

Napriek všetkým výhradám, ktoré k článku pána Harpera mám, ďakujem redakcii Kruhu Života, že ho uverejnila a umožnila tak mne utvrdiť sa v správnosti permakultúrnych myšlienok a verím, že niektorým čitateľom otvoriť oči a mysle.

Ing. Ivan Lobík, DPD

- 1 Fukuoka Masanobu: Revolúcia jednej slamky, Úvod do farmárčenia prírodnou metódou, vydala Nadácia Zelená alternatíva. Piešťany 1996 ISBN 80-85740-02-8

- 2 Lobík Ivan: Pôda, článok vyjde v 2. čísle časopisu Klíčová dírka

Re: Vegánstvo - pre a proti

Vďaka za časopis. Už som ho „zhltol“. Naozaj – pohľad z druhej strany – veľmi potrebná vec – rád by som k tomu povedal niečo viac. Napadá ma veľa vecí v súvislosti s viacerými článkami, ale zatiaľ len jedna vec: je nespochybniteľné, že antropológovia neobjavili žiadne čisto vegánske „prírodné“ národy, ale pozor, vitariánstvo bolo absolútne bežné v mnohých častiach zeme. Z článku „Skutočný zmysel vegánstva“ sa však zdá, akoby vitariánstvo bolo akýmsi radikálnym spôsobom vegánstva, ale to nie je predsa pravda. Eskimáci sú otrepaný vitariánsky argument – živili sa surovým mäsom, tukom, rybami.... Po príchode civilizácie sa zmenil spôsob úpravy ich stravy, čo bolo príčinou ich rýchlej degenerácie (dnes je to národ s najnižšou priemernou dĺžkou života). Podobne v oblasti Amazonky žilo množstvo kmeňov, ktoré do nedávna nepoznali oheň a boli vlastne vitariánmi, hoci vegánmi neboli. Rovnako africké kmene, ktoré sú spomínané v inom článku, ako napr. Massaiovia, sa živili surovým mliekom, krvou a mäsom – tepelná úprava jedla bola zriedkavá. Hmyz sa tak isto tradične jedával v afrických aj iných oblastiach surový. Pastierske národy konzumovali mlieko, tvaroh a ostatné mliečne produkty z 99% tiež surové. Väčšina zberačov, napr. Aboridžincov, tiež jedáva žaby, jašterice, hmyz, ale zväčša surové. O tom, že zelenina, ovocie, bobule a divoké rastliny sa u prírodných národov jedia v nevarenom stave písať nemusím.

Základná myšlienka toho, čo som napísal je: Hranica medzi zdravým a nezdravým jedlom nevedie medzi jedlami živočíšneho a rastlinného pôvodu, ale medzi jedlami varenými a nevarenými.

Ja osobne som už niekoľko rokov vitarián, ale dnes jedávam aj vajíčka, mlieko, tvaroh, srvátku.... všetko surové, zväčša lokálne od dedinských ľudí. Pripadá mi prirodzenejšie vypiť liter mlieka od kravy čo je chovaná 10 km odo mňa a jej krmivo sa pestuje lokálne, ako napráskať sa mandlí, ktoré k nám boli dovezené lietadlom a nikto nevie akým spôsobom boli vypestované. Už dávno nestíham byť „košérny partizán“ ako to nazval Miroslav Švický a papám všeličo, ale snažím sa, aby to bolo zväčša lokálne a neupravené-surové....

Tak vďaka za všetko, teším sa

Robo Péter