Robo Zelník: Konzum je jeden, alternatív sú tisíce

Robo, pokiaľ viem narodil si sa v Bratislave a v tomto meste si doteraz prežil veľkú väčšinu svojho života. Nakoľko sa cítiš byť mestským človekom, bytosťou formovanou mestským prostredím a nakoľko v sebe cítiš svoje prírodné Ja?

Myslím, že mestské prostredie ma formovalo v rozhodujúcej miere. Všetky vedomosti o alternatívach k mestskému životu, ku mne prišli väčšinou v podobe informácií, ktoré som získal opäť v mestskom prostredí (knihy, časopisy, internet...).

Zaujímalo by ma, čo ťa teda vlastne priviedlo k aktivitám, o ktorých možno obrazne povedať, že sú orientované smerom von z mesta. Teda aktivity, ktoré sa snažia ľudí viesť k väčšej jednoduchosti, bližšie k prírode, k hodnotám vlastným skôr ľuďom žijúcim v úzkom zväzku so Zemou a prírodným svetom?

Ono to ku mne prichádzalo pozvoľna, práve prostredníctvom tých informácií, ktoré som spomínal. Po roku 1989 začali aj u nás vychádzať rôzne časopisy a publikácie orientované práve týmto smerom. Najprv to bol samizdat, ktorý vydával Vlasta Marek, volal sa tuším Pohlazení, potom časopisy ako Gardenia, Fénix a ďalšie, no a samozrejme aj knihy, ktoré sa venovali prírodnému duchovnu, snahe o oslobodenie od neustálej honby za hmotnými statkami. Tieto informácie mi poskytli impluz pre to, aby som sa začal zamýšľať nad rôznymi vecami a pozrel sa na život z iného uhla. Dôležitým okamihom bolo, keď sa ku mne dostali články a správy o LETSystémoch, o tom ako fungujú vo svete a ako by bolo možné čosi podobné vytvoriť aj u nás. Myšlienka LETSystémov ma oslovila a postupne som dospel k rozhodnutiu, že to je niečo, čomu by som chcel venovať svoju energiu. Vtedy som sa začal aktívne zapájať do toho alternatívneho eko-hnutia, zoznámil som sa s Robom Jankovichom, ktorý vtedy prevádzkoval stránky o LETS na Slovensku a začali sme pracovať na spoločných projektoch.

LETSystém sám o sebe môže byť výlučne mestskou aktivitou mestských ľudí. Mňa však zaujíma ten okamih, kedy si dospel k tomu, že toto mesto nie je to pravé pre ideály, ktoré chceš napĺňať. Ako si dospel k myšlienke, že by si chcel mesto opustiť a vytvárať alternatívny spôsob života v malej komunite ľudí na dedine?

Nepatrím k ľuďom, ktorý by chceli z mesta zutekať s pocitom, že to tu už nemôžu ďalej vydržať. Naopak, viem si tu celkom dobre predstaviť svoj ďalší život. Mesto má veľa výhod, je tu sústredených veľmi veľa informácií, veľmi veľa ľudí, s ktorými sa dá stretnúť a naladiť na spoločnú vlnu. Vďaka tomu, že v mestskom prostredí je oveľa vyššia úroveň konzumu ako na vidieku, vo väčšej miere sa objavuje aj potreba hľadania alternatív. Nevýhodou mestského prostredia je, že kladie veľa prekážok človeku, ktorý sa usiluje o jednoduchší spôsob života, o uspokojovanie svojich základných potrieb prirodzenejším spôsobom. Človek v meste je uväznený v závislosti na zarábaní peňazí, a to v oveľa väčšej miere ako na vidieku alebo v usadlostiach bližších prírode. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol pre život vo vidieckom prostredí, chcel by som si totiž vyskúšať možnosť napĺňať svoje životné potreby aj inak ako cez peňažnú ekonomiku.

Myslíš, že uspokojovanie životných potrieb na vidieku je menej náročné na čas alebo energiu?

Očakávam, že pre mňa osobne to bude asi o dosť náročnejšie ako v meste, keďže som samozrejme zvyknutý na mestský spôsob života. Mám profesiu v počítačovej oblasti, ktorá je v súčasnosti na trhu veľmi žiadaná, a preto zarábanie peňazí v meste pre mňa nepredstavuje veľký problém. Snaha uživiť sa na vidieku bude pre mňa novou skúsenosťou a určite to bude náročné. To čo je pre mňa dôležité je však spôsob, akým by som chcel uspokojovať svoje potreby. Môže to byť spôsob náročný, ale pritom viac v súlade s mojimi ideálmi. Rozdiel oproti životu v meste je tiež v tom, že na vidieku by sme chceli napĺňať naše životy v užšom spoločenstve ľudí. Očakávam, že keď budeme na spoločných víziách a cieľoch spolupracovať vo fyzickej blízkosti ďalších ľudí, vznikne medzi nami synergický efekt, ktorý vzniká pri spolupráci viacerých prvkov v systéme. Kým v matematike sme sa učili, že 1 + 1 je vždy 2, v prírode to môže byť 3 aj viac.

Dôležitým motívom pre teba je teda aj túžba žiť v užšom spoločenstve ľudí s podobnými hodnotami?

Áno, určite to bude veľmi dôležité, možno najdôležitejšie. Rozhodujúce pri tom pre mňa je naša spoločná snaha utvárať náš vlastný život. Byť súčasťou malej komunity, ktorá spolupracuje na základe spoločných ideálov je zároveň cesta, ako sa vymaniť zo systému, v ktorom sme iba malými kolieskami, ktoré si môžu iba v minimálnej miere utvárať vlastný priestor. Do akej miery sa nám to podarí, ukáže budúcnosť.

Podobný cieľ mali aj aktivity, ktoré si doteraz uskutočňoval v meste – spájanie ľudí s rovnakým pohľadom na svet a vytváranie určitého vlastného priestoru – o tom je predovšetkým aj LETSystém a alternatívna ekonomika. Ako dnes hodnotíš potenciál mesta pre podobné snahy?

Mestské prostredie je veľmi vhodné na vytváranie LETSystémov alebo podobných pokusov o alternatívny životný štýl. Tieto môžu v budúcnosti zohrať významnú úlohu v podpore miestnej výroby a spotreby, v šetrení zdrojov, ale aj v revitalizácii medziľudských vzťahov (najmä na sídliskách s vysokou anonymitou a kriminalizáciou).

Na jednej strane je tu vysoká koncentrácia ľudí na malej ploche a teda je tu aj dosť vysoká pravdepodobnosť, že ak sa začnú ľudia s podobným pohľadom na svet hľadať, tak sa aj nájdu. Internet a nové informačné technológie tiež napomáhajú spájaniu ľudí a hrajú dôležitú úlohu v tom, že vďaka informáciám, ktoré sa na internete dajú nájsť, si rôzni ľudia s určitou „pozitívnou deviáciou“ môžu uvedomiť, že nie sú so svojím pohľadom osamotení.

Na druhej strane sa vďaka týmto novým technológiám vytráca hlbší osobný kontakt ľudí a možno tu pozorovať jeden zvláštny jav, že tých informácií a možností sa tu na nás valí toľko, že ich ťažko dokážeme spracovávať, pretaviť do tvorivej práce a zachovať si pri tom potrebný vnútorný pokoj. Takže v meste sa podľa môjho názoru pomerne ľahko nájdu podobne orientovaní ľudia, ale priestor na to, aby spoločnou prácou uskutočňovali svoje ideály, je tu pomerne malý. Myslím, že tu v meste sa príliš utápame v rôznych teóriach, písaní článkov, vyrábaní webstránok a nemáme možnosť (prípadne vôľu) prežiť si svoje ideály aj v praxi a v skutočnom spojení s matkou Zemou. Viac sa o ideáloch rozpráva ako sa skutočne žije.

Môžeme si napríklad prečítať stovky kníh o prirodzenom spôsobe života, alebo absolvovať desiatky kurzov o permakultúre, ale ak nemáme možnosť si tieto myšlienky overiť v praxi, nikdy nezistíme, či sú skutočne pravdivé.

Myslíš, že život na vidieku je sebestačnou alternatívou voči mestu? Alebo inak – chcel by si aj na vidieku udržiavať určité prepojenie s mestom, alebo je tvojim ideálom skôr úplná samostatnosť a nezávislosť od mestskej ekonomiky a kultúry?

Mojím cieľom nie je odísť z mesta a žiť na vidieku spôsobom, akým sa žilo pred 100 alebo 200 rokmi, v dobe keď nastupovala priemyselná civilizácia. Netúžim po návrate späť, pretože viem, že ísť naspäť sa nedá. Som presvedčený, že musíme pokračovať ďalej vo vývoji a vytvárať zárodky niečoho nového. V súlade s myšlienkou civilizácie tretej vlny, ako ju spopularizovali manželia Tofflerovci, ktorí tvrdili, že blízka budúcnosť bude patriť predovšetkým informáciám a na fyzickom umiestnení človeka bude záležať stále menej. Rozdiely medzi tým, či je človek v meste, v centre diania alebo niekde na dedine sa budú stierať, ak bude mať jednotlivec prístup k informačným technológiám. Človek môže byť vďaka internetu spojený so svetom a pritom žiť na samote a starať sa o svoje políčko a hospodárstvo.

Teda nie krok späť, ale práve naopak - krok vpred?

Ide nepochybne o ďalší civilizačný posun. V minulosti ľudia verili, že keď opustia svoje políčka a gazdovstvá a nastúpia do továrne, budú žiť v blahobyte. Ubehlo však sto či dvesto rokov a ľudia zisťujú, že to nie je také jednoduché, že aj keď si tí šťastnejší zabezpečili určitý hmotný blahobyt, zďaleka to nie je všetko, čo človek potrebuje pre naplnený život. Niektorí ľudia stále viac pociťujú, že im chýba spojenie so zemou, so živou prírodou a toto spojenie im nemôže nahradiť širokouhlý televízor, veľká chladnička ani dvd prehrávač.

Ide teda vlastne o snahu určitým spôsobom spojiť prednosti dvoch prostredí - mestského a vidieckeho?

Permakultúra nám pripomína princíp úrodného rozhrania, ktorý hovorí o tom, že najviac života sa nachádza na rozhraní rôznych ekosystémov. Rovnako to funguje aj u ľudí – na rozhraní rôznych systémov (ekologických a sociálnych) sú zväčša najlepšie podmienky pre rozvoj, ak ľudia dokážu múdro využiť výhody jedného aj druhého protikladu. O niečo podobné sa chceme pokúsiť. Chceme zúročiť výhody vidieckeho prostredia, napríklad byť čo najviac potravinovo sebestační, udržiavať kontakt so zemou, ale zároveň chceme ostať v spojení s okolitým svetom, teda aj mestským životom, byť napojení na informačné toky, prijímať informácie, transformovať ich a posúvať ďalej, ako i vysielať naše myšlienky a skúsenosti. Radi by sme žili tam, kde sa stretávajú dve rôzne sily, energia prírody, prirodzeného sveta a energia informačného sveta stvorená človekom, ktorú neodmietame a ktorej pozitívne prvky by sme radi využili.

Keď sme pri tom prieniku energií, kultúr a atmosfér rôznych svetov, možno to pozorovať aj opačne. V poslednom období napríklad preniká do miest tá prírodná kultúra, v podobe etno kultúry, oživeného záujmu o naše vlastné kultúrne korene. Napríklad činnosť Mira Švického, ktorý mestským ľuďom do kultúrnych domov a mestských klubov prináša prírodnú duchovnosť a kultúru. Ako hodnotíš toto miešanie kultúr?

Určite je dobré, keď aj v mestskom prostredí vznikajú alternatívy, ktoré jednak nasadzujú ľuďom chrobáka do hlavy a okrem toho pomáhajú rozširovať kultúrnu rozmanitosť. Je to zároveň celkom prirodzená reakcia na globálnu kultúru, ktorá sa z nás všetkých snaží spraviť fanúšikov Britney Spears alebo inej hviezdy, ktorá je práve „in“. Nektorých ľudí však takáto uniformná kultúra začína nudiť a hľadajú alternatívy, odlišnosť. Preto si dávame do bytov odplašovače duchov z Bali, učíme sa hrať na džembe, dižeridú, zatiaľ čo v Nemecku alebo v Austrálii sa učia hrať na fujare.

Kultúrni puristi sa z toho síce chytajú za hlavu a argumentujú tým, že toto premiešavanie kultúr zabíja tú pôvodnú autentickosť, ale ja to beriem tak, že dnes je proste iná doba ako v minulosti, kedy nebolo mysliteľné, že by sa Austrálčan dostal k fujare alebo našinec k didžeridú, dnes je to však vďaka skracovaniu vzdialeností úplne prirodzené a podľa mňa je tento novodobý kultúrny guláš v poriadku.

Napriek tomu, že sa teraz tie kultúry tak premiešavajú (alebo práve preto), je veľmi dôležité poznať vlastnú minulosť a vlastné korene. To, čo v sebe nosili naši predkovia, je nám vždy najprirodzenejšie a najbližšie. MiroSlav je správny človek v správnom čase na správnom mieste, práve teraz potrebujeme niekoho, kto nám toto pripomenie.

Mrzí ma, že v súčasnosti u nás prevláda názor, že vo svete uspejeme tým, že budeme napodobňovať Západ, že čím viac sa budeme opičiť po Západe, tým viac nás vo svete budú uznávať. Myslím si že je to veľký omyl. Treba byť otvorený voči všetkým poznatkom, ktoré k nám prichádzajú, prijímať ich a spracovávať, ale treba si pri tom zachovať vlastnú tvár. Naša nádej je v tom, že objavíme naše vlastné možnosti a schopnosti vychádzajúce z našich koreňov a ponúkneme ich svetu. Západ nedobehneme tým, že ho budeme slepo napodobňovať.

Aký je tvoj osobný vzťah k mestskej kultúre – kiná, divadlá, galérie, kaviarne, krčmičky, stretávanie ľudí, spoločenský život? Nebudú ti tieto veci chýbať?

Niekedy si zájdem do filmového klubu alebo na nejaké kultúrne podujatie, no nie je to až tak často, že by som to pociťoval ako prekážku pri živote na vidieku. Pár krát za rok si môžem zájsť do filmového klubu tak či tak, nie je problém sadnúť na autobus a odviesť sa občas na nejaké zaujímavé podujatie alebo nejaké podujatie zorganizovať. Oveľa podstatnejší bude podľa mňa rozdiel práve v tom spoločenskom živote, keďže v meste som zvyknutý stretávať sa s desiatkami až stovkami ľudí, s ktorými si dobre rozumiem, kým na vidieku budem prichádzať do styku s oveľa menším počtom ľudí. Na druhej strane, vždy keď navštívim napr. Zaježovú, ktorá je takým najznámejším projektom vidieckej komunity založenej ľuďmi z mesta, tak tam je stále veľa návštevníkov a nedostatkom ľudí tam práve netrpia. S ľuďmi, s ktorými sme sa odhodlali na túto cestu, sme sa zhodli, že od začiatku budeme poctivo pristupovať k akejsi „informačnej politike“, to znamená, že budeme pravidelne zverejňovať informácie o sebe a umožníme ľuďom, ktorí majú záujem o uskutočnenie niečoho podobného, aby sa dozvedeli o našich skúsenostiach, prípadne aby sa k nám mohli pripojiť.

Mohol by si definovať vaše základné ideály ľuďom, ktorí by sa k vám chceli pripojiť?

Veľká časť komunitných spoločenstiev má veľmi podobné hodnoty a ciele, točí sa to prakticky vždy okolo zopár základných bodov, ktoré sa striedajú v rôznom pomere: šetrný a zodpovedný prístup k životu, vytvorenie miesta bezpečia, spoločná práca, zdieľanie zdrojov a prostriedkov, snaha o spoločensky a duchovne hlbší život. Často to býva spoločné náboženstvo či duchovné smerovanie členov. Pre mnohé komunity je prioritou predovšetkým ekologický rozmer. Našim cieľom je ísť trochu inou cestou – za základný a najdôležitejší považujeme sociálny rozmer a našim cieľom je vytvoriť spoločenstvo ľudí, ktoré by dávalo zúčastneným pocit istoty a poskytovalo ľuďom bezpečné zázemie pre realizáciu spoločných predstáv o tom, ako prežiť život.

Skúsenosti s vytváraním komunít v zahraničí ukazujú na zaujímavý jav – sociológovia si tam všimli, že spoločenstvá, ktoré sú orientované predovšetkým na ten ekologický rozmer, nie sú z dlhodobého hľadiska udržateľné, pretože z nejakého dôvodu to proste nefunguje, ak sa zameriavame iba na to, aby sme boli ekologicky čistí. Je samozrejme dôležité na to myslieť, brať to do úvahy a pripisovať tomu vážnosť, ale na druhej strane je veľmi prospešné, ak spoločenstvá nie sú jednofarebné, ak všetci ľudia, ktorí ich tvoria nie sú iba zelení, ale rôznofarební. Takéto pestré a rôznorodé spoločenstvá majú v konečnom dôsledku väčšiu šancu na prežitie.

Fajn, chcel by si povedať niečo na záver?

Možno by bolo dobré ešte raz zdôrazniť, že alternatív ku konzumnej monokultúre je veľa, pričom náš cieľ vytvoriť komunitu na vidieku je iba jednou z nich. Aj v meste možno uskutočňovať zaujímavé projekty a vytvárať rôzne spoločenstvá. Prichodí mi na um spoločenstvo, ktoré si hovorí Nekonzumná partia, čo je skupinka ľudí, ktorá komunikuje najmä cez internet, keďže je to celoslovenská aktivita, majú vytvorené elektronické konferencie rozdelené podľa záujmov – napr. kultúra, šport, duchovno, vegetariánstvo a pod., a v rámci toho spolu komunikujú, stretávajú sa, organizujú si rôzne spoločenské podujatia... To je taký mestský spôsob riešenia. Alebo napríklad Kyberia.sk, čo je tiež určitá komunita, ktorá funguje v prostredí internetu, ale zároveň dokáže vytvoriť väzby aj skutočnom svete a tí ľudia potom spolu dokážu vytvoriť úžasné akcie, ktoré vyplávajú aj na ten mimo-internetový, hmotný svet. Podobných spôsobov a ciest je množstvo. Najlepšie na tom je to, že konzum je iba jeden a všade na svete je rovnaký, ale alternatív sú tisíce a sú tak krásne rozmanité.

Vďaka za rozhovor.

Otázky kládol Matúš Ritomský