Rozšírenie vlastného Ja prostredníctvom súcitu

Aby sme mohli rozvíjať schopnosť súcitu, musíme prevziať plnú zodpovednosť za svoj život a byť si vedomý následkov svojich činov. Zjednodušiť naše životy sa zdá byť nevyhnutnosťou. Na chvíľu sa zastaviť a podrobiť skúmaniu naše potreby a hodnoty, zbaviť sa nepotrebného a za zvyšok prijať plnú zodpovednosť

Súcit vo veku globalizácie

Keď premýšľam o potrebe rozšírenia vlastného Ja, potrebe zmeny spôsobu akým chápeme v dnešnom svete sami seba, nemôžem nespomenúť naliehavú potrebu rozšírenia toho, čomu hovoríme súcit - schopnosť vcítiť sa do pocitov iných živých bytostí, vidieť svet očami druhých ľudí a tvorov.

Keď hovorím o potrebe súcitu, neprichádzam s ničím novým. Súcit s druhými tvorí jadro kresťanstva, ale napríklad aj buddhizmu a mnohých ďalších náboženstiev a filozofií, ktorých počiatky siahajú hlboko do minulosti.

Nové sú však okolnosti, v ktorých sa nachádza dnešný človek. Výdobytky technického rozvoja, postupujúca globalizácia a rastúce prepojenie sveta stavajú každého človeka do situácie, kedy svojou myšlienkou, činom, spôsobom života môže ovplyvňovať život bytostí, ktoré však zatiaľ nedokáže zahrnúť do svojho "okruhu súcitu".

Slepí k dôsledkom nášho konania

Človek žijúci v prírode, v malých kmeňových spoločenstvách, zviazaný s konkrétnym miestom a využívajúci jednoduché nástroje, mohol svojim konaním vplývať na svoje bezprostredné okolie a priamo mohol sledovať dopad svojho konania. Inými slovami mal priamu spätnú väzbu, ktorá mu umožňovala priamo zapojiť schopnosť súcitu v prípade, že tento dar v sebe rozvinul. Ak spôsobil utrpenie alebo narušil právo na život inej bytosti, bol s následkom svojho činu priamo konfrontovaný. Ako príklad súcitu u prírodných ľudí, možno uviesť komunikáciu s "duchmi" stromov pred ich zoťatím alebo prosby o odpustenie smerujúce k ulovenému zvieraťu, rozšírené v určitých prírodných kultúrach. Priama konfrontácia s utrpením, ktoré človek spôsobuje, mu umožňuje meniť svoj život tak, aby ho obmedzil na nevyhnutnú mieru a možno povedať, že táto snaha či túžba po harmonickom súžití všetkého života a ideál neubližovania boli jednými z dôležitých vplyvov na ceste vývoja ľudstva.
Iná situácia však nastáva dnes, keď moderný človek stráca túto spätnú väzbu. Činy človeka v globalizovanom svete majú dosah na život druhých ľudí, zvierat či prírody na vzdialených miestach, ktoré nikdy nemusí spoznať či navštíviť. Veľkosť, komplexnosť a zložitosť priemyselnej spoločnosti spôsobujú, že môžeme žiť zdanlivo úplne izolovaní od dôsledkov nášho konania, od utrpenia a ničenia, ktoré sprevádza spôsob nášho života.

Sterilne zabalené utrpenie

Niekoľko posledných mesiacov som strávil časť svojho času prácou v občianskom združení Ži a nechaj žiť, ktoré si dalo za cieľ poukazovať práve na širšie súvislosti nášho každodenného konania. Pri tejto práci som bol konfrontovaný s množstvom šokujúcich a veľmi skľučujúcich informácií. Najsmutnejším pre mňa je najmä fakt, že väčšina ľudí si dnes neuvedomuje súvislosti medzi uspokojovaním vlastných potrieb a následkami, ktoré to prináša pre spoločenstvo živých bytostí na tejto planéte. Mnoho ľudí nevníma súvislosť medzi kusom sterilne zabaleného mäsa, ktoré kupujú v supermarkete a živým cítiacim zvieraťom, ani medzi teplou sprchou, ktorú si dajú pred spaním a ničením vzácnej prírodnej oblasti a tradičného spôsobu života národa Evenkov na Sibíri kvôli ťažbe plynu, alebo medzi kupovaním výrobku od nadnárodnej spoločnosti a medzi porušovaním ľudských práv v krajinách tretieho sveta. Moderná spoločnosť nám umožňuje žiť svoj život bez toho, aby sme prijali zodpovednosť za svoje konanie a mali možnosť prostredníctvom rozvíjania svojho súcitu duchovne rásť v súlade s ideálom neubližovania a lásky k všetkému životu.

Stroje súcit nepoznajú

Dnešnú situáciu možno vidieť aj tak, že veda a technológia nám poskytla nástroje, ktorých možnosti ďaleko predbehli našu schopnosť vidieť veci do dôsledkov a rozšíriť hranice nášho súcitu tak, aby sme do neho mohli zahrnúť všetkých a všetko s čím sme prostredníctvom technologického systému prepojení. A tak zostávame zdanlivo izolovaní, oceľovou rukou stroja dosiahneme ďaleko a dokážeme mnoho, ale zabúdame, že táto ruka je bez citu a cit nám nedokáže sprostredkovať.

Prevziať zodpovednosť za naše životy

Aby sme mohli rozvíjať schopnosť súcitu, musíme prevziať plnú zodpovednosť za svoj život a byť si vedomý následkov svojich činov. Zjednodušiť naše životy sa zdá byť nevyhnutnosťou. Na chvíľu sa zastaviť a podrobiť skúmaniu naše potreby a hodnoty, zbaviť sa nepotrebného a za zvyšok prijať plnú zodpovednosť. Všetko, čo zahrnieme do nášho životného štýlu má vplyv na celé spoločenstvo bytostí, preto je veľmi potrebné znovuobnoviť spätnú väzbu našich činov. Konkrétne - byť si vedomí ako uspokojujeme svoje potreby a čo je za tým. Prijímať a vyhľadávať informácie o dôsledkoch nášho konania. A konečne - prežiť racionálne uvedomenie, informácie a fakty na hlbšej úrovni vedomia, precítiť situáciu, v ktorej sa nachádza Zem, ľudstvo a jednotlivý človek.

Rozšírenie Ja ako každodenná prax

A tak sa dostávame k praktickej ceste rozšírenia vlastného Ja. Bdelé uvedomovanie si každodenných súvislostí v našich životoch a reálnych následkov našich činov vplýva na duchovnú premenu a duchovná premena spätne zvyšuje schopnosť nášho uvedomovania a preciťovania súvislostí v stále širších kruhoch. Človek má k dispozícií viacero ciest a spôsobov, ako na určitý čas prežiť skúsenosť rozšíreného vedomia, pri ktorom sa dočasne stráca ilúzia oddeleného Ja. Hovoriť však o rozšírení vlastného Ja iba v súvislosti určitých mystických zážitkov, vzdialených praktickému životu by bolo veľkou chybou. Skutočný duchovný rozvoj možno posúdiť podľa jeho vplyvu na zmeny v každodennom živote. Spôsobom, ako včleniť zážitky rozšíreného vedomia do bežných situácií nášho života je cesta súcitu. Súcit uskutočňovaný pri nakupovaní, pri voľbe zamestnania, pri vytváraní spôsobu života, pri verejnej aktivite, ako aj vo každodennom vzťahu k druhým ľuďom a všetkým živým bytostiam. Praktikovanie súcitu a lásky je jedinečnou technikou rozširovania vlastného Ja, ktorá môže pomôcť vyliečiť mnohé rany na našej ľudskosti a všetkom živote na Zemi.

Matúš Ritomský

"Naše zlyhanie v úsilí o pochopenie seba samých a nášho miesta v prírode je zapríčinené našou ješitnosťou. Máme schopnosti a prednosti, ktoré sú jedinečné, ale samé o sebe nie sú ospravedlnením pre naše povýšenectvo. Arogancia urobila z človeka najnebezpečnejšie zviera, ktoré môže zničiť celú Zem svojím poznaním nadobudnutým bez lásky. Skúmanie života, bez súcitu s ním, vedie prinajlepšom k prázdnym vedomostiam, v najhoršom prípade ku katastrofickým dôsledkom. Ak máme byť tvorcovia a nie ničitelia, potrebujeme poznanie spojené s láskou, novým pohľadom na svet a novou etikou.

John Vyvyan: Sketch for a World-Picture (A Study ofŹ
Evolutiona)

Teplá sprcha na druhom konci

Sedím pod sprchou, púšťam si na chrbát teplú vodu a premýšľam, čo je na druhom konci. Na druhom konci trubiek vedúcich od sprchy je nálezisko plynu a ropy. Cez rozryté pohrebisko predkov sibírskych Evenkov vyteká ropa volne do rieky. Nákladné auto prešlo domáceho soba. Lišajník na stovky rokov rozryl buldozer. Kmeň malého sibírskeho národa vymiera. Ten smrtiaci plyn ma iba o niekoľko chvíľ neskôr hreje na chrbte.
Na druhom konci drátov vedúcich od bojleru je jazva veľkolomu. Rýpadlo ukrajuje zo starého krásneho sadu. Hlušina zasypáva pri Radovesiciach krehké kvetinky. Po vidieckom ľude ostáva iba hlboký kašeľ, prázdne okná a rozbité kostoly. Hnedý kameň premenený na kilowatty ma iba o niekoľko chvíľ neskôr hreje na chrbte. Sedím pod sprchou a čistá, teplá voda odteká do kanálu.

Myslím na to, čo je na druhom konci sprchy. Umývam si ruky...,nohy, hlavu a zadok.

Jan Rorýs (pseudonym), Poslední generace č.3/II ročník