Strava prírodných národov; poučenie pre súčasnosť

Dr.Weston Price pracoval na začiatku dvadsiateho storočia ako klinický lekár v meste Cleveland, v americkom štáte Ohio. Počas svojej praxe sa dopočul o utopicky znejúcich príbehoch, ktoré opisovali dokonalé zdravie ľudí žijúcich jednoduchým prírodným spôsobom, ako aj o dokumentoch, ktoré nasvedčovali tomu, že zdravie pôvodných obyvateľov Ameriky bolo oveľa pevnejšie, ako zdravie jej súčasných civilizovaných obyvateľov, ktorý americký kontinent kolonizovali. V roku 1930 sa rozhodol, že sa pokúsi preskúmať, ako je to v skutočnosti so zdravým primitívne žijúcich ľudí.

Nasledujúcich desať rokov strávil cestovaním a zbieraním informácii na rôznych miestach planéty, kde ešte stále žili skupiny ľudí, ktoré nemali žiadny alebo veľmi obmedzený kontakt s civilizáciou. Zameriaval sa predovšetkým na zbieranie údajov dokumentujúcich zdravotný stav a fyzický vývoj prírodne žijúcich národov. Jeho výskum ho zaviedol do izolovaných švajčiarskych dediniek, do osád na pobreží Škótska, k tradičným Eskimákom, Indiánskym kmeňom v Kanade, k obyvateľom malých ostrovov v južných moriach, austrálskym Aboridžincom, Maorom na Novom Zélande, amazonským Indiánom a kmeňom žijúcim v Afrike.

Jeho postup na všetkých miestach, ktoré navštívil bol podobný. Po tom, čo si získal priazeň miestnych starešinov a náčelníkov, začal vykonávať zdravotné prehliadky ľudí. Zvláštnu pozornosť venoval stavu zubov a výskytu zubného kazu. Ešte počas svojej praxe si totiž uvedomil, že zlý stav zubov signalizuje aj mnohé ďalšie zdravotné problémy a choroby celého tela, ako artritída, osteoporóza, cukrovka, choroby tráviaceho traktu, chronická únava atď. Aké bolo jeho obrovské prekvapenie keď našiel prírodné národy a skupiny, ktoré nepoznali žiadnu špeciálnu hygienu ústnej dutiny, nepoznali zubných lekárov a predsa zubným kazom trpelo sotva jedno percento ich členov. V 14 izolovaných skupinách dokonca zaznamenal nulový výskyt zubných kazov. Po podrobnejšom vyšetrení sa mu potvrdil aj jeho predpoklad, že zdravé zuby idú ruka v ruke s pevným zdravým a nízkym výskytom chorôb, ako rakovina, srdcové ochorenia, alebo infekčných ochorení ako napríklad tuberkulóza.

Tieto výskumy uskutočňoval v čase, keď ešte stále existovali skupiny ľudských bytostí žijúce bez priameho kontaktu s civilizáciou, ale kedy zároveň civilizácia už prišla s vynálezom, ktorý využil Aj Price pri svojej práci – s fotoaparátom. Fotografie, ktorými dokumentoval svoje objavy sú uverejnené v knihe, ktorú časť odborníkov zaoberajúcich sa výživou považuje za majstrovské dielo. Kniha má názov Nutrition and Physical Degeneration (1945, Price-Pottenger Nutrition Foundation, San Diego, CA). Táto kniha priniesla nový uhoľ pohľadu na svet nie len preto, že zdokumentovala ľudské spoločenstvá kde bolo pevné zdravie bežným javom, ale zároveň ukázala ako vyzerajú zdraví ľudia. Zdraví ľudia majú jasnú tvár, dobre formované proporcie a majestátny výraz, Ich zuby sú žiarivo biele, ako keby boli umelé. Price zozbieral množstvo fotografií prekrásnych úsmevov a zaznamenal, že „zdraví primitívova“ boli takmer vždy neobyčajne dobre naladení a optimistickí.

Price zároveň pozoroval viacero spoločenstiev, ktoré po styku s civilizáciou nahradili svoje tradičné jedlá produktmi industriálnej kultúry – akými boli napr. cukor, biela múka, kondenzované mlieko, jedlá konzervované cukrom, čokoláda, sterilizované jedlá a pasty. Na jeho fotografiách môžeme pozorovať dôsledky tejto zmeny – predovšetkým pokazené zuby a slabo vyvinuté telesné proporcie. Dr.Weston Price tak demonštroval, že tieto priemyselne spracované jedlá neposkytujú telu dostatok výživných zložiek na to, aby telo mohlo naplno rozvinúť svoj genetický potenciál.

Spôsoby stravovania prírodných spoločenstiev, ktoré Price študoval boli veľmi rozdielne: v švajčiarskych dedinách, kde Price začal jeho výskumy žili obyvatelia predovšetkým na živočíšnych potravinách – nepasterizované mlieko, maslo, kysnuté mliečne výrobky a syry, v kombinácii s celozrným ražným chlebom, príležitostne aj s mäsom a nie veľkým množstvom zeleniny, ktorú dokázali vypestovať počas krátkych letných mesiacov. Deti tu mali zuby pokryté zeleným povlakom, ale zubný kaz sa vyskytoval iba u jedného percenta populácie. Deti chodili bosé aj v počasí, ktoré donútilo Dr.Price a jeho ženu nosiť veľmi ťažký vlnený kabát. V dedine boli detské choroby zriedkavým javom a nebol tu zaznamenaný jediný prípad výskytu tuberkulózy. Galickí rybári žijúci na pobreží Škótska nekonzumovali žiadne mliečne výrobky. Jadro ich jedálneho lístku predstavovali ryby a ovos. Tradičným jedlom boli rybie hlavy plnené ovsom. Diéta Eskimákov pozostávala predovšetkým z rýb a morských živočíchov, vrátane tulenieho tuku. Ento spôsob stravovania umožňoval eskimáckym ženám rodiť jedno zdravé dieťa za druhým, bez toho že by začali trpieť zdravotnými problémami, odvápnením a kazením zubov. Lovecké kmene v Kanade, Amazónii, Austrálii a Afrike, ktorých členovia boli charakteristickí veľmi dobre vyvinutým svalstvom, konzumovali ulovené zvieratá, nevynechávajúc ani časti, ktoré civilizovaní ľudia odmietajú – vnútornosti, krv, kostnú dreň, žľazy. K tomu pestrú zmes obilnín, hľúz a korienkov, zelených rastlín a ovocia, podľa toho, čo bolo práve dostupné.. Africký pastieri dobytka nekonzumovali vôbec žiadnu rastlinnú potravu – iba mäso, krv a mlieko. Obyvatelia južných ostrovov a Majori na Novom Zélande jedli morské živočíchy všetkého druhu – ryby, žraloky, chobotnice, morské červy a ulitníky a k tomu veľa rastlinnej potravy ako kokosové orechy a ovocné plody . Kdekoľvek mali prírodne žijúce spoločenstvá možnosť získavať potravu z mora, robili to, dokonca indiánske kmene žijúce vysoko v Andách putovali na pobrežie a venovali sa lovu rýb a iných živočíchov. Ďalším veľmi rozšíreným jedlom bol hmyz všetkého druhu. Hmyz tvoril súčasť jedálničku vo všetkých miestach s výnimkou arktických oblastí. Jedlo, ktoré dávalo ľuďom rôznych etnických typov, žijúcim v rôznych klimatických podmienkach dobré zdravie bolo prírodne jedlo – mäso s živočíšnym tukom, mäso z vnútorností, produkty z nepasterizovaného a neodtučneného mlieka, ryby, hmyz, celozrné obilniny, korene a hľúzy, zelené rastliny a ovocie- Žiadne náročne spracovávane zmesi, biely cukor ani chemicky a tepelne spracovávané rastlinné oleje.

Odborníci na výživu dnes opäť prejavujú živý záujem o jedlo našich predkov, ale aj dnes pretrvávajú niektoré mýty o jedle prírodných ľudí. Prvý mýtus možno vyvrátiť veľmi ľahko – podľa neho boli tradičné spôsoby stravovanie poväčšinou vegetariánske. Antropologické výskumy však potvrdzujú to čo zistil aj Price – všetky prírodné spoločenstvá na rôznych miestach planéty uprednostňujú živočíšne potraviny pred rastlinnými. Súčasná vedecká literatúra neposkytuje žiadny odborný základ pre tvrdenia o prevažujúcom vegetariánskom stravovaní prírodných ľudí.

Počas svojich ciest do Afriky mal Price možnosť porovnať primitívne žijúce kmene orientované predovšetkým na živočíšne potraviny s kmeňmi živiacimi sa prevažne rastlinnou potravou. Masaiovia v Tanganyike, Čevajovia v Keni, Muhimovia v Ugande, Watusioiovia v Ruande a Neurovia na západnom pobreží Nílu v Sudáne, boli pastiermi dobytka. Ich strava sa skladala prevažne z mlieka, krvi a mäsa, s doplnkom rýb a malého množstva ovocia a zeleniny. Všetky tieto kmene boli dobre fyzicky vyvinuté a vysokého vzrastu. Nikde inde na svete Dr.Price nenašiel spoločenstvá, ktoré by nepoznali vôbec žiadny zubný kaz, jedine u šiestich dobytok pasúcich kmeňov zdokumentoval nulový výskyt zubného kazu.. Všetci členovia týchto kmeňov mali ukážkovo čisté a biele zuby.

Kmene žijúce v Banatu ako napr. Kikuyovia a Wakambovia boli poľnohospodármi. Ich strava pozostávala zo sladkých zemiakov, kukurice, strukovín, banánov, a rôznych druhov semien. Boli menej robustnejší ako ich mäsožravý príbuzní. Price v týchto kmeňoch zdokumentoval výskyt zubného kazu približne u 5 až 6 percent populácie, čo je však stále zanedbateľné množstvo v porovnaní s bežnou populáciou ľudí žijúcich v civilizovaných krajinách. Bolo by však chybou považovať tieto spoločenstva za úplne vegetariánske. Ich príslušníci konzumovali aj malé zvieratá, ako napríklad žaby, a veľmi si cenili aj hmyz, ktorý pridávali do svojich jedál. „Prírodne žijúce kmene v Afrike vedeli, že určité druhy hmyzu sú v určitých ročných obdobiach veľmi špeciálnym a výživným jedlom. Muchy, ktoré v enormných množstvách lietali pri jazerách Lake Victoria zbierali a konzumovali v surovom stave alebo sušili odkladali do zásoby. Tiež jedli vajíčka a mravce.“ Iné druhy hmyzu ako včely, motýle, vážky, chrobáky a termity boli súčasťou jedálničku ľudí na rôznych miestach Afriky. Je preukázané, že aj vegetariánsky sa stravujúce spoločenstvá pridávali do svojho jedálničku potraviny živočíšneho pôvodu v období tehotenstva a kojenia detí.

Ďalším mýtom o prírodných spôsoboch stravovania je tvrdenie, že obsahovali málo tukov. Moderný odborníci na výživu sa iba veľmi ťažko vyrovnávajú s faktom, že prírodné národy vyznačujúce sa vynikajúcou fyzickou stavbou a dobrým zdravým jedli pomerne často potravinovú zložku, ktorú mnohé súčasné teórie o výžive démonizujú: nasýtené živočíšne tuky. Napriek tomu, stačí pozorne sledovať vývoj civilizačných chorôb a zistíme, že tradičné tuky ako živočíšne maslo, slanina a loj, nie sú príčinou všetkého zla, ako tvrdia niektorí výživári. Popri tom, ako sú tieto tradičné jedlá nahradzované priemyselne vyrábanými rastlinnými margarínmi a olejmi, narastá počet prípadov rakoviny a srdcových chorôb.

Nasýtené tuky hrali vo výžive primitívne žijúcich národov významnú úlohu. Vilhjalmur Stefannson, ktorý strávil mnoho rokov medzi Indiánmi v Severnej Kanade, zdokumentoval skutočnosť, že indiánsky lovci uprednostňovali pri love zvierat starších samcov práve kvôli vyššiemu množstvu tukov v ich tele. Uvádza tiež prípady, kedy boli po určité obdobia Indiáni odkázaní iba na lov zajacov, zvierat, ktoré majú najmenej tuku. Veľmi rýchlo sa u nich extrémne prejavy nedostatku tuku, známe aj pod názvom – „zajačí hlad“, ktorý sa prejavoval hnačkou, bolesťami hlavy a malátnosťou. Aj keď ulovili a zjedli množstvo králikov, cítili nedostatok výživy. Aby sa vyhli fatálnym dôsledkom, museli svoju stravu doplniť o jedlá bohaté na tuky – ryby, bobry, losy atď.

Získať dostatok tukov bolo dôležitou súčasťou života aj pre austrálskych Aboridžincov, ktorí obývali úplne odlišné klimatické pásmo. Boli výbornými pozorovateľmi prírody a vedeli v akom období má telo zvierat najviac tuku. Napríklad kengura mala najviac tuku vtedy keď sa rozvíjali listy papradí. Tuk patril medzi najvyhľadávanejšie jedlá a zvieratá, ktoré ho obsahovali najviac sa považovali za najlepší úlovok.

Primitívne žijúci ľudia vedeli, že nasýtené živočíšne tuky sú dôležité pre zdravý život. Dr.Weston Price na základe svojich analýz zistil, že strava týchto národov obsahovala najmenej štvornásobné množstvo minerálov - vápnika, fosforu, železa a magnézia- a desať krát viac vitamínov rozpustných v tukoch ako strava priemerného Američana dnes. Najbohatším zdrojom vitamínov A a D sú jedlá, ktoré moderná doba odsúva na okraj záujmu: živočíšne tuky, vnútornosti, masť, ryby, vajíčka a maslo – nie však bledé, priemyselné spracovávané maslo. Maslo bohaté na vitamíny rozpustné v tukoch má oranžovo-žltú farbu, je jemné a pochádza od kráv, ktoré jedia zelenú trávu na úrodných pastvinách. Je to teda produkt, ktorý dnes v supermarketoch nemožno kúpiť.

Dôležitú úlohu v strave prírodne žijúcich ľudí hrali aj uhľohydráty, vo forme celozrných obilnín a jedál z rôznych rastlinných semien. Nechýbali ani v strave loveckých kmeňov. Price zistil, že v Afrike sa jedla najmä kukurica a proso, amarant v južnej Amerike, divoká ryža, kukurica a fazuľa v Severnej Amerike, rôzne divokorastúce semená a strukoviny v Austrálii. Semená, obilniny a orechy sa v tradičných spoločnostiach starostlivo pripravovali klíčením, pečením, namáčaním, fermentovaním a kysnutím. Tieto postupy neutralizovali zložky obilnín, semien a orechov, ktoré bránia v surovom stave ich tráveniu a zúžitkovaniu ich výživných látok. V Indii napríklad ryžu fermentovali najmenej dva dni pred tým, ako ju spracovali na tradičné idli, v Afrike namáčali kukuricu na noc do vody pred tým, ako ju pridali do omáčok a polievok, alebo ju niekoľko dní fermentovali a potom z nej robili kyslú pastu nazývanú ogi, podobné jedlo pripravujú tradične vo Walse z ovsa, v krajinách Latinskej Ameriky sa ryža fermentuje viac dní pred samotnou prípravou, v Etiópii pripravujú svoj chutný chlieb injera z obilia fermentovaného niekoľko dní, v Mexiku fermentujú kukuricu približne dva týždne v banánových listoch a potom z nej pečú chlieb nazývaný pozol, v Európe bolo zvykom namáčať obilie na jednu noc až niekoľko dní do vody alebo mlieka, pred tým než sa s neho pripravila kaša. Obilie a semená pripravované takýmto spôsobom majú nepochybne vyššiu výživnú hodnotu ako obilné granule, extrudované raňajkové cereálie alebo pečivá z bielej múky.

Dr.Weston Price vo svojich štúdiách obhajuje názor, že najlepším spôsobom stravovania pre človeka je kombinácia celozrných obilninových jedál a živočíšnych produktov. Najzdravším africkým kmeňom, ktorý skúmal boli Dinkasovia, sudánski ľudia žijúci na brehu Nílu. Neboli takí vysokí ako Neurovia pasúci dobytok, ale mali lepšie proporcie tela a väčšiu silu. Ich strava sa skladala prevažne z rýb a obilných semien. To je jedno z najdôležitejších poučení, ktoré vyplýva z výskumov Westona Pricea – že kombinovaná strava, ktorá sa vyhýba extrému mäsožravých Massaiov, rovnako ako prevažne vegetariánskych Banatov, zabezpečuje optimálny fyzický vývoj.

Druhá dôležité poučenie nám hovorí, že zdravé jedlo je dobré pre životné prostredie a naopak. Zdravá strava neobsahuje pesticídy, je vypestovaná na zdravej výživnej pôde bohatej na minerály a pochádza od zdravých zvierat, ktoré sa voľne pasú, zúrodňujú svojim hnojom pozemok farmy a netrpia v továrňach, väznené v mizérii priemyselných veľkochovov a dopované antibiotikami, aby to vôbec prežili. Cesta k zdraviu začína ochotou zaplatiť zodpovedajúcu cenu za zdravo pestované jedlo a živočíšne produkty získavané od zvierat žijúcich voľne a čo najprirodzenejšie. Znamená to podporovať farmárov, ktorí chránia krajinu s tradičnou múdrosťou namiesto agrobyznismanov, ktorí ponúkajú nízke ceny, ale obetujú pritom úrodnosť pôdy a zdravie ekosystému na oltár rýchleho zisku.

Návrat k tradičným jedlám je v konečnom dôsledku spôsob, ako vziať moc z rúk nadnárodných spoločností a vrátiť ju lokálnym ľuďom. Spôsob spracovávania a prípravy jedla, ktorý zachováva výživnú hodnotu jedla je presne ten spôsob, ktorý môže farmár alebo farmárska komunita robiť na lokálnej úrovni. Na druhej strane všetky priemyselne a zložitými technológiami spracovávané jedlá v moderných supermarketoch prinášajú zisk iba úzkej skupinke ľudí. Spôsob, akým sa stravujeme neurčuje iba to, aký zdravý budeme, ale aj to aký druh ekonomiky budeme mať – či budeme mať ekonomiku zopár ľudí zarába milióny dolárov, alebo ekonomiku ktorá miliónom ľudí zabezpečí slušný život.

Technológia bude súčasťou našej budúcnosti, ale žiadna budúcnosť nebude ak sa nám nepodarí technológiu podriadiť múdrosti našich predkov.

Sally Fallon, Ecologist Vol 29/No 1, 1999