Sami za seba

Chcel som ísť k podstate, k súvislostiam. Nestačilo mi chrániť prírodu z úradnej moci na Správe CHKO Jizerské hory. Nestačilo mi ju chrániť napríklad vypracovaním projektu na zalesnenie Smědavské hory a potom , nevybavený žiadnou mocou, len razítkom občianskeho združenia Lunária, ho presadzovať do hospodárenia Lesov ČR. A už dávno mi nestačilo hľadať v prírode kľud a útechu. Hanbil som sa pred ňou.

Zato mi stačilo dotýkať sa mŕtvych stromov. Zabili ich emisie z elektrárni. Zabil som ich aj ja. A pár ďalších ľudí. Asi. Alebo tí si to aspoň uvedomili. A nechceli, aby pribúdali ďalšie. A tiež hladujúce deti v Treťom svete. V našom svete. V našom zatratene previazanom svete. V našom svete, kde ja môžem aj za výrub dažďových pralesov. A za zvieratá, ktoré by na operačných stoloch, kde na nich skúšajú účinky skoro všetkého, revali bolesťou - keby nemali vyoperované hlasivky. V našom svete, kde človek je jediný tvor, ktorému nestačí využívať to, čo má okolo seba.

A tak začala vznikať Vesnička. Možno je to únik, ako často počujem, možno je to ale úplné a dôsledné prevzatie zodpovednosti za svet. A vlastnej radosti zo sveta. Tej bezprostrednej, obyčajnej. Tej prastarej. Z prvej vyrastenej mrkve, z prvého hrášku. Z čerstvo nadojeného kozieho mlieka. Z toho, ako sa kozy napchávajú lístím z donesených vetví. Z krásneho plotu, ktorý z týchto vetví vznikol. Z ľudí, ktorí sa tu nachádzajú. Postupne. Ušli sme moc ďaleko po tej ceste, ktorá vedie od života. Vraciame sa. Nejde to naraz, ale vrátime sa. Určite. Stačí len ísť a nezastaviť sa.

Všetko sa dá zvládnuť. U domu, ktorý chceme kúpiť sú vydlabané ozdôbky na zastrešení podstávky. Ten dom je z roku 1848. A ozdôbky, ktoré "k ničomu niesu" nerobí človek, ktorý nemá čas. I my budeme mať čas. Nejde to inak - pokiaľ sa človek prispôsobí rytmu prírody, pokiaľ sa prispôsobí poriadku Stvorenia, dostane všetko, čo k životu potrebuje. V Stvorení je Spravodlivosť.

Žijeme na prenajatej fare. Je to veľký dom zo 16. storočia a poskytuje nám dostatok súkromia. Nám štyrom, ktorí tu teraz sme, ale i rodinke so štyrmi deťmi, ktorá sa postupne prisťahováva i niekoľkým ďalším, ktorí by ešte pribudli. Súkromie je nevyhnutné, pretože tu nevzniká žiadna komunita v úzkom zmysle slova. Ľudí by malo spojovať to, čo vyrastie z nich samotných z vnútra. A k tomu musí byť každý sám sebou. Každý s vlastnými dôvodmi, s vlastnou zodpovednosťou. Každý s vlastnou vierou, či filozofiou. To že máme prenajatú faru neznamená spätosť so nejakým náboženstvom. Každý s vlastnou cestou pred sebou.

Pre niekoho bude trebárs nevyhnutnosťou mať vlastný domček. Áno, tu na dedine sa dajú domky kúpiť (inu - pohraničie) alebo postaviť. Máme predjednané zakúpenie 15 ha ladom ležiacich lúk a polí, je tam i lesík, 3 zarastené rybníčky, riečka s náhonom a základy bývalého mlyna. Obec i Okresný úrad nemajú námietky proti tomu, aby na týchto pozemkoch vznikli domčeky. Komu stačí zastavaná plocha do 32 m2, nemusí ani žiadať o stavebné povolenie, stačí stavebné oznámenie.
Inému stačí izba v spoločnom dome. Áno, k tým pozemkom patrí veľký dom, je už za dedinou na samote, i na ten zháňame financie.
A kto by chcel ostať bližšie k dedine, pre toho je tu stále fara, kde teraz sme.

Pre Vesničku ako takú sa nemôžu klásť nejaké ciele, smer vývoja. Všetko záleží na ľuďoch, ktorí sem prídu, na ich vlastných cieľoch, ku ktorým má Vesnička len dať priestor. Preto tu len na koniec napíšem cieľ môj, Veverčin a Matýskov. Chceme si postaviť malý zrubový domček blízko riečky, chovať kozy, slepice, včely a kone, pestovať všetko, čo budeme k životu potrebovať, naučiť sa postupne byť čo najviac sebestační, nezávislí na tejto civilizácii. Kúriť v peci drevom a večer sedávať pri sviečke. Byť tu sami za seba. A mať tu okolo seba ľudí, ktorí by boli tiež sami sebou. S ktorými si vzájomne vypomôžeme. Nebyť sami.

Je pekné, že mnoho ľudí, ktorým o tomto spôsobe života rozprávame (napríklad na tábore u Temelína, na kurze Waldorfskej pedagogiky, na Škole obnovy vidieku, na letnom tábore pre 16 a viac ročných) to už chápe, vidí v tom cestu a zmysel, reálnu alternatívu. Zdá sa, že doba k tomu dozrieva. Chodí k nám hodne ľudí, väčšinou sa vracajú, niektorí by sa tu čoskoro radi usadili. A tak pozývam i vás, ktorí ste práve dočítali tento článok. Jindřichovice sú vo Frýdlantskom výbežku, dostanete sa k nám cez Liberec. Víkendovky usporiadavame každý posledný víkend v mesiaci, ale je možné k nám prísť kedykoľvek a na akúkoľvek dobu. Môžete i bez ohlásenia, väčšinou tu bývame. Faru nájdete ľahko u kostola, opýtate sa.

A naša adresa znie:
Občianske združenie Lunaria, Zbyněk Vlk, Fara, Jindřichovice, 463 66, ČR