Tanec v kruhu

"Naším jediným cieľom je stred. Pozrime sa na činnosti, ktoré fungujú, len keď sú vykonávané v smere zo stredu von - napríklad práca na hrnčiarskom kruhu. Kotúč sa točí vysokou rýchlosťou a dielo sa môže podariť, len keď je vytvárané presne uprostred a z absolútneho kľudu. V opačnom prípade letí hruda hliny nevyhnutne z kotúča."

Keď som začal robiť prvý časopis, nakoniec ma napadlo meno Volanie kruhu. A toto volanie bolo asi hlboko v mojom vnútri a začalo sa prejavovať aj prostredníctvom tohto časopisu.

Bolo to akési volanie po celistvosti, harmónii s okolím, prírodou, ľuďmi naokolo, ale v konečnom dôsledku so sebou samým a zároveň s tou úžasnou Bytosťou, ktorá sa prejavuje v každom z nás a tiež vo všetkom, čo vnímame naokolo. Najprv to bola hlavne snaha o splynutie s prírodou a zároveň snaha o jej záchranu. V tom čase pre mňa boli veľkou inšpiráciou Indiáni, v ktorých som videl ľudí, ktorí ešte dokázali žiť v súlade s prírodou. Postupne som si stále viac začal uvedomovať duchovný rozmer tohoto volania. A tak som sa dostal k budhizmu, začal meditovať a postupne som začal cítiť niečo trvalé za chaosom v mojom vnútri. Zároveň som si začal uvedomovať stále častejšie "náhody", pri ktorých som stretával úžasných ľudí, dozvedal som sa práve to, čo som potreboval v tom okamžiku vedieť, vyriešil sa problém, ktorý ma trápil a tak ďalej. Ďalšie uvedomenie si svojej prepojenosti so svojim okolím a súčastne aj toho, že nič sa nedeje náhodou. S týmto uvedomením zrazu začali udalosti v mojom živote do seba zapadať, pri spätnom pohľade to dávalo zmysel a náhodnosť sa stále viac vytrácala.

S tým rástlo aj uvedomenie, že nestačí vnímať to len vo svojom vnútri, ale treba to aj realizovať v každodennom živote. V tomto čase sa dávam dokopy s Matúšom a začíname robiť Kruh života. Ten je už viac praktickejší, konkrétnejší, než bolo Volanie kruhu. Snažíme sa tú hľadanú harmóniu kruhu zhmotniť, realizovať v každodennom živote. Začal som sa viac zaoberať tým, ako si dopestovať aspoň časť potravín bez toho, aby som pritom otrávil všetko, čo sa mi do mojej predstavy o pestovaní nehodí. Alebo ako dosiahnuť zdravie nielen liečením sa prírodnými prostriedkami, ale v konečnom dôsledku aj svojim zosúladením ako na hmotnej, tak na duševnej a duchovnej úrovni. Taktiež som sa postupne snažil upraviť svoje vzťahy s ľuďmi naokolo. Stále viac som si začal uvedomovať, že nenávisť a strach nič nerieši, ba práve naopak škodia, jak druhým, tak aj mne. A keď som sa začal postupne zbavovať týchto emócii, ktoré mi zatemňovali zrak (a ešte stále zatemňujú), začal som chápať, prečo ľudia robia to, čo robia. Dnes už som schopný akceptovať u druhých podstatne viac než predtým. Možno sa už nezdám niektorým ľuďom dostatočne radikálny, ale akosi som stratil pocit svojej výnimočnosti, že som vegán, že sa snažím žiť "ekologicky", že mám víziu spravodlivej spoločnosti, ktorej v súčasnosti verí len pár ľudí. Jednoducho ma už nebaví uzatvárať sa do malého geta vyvolených a "dokonalých", pričom máme ale také isté ľudské slabosti ako aj iní ľudia naokolo. Takisto ešte neznamená, že ak sa snaží niekto "duchovne" žiť, medituje možno aj celé hodiny, chodí na všetky možné semináre, že je naozaj "lepší", duchovnejší, než niektorý bežný človek, ktorý síce žije normálny každodenný život, ale o to plnšie a s láskou.

To neznamená, že ustupujem od svojho presvedčenia. Iba už toľko neodsudzujem ľudí, ktorí či už vďaka výchove, okolnostiam, neinformovanosti, alebo iba svojej súčastnej neochote počúvať, nie sú zatiaľ schopní prijímať tieto myšlienky. Rešpektujem ich slobodnú vôľu, pokiaľ tým samozrejme nejako výrazne neškodia svojmu okoliu. Každý z nás do určitej miery ubližuje, ide o to, kde je tá hranica. A zistil som, že mnohí ľudia, aj bez nátlaku a prehovárania, po čase začnú prejavovať záujem o to, čo robím, ako žijem a postupne sa aj sami začínajú meniť. Všetci tvoríme jeden veľký kruh a ako pár izolovaných ľudí, síce radikálnych, ale izolovaných a plných negativity, ťažko môžeme výraznejšie ovplyvniť zvyšok kruhu. Pokiaľ z nás bude sršať negativita a odmietanie, ťažko niekedy nájdeme spoločnú reč s ostatnými ľuďmi. Naopak skúste pristupovať k človeku, ktorého nemáte radi, keď aj ešte nedokážete s láskou, tak aspoň bez odmietania a uvidíte, že aj jeho správanie k vám sa zmení. V každom človeku sa nájde niečo krásne, niečo výnimočné, ale často ani on sám o tom nevie. Každý nás môže niečím obohatiť, aj keď sa nám to môže niekedy zdať, že nám skôr ublížil.

Ale vrátim sa znova k tomu, o čom má byť celý tento článok, a to ku kruhu. Že tento symbol fascinoval ľudí oddávna, možno zistiť aj na obrovskom množstve kresieb, znázorňujúcich kruhové obrazce u všetkých kultúr. Od vyšívaných roziet indiánov, cez pieskov mandaly tibetského budhizmu, pestrofarebné kruhové okná v gotických katedrálach, až po slnečné symboly na slovenských dreveniciach. Všade symbolizoval celistvosť, jednotu, harmóniu, božskosť... Predstavoval tiež celý náš viditeľný aj neviditeľný svet. A vlastne sa aj my celý život pohybujeme v tomto kruhu. A to nielen v priestorovom, ale aj časovom, názorovom, a inom... Čas neprebieha lineárne, ale skôr cyklicky, kruhovo. A nie je to dané len otáčaním Zeme, či jej obehom okolo Slnka. Sú aj iné cykly a aj náš život prebieha v určitých cykloch. To však neznamená, že sa dostávame do toho istého bodu. Zdanlivo to tak niekedy vyzerá, ale my sme už o stupienok vyššie (alebo nižšie). Čiže skôr špirála ako uzavretý kruh. A v celých ľudských, aj zemských, vesmírnych dejinách možno určité cykly nájsť.

V živote sa tiež pohybujeme v určitom imaginárnom kruhu. Niekedy sme na jednej strane, niekedy na druhej, raz bližšie stredu, raz zase ďalej. Čím ďalej sme od stredu, tým viac je náš postoj jednostrannejší, obmedzenejší. Z nášho pohľadu sa nám síce môže javiť ako ten najlepší, ale z iného miesta kruhu tomu už tak nie je. A tu už začínajú príčiny všetkých konfliktov a vojen. Napríklad väčšina ekologických radikálov zatiaľ ešte chodí do školy a živia ich rodičia (viac-menej aj mňa). O koľko by ale boli asi naše postoje iné, ak by sme si mali všetky potreby pre život zabezpečiť sami, a to nielen pre seba, ale aj pre naše deti? A tak by bolo možno nájsť mnoho iných príkladov. Alebo vojna v Kosove. Kto má väčšiu vinu, Srbi, alebo NATO? Ťažko nájsť objektívnu odpoveď.

Už naši predkovia si uvedomovali túto rôznosť pohľadov a vyjadrovali ju symbolicky napríklad štyrmi svetovými stranami medicínového kola Indiánov (dnes zneužitý symbol keltského kríža). Predstavovali aj štyri živly (zem, voda, vzduch, oheň), ale aj štyri základné ľudské povahy (flegmatik, melancholik, sangvinik, cholerik), či štyri duševné schopnosti (vôľa, cítenie, myslenie, vedomie) a tak by bolo možné pokračovať ďalej.

Iným zobrazením je dvanásť znamení zverokruhu. Štyri pevné znamenia - býk, škorpión, vodnár a lev - predstavujú práve tento základný kríž, a vlastne aj ostatné znamenia sú priradené týmto štyrom živlom. Tieto znamenia nie sú len nejakým ľudským výmyslom, Nevznikli podľa súhvezdí na oblohe (s ktorými sa okrem toho už v dnešnej dobe ani nekryjú). Ide skôr o isté univerzálne vplyvy, ktoré pôsobia na všetko v tomto vesmíre (asi ako magnetické póly, akurát s tým, že ich je 12). A tým že Slnko, Mesiac, alebo iné planéty prechádzajú daným znamením, ich pôsobenie preberá na seba vlastnosti tohoto znamenia. A tak nejde len o to, že sme sa narodili napríklad v znamení Barana. To je síce určitý predpoklad pre život, ale každoročne prechádzame všetkými 12 znameniami. Tie nás vystavujú určitému vplyvu, základnej téme daného obdobia a tiež učebnej úlohe. Je len na nás, či sa necháme slepo unášať okolnosťami, alebo či si uvedomujeme dané vplyvy a využívame ich k prospechu nášmu a tiež nášho okolia. Postupne sa môžeme naučiť zabudovať do svojho bytia všetkých dvanásť týchto vplyvov, alebo vyvážiť v sebe všetky štyri živly a priblížime sa k stredu kruhu. Tu sa náš pohľad stáva celistvejší, objektívnejší, bližší pravde. Dostávame sa do sveta, kde zanikajú polarity, relatívne rozlišovania dobra a zla. Lebo to čo sa javí ako dobro, môže sa nakoniec ukázať ako zlo, alebo naopak. Pre narkomana predstavuje v absťáku heroín dobro. Naopak práve riadny "kopanec" nás niekedy poučí viac než kopa rečí, alebo prečítané knihy. Absolútne dobro možno nájsť len v strede, zatiaľ čo zlo je v jednostrannosti, na krajoch, v extrémoch. Starý čínsky taoistický symbol monády nepredstavuje dobro a zlo, ako sa niekedy nesprávne vysvetľuje. Zobrazuje dva protikladné princípy jin a jang (mužský - ženský, plus - mínus,...), z ktorých ani jeden vo svojej krajnej polohe nie je dobrý. Harmónia, dobro vzniká až ich zjednotením, vyrovnaním. Ako však už objavuje aj dnešná kvantová fyzika, celý vesmír je vlastne nepretržite sa premieňajúci tok energie, každá rovnováha je len momentálny stav, zatiaľ čo o okamžik môže byť rovnovážny bod už úplne niekde inde. Pokiaľ však nájdeme stred vo svojom vnútri - vnútorný pokoj, svetlo, lásku, to božské, čo v nás je, nebudeme sa už tak priečiť tomuto toku, ale budeme sa pohybovať v súlade s ním, v rovnováhe. A aj keď vonkajšie okolnosti nebudú až také priaznivé, náš vnútorný pokoj to výraznejšie neovplyvní. A ešte v niečom sa začína zhodovať moderná fyzika so starými mystériami. Všetko malo prvopočiatok v jednom bode, z ktorého sa to začalo rozpínať, rozvíjať do terajšej pestrosti foriem a nakoniec sa to znovu vráti do svojho východzieho bodu.

Takže tancujme ďalej v kruhu života, ale nezabúdajme, že náš konečný cieľ je v strede. Ten dosiahneme, až keď zjednotíme v sebe všetky strany, pohľady, polarity. Tomu ale predchádza mnoho zážitkov, skúseností, šťastných chvíľ, ale aj kopancov... Teším sa, až sa raz stretneme v tom strede, kde už nebude rozporov, konfliktov, kde nebude treba bojovať. Na každom z nás záleží ako skoro to bude.