Rok ako dych Zeme

Členenie roku na ročné obdobie nie je ničím svojvoľne vymysleným, ale objektívne zistiteľným, rytmickým spolupôsobením Slnka a Zeme na pozadí zverokruhu. Je to rytmus života zemského organizmu. Ak hovoríme o organizme Zeme, tak tým nemáme na mysli planétu Zem, tak ako je dnes chápaná ako kozmické teleso, ale Zem spolu so Slnkom, Mesiacom a planétami ako pulzujúca zmyslovo nadzmyslovú bytosť.

Všetky staré kultúry tento tep vnímali a sprevádzali ho obradmi a tancami. Súhra a pohyb Slnka, Mesiaca a Zeme boli cítené a uskutočňované pri slnečnom tanci prérijných Indiánov, pri loptových hrách starých Mexičanov, pri hádzaní diskom na prvých olympijských hrách aj pri tanci okolo májky. Lopta, diskus a tanečníci predstavovali Slnko a planéty vo svojich dráhach.

Začiatkom februára si možno povšimnúť, ako sa dni predlžujú a sily svetla dopadajú na pevne uzamknutý dom Zeme, v ktorom sa zvieratá, puky i semená oddávajú zimnému spánku. I keď je deň za dňom viac svetla, dedinčan predjariu ešte neverí, ani keď Slnko jasne svieti.

Až po sv. Pavlovi (25. februára) sú znaky jari zrejmejšie, takže v niektorých oblastiach sa dedinčania vydávali do sadu, aby zatriasli stromami a prebudili ich tak, aby mohli rozprúdiť svoju miazgu. V čase jarnej rovnodennosti koncom marca dosiahne Slnko svojho víťazstva nad Mesiacom: Helios teraz putuje do vyšších súhvezdí zverokruhu a dni sa viditeľne predlžujú. Byliny aj tráva začnú rašiť. Sily života vyrážajú so stále väčšou intenzitou hore zo Zeme. Elementárne bytosti, ktoré boli v zime uväznené v zemi, prúdia s radosťou do prehriateho, preslneného vzduchu. Spanilá bohyňa Ostara prichádza na voze ťahanom plodnými zajačikmi a na cestu jej hádžu kvetiny. Kadiaľ prechádza, tam pučí svieži život, kuriatka a kačičky sa liahnu z vajíčok, rodia sa jahniatka, žriebätá a teľatá. Škovránkovia sa trepocú v ovzduší, včely aj mravce vylietajú k svojmu zásnubnému letu a sťahovavé vtáky sa vracajú, aby vzdali ľúbeznej bohyni svoju úctu. Na 1. Mája pripadá hlavná oslava tejto zemskej duše, unikajúcej z podsvetia.

Švitorenie a spev, rašenie a pučanie, rodenie a rast akoby nemali nikdy skončiť. Starí Germáni zapaľovali veľkonočný oheň, do ktorého hodili slamenú hračku, stelesňujúcu krutú zimu. Kelti oslavovali 1. Máj ako sviatok slnečného boha Bealtaina, v starom Ríme bolo potom bohyni Maie, po ktorej bol tento Mesiac pomenovaný, obetované prasa. Celá príroda oslavuje májovú noc, noc Valpuržinu.
Kresťania oslavujú kľudnejšie. Deň vzkriesenia je ustanovený na prvú nedeľu po splne ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Je to doba, keď príroda rastie najbujnejšie. Na Veľký piatok, keď bol Spasiteľ položený do hrobu, osádzajú ľudia radi záhony hráškom, mrkvou, šalát om atď. Tak ako On prekonal sily smrti a odsunul kameň zo svojho hrobu, tak rašia a prospievajú aj semená uložené v zemi.

Zemská duša pokračuje viac a viac vo svojom výdychu a strháva so sebou všetky rastliny, zvieratá aj elementárne bytosti. Víťazné Slnko opisuje na nebi deň za dňom vyšší a vyšší oblúk - je neprekonateľné a akoby nič nemohlo zastaviť jeho víťazné ťaženie. Všetky stvorenia sa radujú, len ohnivý bôžik Loki mu závidí. Keď vláda slnka dosiahne svojho vrcholu, dochádza k obratu - letnému slnovratu. Slnečný boh Baldur je s pomocou Lokiho smrteľne zranený mimoriadne silným, ale slepým bohom času Hordurom. V svete kresťanských podobenstiev Ján, ktorý bol v tom čase sťatý. Vo švajčiarskom Emmentale som ešte mohol zažiť, ako ľudia podľa starej obyčaje zapálili v dobe letného slnovratu svätojánske ohne, cez ktoré skákali do druhej polovice roku.

Teraz sa život začína znovu zvoľna sťahovať zo sveta javov. Deň odo dňa sa skracuje doba svetla a slnka . Dni najväčšieho tepla však ešte len prídu; Kelti ich oslavovali 1. Augusta, ktorý bol zasvätený bohovi Lughovi.

Plody a semená zrejú. Skoro nadíde jesenná rovnodennosť, čas zberu, doba, v ktorej Michael a jeho nebeské zbory tiahnu do boja s nastupujúcou temnotou. Slnko prechádza znamením Panny, dcéry bohyne Zeme Démétér a nebeského otca Dia, ktorá zo svojho plného rohu hojnosti zasypáva záhrady a polia ovocím, plodmi, obilím a kvetinami. Zvoľna však pribúda chlad a vlhko, lebo Slnko zostupuje stále hlbšie do nižších znamení zodiaku. Lunárne rastliny, ako sú vyššie huby a lišajníky, "kvitnú", zatiaľ čo Slnko prechádza Váhami smerom k domu smrti, do znamenia Škorpióna, a stráca svoju vládu nad Mesiacom. Tu sú elementárne bytosti Zemou opäť vdychované. Sú mrzuté a spolu s Wotanem a jeho divokými vojmi víria povetrie. Keltovia oslavovali slávnosť samhain na začiatku novembra, keď uhasili všetky ohne. Ešte dnes sa v tomto období v Amerike oslavuje Halloween, pričom sú všetky deti preoblečené za škriatkov, strašidlá a divých mužov, pýtajú si sladkosti, jablká a orechy. Kresťania v tejto chmúrnej a zatemnenej dobe slávia Dušičky a zapaľujú sviece na hroboch zosnulých.

V čase zimného slnovratu zemská duša dokončila svoj dlhý nádych. Keď príroda ustrnie za dvanástich svätých nocí, zavládne ticho a kľud. Slnko zostúpilo do svojho najhlbšieho bodu, dni sú krátke, šedivé a kalné. Tu však, v tejto hlbine, je znovuzrodené. Strelec mu ukáže novú dráhu, zatiaľ čo v mikrokozme nanovo vzplanie svojím jasom a žiarou Logos vnútri, v malom chlieviku ľudského srdca. Duša Zeme začne voľne opäť vydychovať. A predsa: až teraz nastanú ľadovo studené kryštalické januárové a februárové noci, keď moc hviezd preniká hlboko do vnútra Zeme. Všetko sa leskne a iskrí a kvetiny z ľadových kryštálov vyrastajú na poliach a holých vetvách: pre svet minerálov nastalo leto. Rastliny spia v úkryte semien a pukov, zbavené svojej vonkajšej manifestácie. Spočívajú v nadzmyslovej sfére, kde zem a gnómovia vo svojom vedomí uchovávajú ich spanilé podoby a umelecké tvary.

Už vo februári je vidieť, ako sa dni predlžujú. Hromnice, deň, ktorý hral medzi ľuďmi veľkú úlohu ako je deň veštenia, znamenal pre starých Keltov začiatok jari. Vo februári, keď miazga už stúpa do holých stromov, končia dedinčania s ich vyrubovaním. Irokézi narezávali javory, aby potom ich cukrovú miazgu zahustili na javorový sirup. Silnejšie Slnko sa ponáhľa do jarného bodu v Rybách a prekonáva sily Mesiaca.

A tak sa celý kruh uzatvára. Záhradník aj roľník tieto makrokozmické rytmy veľmi silne spoluprežívajú. Spoločne so svetom rastlín a zvierat sa cítia byť na jar vydýchnutí do kozmu a na jeseň zase vdýchnutí zemskou dušou. Svojím duchovným zrakom vidia v pozadí prírodných javov vládnuť ducha a dušu Prírody. Počas dvanástich mesiacov roku, zatiaľ čo Slnko prechádza "domami dvanástich bohov", vnímajú na záhrade či na poli bytostné rozdiely ich pôsobenia. Kozmicky orientovaný záhradník sa nebude dožadovať rajčín alebo jahôd o Vianociach. I keď by ich mohol mať, nerobí to, lebo podobné prehrešky voči prírodným zákonom potrebuje obrovské množstvo energie: umelé osvetlenie, prostriedky na ochranu rastlín a skleníky, ktoré sa musia vyhrievať arabskou ropou .

Wolf_Dieter Storl
uverejnené v časopise Valeriana č.6