Roman Levický: Odporúčam kritické myslenie

Moje prvé spomienky na Teba sa viažu k obdobiu kedy si býval v Bratislave v kancelárii Detí Zeme, z ktorej si viedol kampaň za Záchranu ozónovej vrstvy. Neskôr sme chvíľu spolupracovali v organizácii Sloboda zvierat a stretávali sa pri rôznych eko-aktivitách. Ako z odstupom rokov vnímaš toto svoje životné obdobie a ideály, ktoré si v tom čase vyznával a žil?

Vnímam to ako obdobie detského, takmer bezstarostného optimizmu. Myslel som si, podobne ako mnohí z nás, že pár nadšencov niekedy môže strhnúť lavínu a urobiť veľké veci. Občas sa malé či väčšie úspechy aj dostavili. K tomuto obdobiu a veku patrí aj to, že som nevnímal dostatočne okolitú sociálnu a ekonomickú realitu v spoločnosti, nechápal som a ani nechcel chápať problémy, s ktorými sa boria „obyčajní“ ľudia. Ideály, ktoré som vyznával, považujem za pravdivé dodnes. S tým rozdielom, že ich dosiahnutie považujem za beh na dlhé trate, spojený s mnohými obeťami.

Pamätám si tiež na moment, kedy si sa rozhodol aktivistický život opustiť a začať žiť trochu inak. Okrem iného si vtedy odišiel z Bratislavy naspäť domov na východ Slovenska. Ako k tomu prišlo, čo sa vtedy s tebou dialo?

Boli tu dva veľmi podstatné momenty – na jednej strane som spoznal svoju životnú lásku – zrazu tu bol niekto, o koho som sa chcel “starať”, venovať mu čas a energiu, túžba vytvoriť si akýsi – opäť idealizovaný, partnerský “mikrosvet”. Na druhej strane ekologické ideály dostali zabrať, keď som začal vnímať životnú realitu bratislavských bezdomovcov. Začal som sa pýtať, kde to žijeme, keď musí tehotná žena tráviť noc v podchode len preto, že spolu s manželom náhle prišli o zdroj príjmu. Uvidel som ten hyenizmus a stvrdnuté srdcia, ktoré dovoľujú ľuďom byť necitliví k utrpeniu iných. A aj chybu “v systéme”, ktorý toto mlčky prehliada.

Ak tomu dobre rozumiem, keď si sa ocitol tvárou v tvár ľudskému trápeniu, ekologické ideály, ktoré si dovtedy vyznával sa ti zdali menej dôležité? Čo nasledovalo po tomto uvedomení – bola to túžba pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli v zlej situácii?

Nie menej dôležité, ale ťažšie dosiahnuteľné. Ak ľudia nemajú súcit s ľuďmi, alebo mnohí vedome poškodzujú svojich blízkych, aký asi vzťah môžu mať k zvieratám, k prírode? Pokiaľ ide o pomoc bezdomovcom, s dvoma z nich som „prežil“ niekoľko mesiacov. Vrátane prespávania v podchode, na Slavíne a podobne. Nakoniec to ale dopadlo zle, lebo sa nedokázali vzdať alkoholu a ja som nemal ani vedomosti ani schopnosti na to, aby som im dokázal pomôcť. Okrem toho som si asi túžil oddýchnuť od Bratislavy, aj od aktivistického života, aby som mohol stráviť to množstvo zážitkov a rozhodnúť sa ako ďalej. Ďalšie skoro tri roky som pracoval na projekte pre podporu ekologického poľnohospodárstva, za to som však už dostával plat.

foto: Roman Levický, rok 1993 - spomienka na katastrofu v Černobyle

Po tom ako si opustil bratislavské ekologické aktivity som o Tebe istý čas nepočul. Až po niekoľkých rokoch sa mi dostal do rúk časopis Svet grálu, v ktorom robíš šéfredaktora. Ide o časopis s duchovnou tématikou. Ako si sa k tomu dostal?

V časopise Svet Grálu som bol “vedený” ako šéfredaktor iba pro-forma, kvôli úradom. V skutočnosti žiadneho šéfredaktora nemá. K práci na časopise som sa dostal cez známych, s ktorými ma spája záujem o dielo nemeckého spisovateľa Oskara Ernsta Bernhardta. On písal v tridsiatych rokoch minulého storočia pod pseudonymom Abd-ru-shin. To, čo napísal, považujem za veľmi precízne a pravdivé odhalenie “koreňov krízy”, v ktorej sa nachádzame. Preto som sa rozhodol rozširovať tento, podľa môjho názoru, mimoriadne “logicky konzistentný” svetonázor. Myslím si, že skutočne meniť svet a náš život k lepšiemu nemožno bez toho, aby sme si ujasnili hodnotu, bytostné uspôsobenie a zmysel existencie človeka. To je to, čo sa snaží Svet Grálu rôznym spôsobom hľadať a približovať.

Odpovede na otázky, ktoré si riešil ako aktivista (ekologické problémy, práva zvierat a  sociálne problémy) podľa tvojho názoru možno nájsť iba ak sa zameriame na poznávanie hlbšieho zmyslu našej existencie. Tento prvok, určitá potreba duchovného ukotvenia a bytostného pochopenia ideálov sa objavuje aj v ďalších rozhovoroch s ľuďmi, ktorí boli a niektorí ešte stále sú aktívni v “zelenom” hnutí, či v neziskovom sektore alebo v pomáhajúcich profesiách. Výsledok tohto duchovného hľadania však môže byť rôzny – niekomu to prináša posilnenie v reálnych aktivitách zameraných na ochranu Zeme či pomoc druhým, iných ľudí to dovedie skôr k určitému stiahnutiu sa z vonkajšieho sveta,  resp. ku kladeniu dôrazu na vnútorné prežívanie sveta v protiklade so snahou svet zmeniť. Ako to prebiehalo u teba?

Moje povahové založenie je také, že som skôr taký vnútorne prežívajúci a “vysvetľujúci” typ, než akčný hrdina. Tým nechcem povedať, že je to lepšie ako nasadenie pri priamych akciách. Jednoducho, každý sme iný. No je pravda, že na “zmenu sveta” neverím. Skazenosť ľudí riešili mudrci, proroci a filozofi už pre tritisíc rokmi – prinajmenšom. To najmúdrejšie, na čo prišli je podľa mňa to, že my sami rozhodujeme o tom, akí ľudia budú žiť na zemi po nás. Tým, ako pristupujeme k partnerstvu, rodičovstvu, výchove atď. Verím, že to, aké deti sa komu rodia, nie je náhoda, ale podlieha určitým zákonitostiam. Ako však tvrdili už pytagorejci, ľudia pristupujú k plodeniu menej zodpovedne ako zvieratá. Ale to je téma sama pre seba.

Vnímaš to tak, že sa tvoje ideály menia, vyvíjajú? Keď napríklad porovnáš ideály, ktoré si vyznával v období svojho „zeleného“ aktivizmu s ideálmi, ktorými žiješ teraz?

Ideály považujem za nemenné. Mení sa len môj pohľad na spôsoby, akými ich možno dosiahnuť. Presnejšie, myslím si, že tu na zemi môžeme uskutočniť len hrubé napodobeniny toho ideálneho, čo napríklad podľa Platónovho učenia o ideách existuje v duchovnej sfére. Pravdou je, že ľudstvo malo a mohlo uskutočniť na zemi „kráľovstvo božie“, teda ideálny svet. Odkedy sme však urobili z krásnych myšlienok náboženstvo, ktoré používame iba pri „špeciálnych príležitostiach“ a nie v bežnom živote, svet ideí sa neuveriteľne vzdialil. Navyše chceme, aby sa podľa ideálov správali tí druhí a vlastné chyby radi prehliadame. Pritom by sme mali, ako hovorí budhizmus, čepeľ meča (rozumej učenia) obrátiť proti sebe.

Ale aby som odpovedal na otázku. Ekoaktivizmus považujem stále za veľmi potrebný, len vidím, ako v skutočnosti svetu vládnu peniaze a ľudia, ktorí ich považujú za najvyššiu hodnotu. Môj aktivizmus preto spočíva v tom, spochybňovať tento „ideál“, aby čo najskôr vyšlo najavo, že kráľ je skutočne nahý. Teda môj posun od ekologických, k povedzme duchovným ideálom spočíva v tom, že nemožno riešiť donekonečna iba dôsledky krízy, treba hľadať a odstraňovať jej korene. Tie sú vo filozofii, náboženstve, vzdelávaní a politike. Asi preto teraz študujem filozofiu.

Z tvojej odpovede cítim určitú skepsu k spoločnosti a kultúre, ktorá ťa obklopuje. Hovoríš o tom, že svetu vládnu ľudia, ktorí považujú peniaze za skutočnú hodnotu, o kríze, ktorá ma svoje korene v náboženstve a politike. Tvoj základný pocit z toho ako sa v súčasnosti vyvíja spoločnosť a svet, v ktorom žiješ je teda skôr zlý?

Dúfam, že nie som až natoľko skeptikom, lebo by som už nemal v živote žiadny cieľ. Ja osobne sa teším na to, ako budem môcť raz možno robiť to, čo považujem za užitočné a pre mňa primerané. Ale pokiaľ ide o spoločnosť a prírodu, tak vidím, že musíme „zjesť to, čo sme si navarili“. Najneskôr v období racionalizmu (no začalo to už u Aristotela), sme si  - ako ľudstvo, vybrali spôsob myslenia, založený na spochybňovaní všetkých nehmatateľných, duchovných hodnôt. No a teraz môžeme vidieť následky tohto okolo nás.

Chceli sme „rovnosť, bratstvo, slobodu“?  Máme ju, aspoň zdanlivo. Chceli sme pohodlný život pre masy? Stalo sa. No a v tomto vlaku sa viac-či menej dobrovoľne vezieme všetci. Sú aj ľudia, ktorí sa obávajú „vykoľajenia“, toho, že do niečoho tvrdého narazíme. Ale nakoniec ani to nemusí byť také zlé. Ak je človek ťažko chorý a nemôže si užívať, má čas premýšľať nad životom. Je možné, že nás čaká taká „globálna nemohúcnosť“, ktorá preverí naše hodnoty.

Tým nechcem povedať, že máme sedieť a čakať čo sa bude diať so Zemou so založenými rukami. To určite nie. Len nie je dobré, ak si človek myslí, že kozmetické zmeny politického systému, alebo drobné vylepšenia ekologického charakteru niečo zásadné vyriešia. Na hmotnej úrovni to so Zemou ide tým smerom, kam chce väčšina. Ak dokážeme rozšíriť malú „revolúciu“ na duchovnej úrovni, výsledok sa tiež iste dostaví. Aj keď neskôr a bez veľkého kriku. 

Súhlasím s tebou v tom, že dnešná doba je obdobím, kedy sa tradičné hodnoty podrobujú skúškam a ľudia si kladú viac otázok ako v minulosti. Nemám však pocit, že by ľudstvo strácalo záujem o duchovné hodnoty. Zdá sa mi, že tradičné náboženstvá a vierouky, ktoré kedysi pôsobili ako zjavenie pravdy,  už nedokážu poskytnúť uspokojivé odpovede na otázky dnešného sveta. Mnohé nepravdivé modly a falošné istoty sa rozpadli aj v duchovnej oblasti a týka sa to všetkých veľkých náboženstiev. V dôsledku toho sú ľudia odkázaní viac sami na seba, na svoje vlastné hľadanie Boha a vytváranie duchovných hodnôt v nových podobách. Osobne však tento proces nepovažujem za negatívny, skôr naopak.

Úplne súhlasím. Ako som už spomenul - ľudia zneužívajú náboženstvo na vlastné ciele. Nie je to inak ako dnes. No smutné je, že kvôli tomu už nič hodnotné vo veľkých náboženstvách nevidíme a ani nehľadáme. To je ako keď sa s vaničkou vyleje dieťa. To, že najväčšia kresťanská cirkev páchala zločiny proti ľudskosti ešte neznamená, že sa držala toho, o čom hovoril pred dvetisíc rokmi Ježiš. Práve naopak. Alebo, že v kresťanstve nie je dnes už nič hodnotné. Ide o to, skúmať veľké duchovné posolstvá kriticky. Dnes sa ľudia snažia nahradiť skutočné duchovné hodnoty ezoterickými cvičeniami, no z vlastnej skúsenosti viem, že to veľmi nepomôže. Žiadnou ezoterickou technikou som nedosiahol taký silný zážitok, ako “obyčajnou”, ale úprimnou modlitbou. Väčšinou tiež veľmi dobre vieme, čo máme vo svojom živote zmeniť, ale nechce sa nám, tak sa utiekame do sveta snov a ezoteriky. Ale nech každý robí to, čo mu na ceste pomáha. Ja odporúčam najmä to kritické myslenie.

Vďaka za rozhovor.

Roman Levický - mám 35 rokov, narodil som sa v Košiciach.  V rokoch som 1993 - 1995 pracoval v o.z. Deti na kampani za prijatie “Zákona o ochrane ozonosféry”. V rámci tejto kampani sa nám podarilo na našu petíciu získať viac než 60 000 podpisov, vďaka čomu sme boli prizvaný aj na rokovanie výboru NR SR pre životné prostredie. Tento výbor zaviazal na základe našej intervencie vtedajšiu vládu vypracovať podrobnú správu o ekonomických nákladoch náhrady ózón ničiacich látok za neškodné alternatívy. Nakoniec celú kauzu ukončil medzinárodný ozónový sekretariát v Nairoby, takže Slovensko bolo donútené na základe medzinárodných zmluv “zavrieť krám” s freónmi. Celé to však trvalo takmer 3 roky.

Po skončení kampane a krátkom pôsobení v Slobode zvierat som sa živil ako obchodník, ale aj ako stavebný robotník. V roku 1999 som sa do ekológie vrátil - viedol som pri o.z. Sosna program na podporu ekologického poľnohospodárstva a predaja bio - potravín. Bola to najma osvetová akcia - vodili sme na české ekologické farmy novinárov a nádejných záujemcov o bio pestovanie zo Slovenska. Zúčastnili sme sa aj rokovaní na ministerstve pôdohodpodárstva, ktoré sa týkali podpory “bio pestovania”, no viac-menej neúspešne. Nakoniec celý “bio - biznis” prevzali do rúk veľké firmy a reťazce, menší pestovatelia to robia viac z nadšenia, než kvôli reálnym príjmom. Aspoň povedomie o biopotravinách sa radikálne zvýšilo, to, čo sme začali, dnes prevzali komerčné médiá a téma bio je už samozrejmosť.

Po tomto období som pracoval iba na malých lokálnych akciách  ako výstavba ekodomu na Zaježovej a podobne. Nakoniec ma úplne pritiahla filozofia a rozhodol som sa pomáhať pri propagácii podľa mňa prelomového diela Vo svetle pravdy - Posolstvo Grálu. Okrem toho, že sa venuje vysoko - duchovným témam, je to tá najhlbšia eko-filozofia, ktorú poznám. Momentálne študujem druhým rokom filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na UPJŠ v Košiciach. Mám jedno dieťa - som ženatý.