Technológia - áno či nie ?

Chcel by som nadviazať na články v Kruhu života, ktoré boli venované technológii. Vyvolali medzi mnou a Matúšom veľmi zaujímavú diskusiu. Osobne sa nestotožňujem s úplným odmietnutím technológie. Bolo určité obdobie v mojom živote, kedy som bol takého presvedčenia, ale momentálne sa mi javí problém súčastného sveta zložitejší a založený na viacerých veciach, než je len technológia. V každom prípade sú tie články prínosné, lebo nabúravajú bežné presvedčenia o nevyhnutnosti a prospešnosti doterajšieho smerovania pokroku. Mohla by sa tiež rozprúdiť na stránkach tohoto časopisu diskusia na tému technológie a ďalšieho smerovania našej spoločnosti. Takže vaše príspevky budú veľmi vítané.

Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsim zhrnúť svoj pohľad, pričom si nenamýšľam, že je celistvý a vyčerpávajúci. Na jednej strane nie som schopný zachytiť všetky vplyvy, ktoré sa na tom podieľajú a ani to nie je možné na tak malom priestore popísať. Snáď sa mi ale podarí inšpirovať vás k zamysleniu nad týmito otázkami a hľadaniu vlastného pohľadu.

V spomínaných článkoch je často spomínaná bezohľadná honba za ziskom a konzumný spôsob života. To ale podľa mňa nie je problémom ani tak industriálnej spoločnosti, ale skôr kapitalizmu. Jeho fungovanie v dnešnej podobe je závislé na stálom raste a rozvoji. Len tak sa podarí udržať stále, alebo rastúce príjmy firiem a následne aj zamestnancov (aspoň teoreticky). Na to je potrebné udržovať, alebo zväčšovať spotrebu. To už je účelom reklamy, ktorá nás presviedča, že nevyhnutne potrebujeme veci, ktoré sú nám pritom v podstate zbytočné. A práve náklady na reklamu predstavujú dosť podstatnú časť z ceny výrobku. Okrem toho sa produkujú obrovské príjmy len zo samotných finančných transakcií. Nedochádza pri nich k žiadnej výrobe, ale iba k presunom financií. O tom, ako sa darí bankám, svedčia už len ich honosné budovy stojace na každom kroku. V záujme maximalizácie zisku sa spoločnosti spájajú do obrovských nadnárodných korporácii, ktoré presúvajú svoju činnosť tam, kde je možnosť zisku najväčšia, ale zároveň sú často následky ich činnosti najhoršie ( pozri článok Globalizácia).

Bludné koleso stáleho rastu sa zrýchľuje, avšak akosi pozabúdame, že možnosti planéty sú obmedzené. Na druhej strane ale ani tzv. socializmus, ktorý aj u nás niekoľko desaťročí vládol, nebol omnoho prívetivejší prírode. V záujme pokroku a budovania "krajšej" budúcnosti muselo ísť všetko, čo sa nezmestilo do plánov centrálnych plánovačov, preč.

Nie je to teda len problém usporiadania spoločnosti. Túto spoločnosť tvoríme my ľudia, jednotlivci. A nie sme to práve my, ktorí sa ženieme za stále väčším bohatstvom, pohodlím, materiálnym prepychom? Tým nevyvraciam, že mnoho ľudí nemá zabezpečené ani základné podmienky pre život a vtedy je ich snaženie úplne oprávnené. Akosi sme však v posledných storočiach a hlavne v tomto, už končiacom 20. storočí, pozabudli, že samotný materiálny prepych nás šťastnými neurobí. A je mnoho ľudí, ktorí napriek tomu, že majú minimum, sú ďaleko šťastnejší než mnohí multimilionári. A sme to my, ktorí skáčeme na udicu rafinovanej reklamy a následne kúpou daného výrobku, podporujeme práve aj túto reklamu, na ktorú možno často nadávame. Takisto kúpou produktov spoločností vo výraznej miere sa podieľajúcich na ničení prírody, porušovaní ľudských práv, podpore diktátorských režimov... (napr. Shell, Mc Donalds, Nestlé a mnoho iných), práve podporujeme tieto spoločnosti a podieľame sa vlastne na ich činnosti. Takisto ak kupujeme napríklad banány, alebo iné ovocie z druhého konca zemegule, podporujeme práve tie globalizačné tendencie, ktoré ničia miestnych poľnohospodárov a spôsobujú značné znečisťovanie prostredia pri doprave.

Toto všetko sú faktory, ktoré priamo nesúvisia s technológiou. Tá je len nástrojom v našich rukách, a to nástrojom veľmi mocným. To nemôže nikto poprieť. Čo sa nám s jej pomocou podarilo, možno vidieť všade okolo seba. V mnohom nám uľahčila (alebo mohla uľahčiť) život, ale zároveň si odniesla aj svoju daň. Čo by sa asi stalo, ak by len na pol dňa vypadla elektrina. Alebo by pre stotisícové mesto prestala tiecť voda? Bol by to asi dosť problém, všakže? Na druhej strane nám ale otvorila obrovské možnosti rozvoja. Problém je však v tom, že náš duchovný rozvoj dosť výrazne zaostal za technickým. Staré prirodzené nazeranie za "oponu" tohoto sveta, ktoré bolo vlastné naším predkom, sme už stratili, ale nové vedomé nazeranie sme si ešte poväčšine nevyvinuli. A tak sme ostali uviaznutí vo virtuálnej klietke materiálneho sveta. Na to, že je naozaj len virtuálny, začína dochádzať už aj dnešná veda. Začalo to teóriou relativity, kvantovou fyzikou, objavmi vnútorných vesmírov našej duše v oblasti psychológie, až po dnešnú počítačovú virtuálnu realitu, ktorá začína spochybňovať našu schopnosť rozlíšiť realitu od ilúzie (pozri článok Veda? Perinatálny stav). A tak miesto, aby sme využili možnosti techniky, ktorá by nám mohla poskytnúť čas venovať sa naozaj dôležitým otázkam nášho života, svojmu vnútornému rozvoju, tráveniu času so svojimi blízkymi a podobne, radšej sme sa stali jej otrokmi.

Trávime celé dni mnohokrát nezmyselnou a zbytočnou robotou, produkujeme kvantá výrobkov, z ktorých by sme v skutočnosti mohli potrebovať len malú časť (ak by sme pochopili, že skutočné šťastie má pôvod niekde inde), trávime hodiny denne cestovaním večne preplnenými ulicami a zvyšok času, čo nám ešte zostane, potom strávime pri televízore. To ale nie je vina techniky. Je to vina nás samotných a spoločnosti, ktorú všetci tvoríme.

Samozrejme u mnohých vymožeností techniky (jadrová energetika, zbrojárske zázraky, pesticídy, génovo manipulované organizmy) prevažujú nepriaznivé dôsledky nad prínosmi, ale prečo by sme nemohli rozvinúť technológie, ktoré sú prijateľné a minimalizovať škodlivejšie. Úplná neškodnosť je ilúziou, ale už samotný fakt, že nás je takmer šesť miliárd spôsobuje, že náš vplyv na našu planétu je značný. Ak si zoberieme, že napríklad USA spotrebovávajú vyše 30% svetových zdrojov, rovnomernejším rozdelením by sa mohol dosiahnuť slušnejší život pre väčšinu obyvateľov planéty. To by sme sa ale museli viac orientovať na lokálne zdroje a nepodieľať sa na drancovaní krajín, v ktorých ľudia hladujú. A časom aj môžeme znížiť náš počet na tejto Zemi (alebo skôr musíme), lebo ak to neurobíme dobrovoľne, Zem to prostredníctvom rôznych chorôb a prírodných katastrôf urobí za nás. A my jej v tom našou deštrukčnou činnosťou výrazne pomôžeme. Na druhej strane si ale vďaka hrozbe zániku pomaly začíname uvedomovať súvislosti prekračujúce hranice našej dediny, regiónu, štátu. K tomu prispieva aj doprava, ktorá nás môže za pár hodín dostať na druhý koniec planéty, kozmické lety, média informujúce s oneskorením niekoľkých minút. Zrazu sa nám planéta akosi scvrkla. Cítime sa už viac obyvateľmi našej Zeme, lode, ktorá má trhliny a hrozí jej potopenie.

V každom prípade už dnes rozsiahle oblasti nedotknutej divočiny, aspoň v tých obývanejších oblastiach, sú dosť nereálne. Preto by sme sa mali asi skôr zamerať na zosúladenie nášho života s prírodou v takej forme, ktorá bude prijateľná ako pre nás, tak pre prírodu. Inšpirácii v permakultúre, organickom poľnohospodárstve, ekologickom stavebníctve a iných oblastiach už dnes môžeme nájsť dosť a ak by sme zamerali svoju pozornosť týmto smerom, namiesto zbrojenia alebo špekulovania s kapitálom, tak by sme mohli veľmi rýchlo nájsť ďalšie fungujúce riešenia. Samozrejme, ak budeme chcieť. Ale vrátim sa k technike. Ja ju vidím skôr ako neutrálny nástroj. Ako všetkého, aj techniky veľa škodí. Inak, obrovské ekologické škody napríklad v Afrike spôsobujú odlesňovaním a rozširovaním púští domorodí pastieri dobytka žijúci ešte aj teraz takmer na úrovni doby kamennej.

Uvediem to na príklade veľmi kontroverzného, ale zároveň veľmi rýchlo sa rozvíjajúceho média posledných rokov - internetu. Najčastejšou výhradou, okrem toho, že je to vysoko rozvinutá počítačová technológia, ktorej mnoho ľudí nerozumie a nechce rozumieť je to, že sa v ňom nachádza množstvo braku. Od rozšírenej komercie, cez pornostránky, rôzne zavádzajúce a nepravdivé (vieme to naozaj vždy posúdiť) informácie, až po stránky neofašistov. Ale zároveň má jednu nezrovnateľnú výhodu oproti iným médiám ako televízia, rozhlas, noviny. Totiž máte podstatne väčšiu možnosť výberu. V televízii môžete preladiť na iný kanál (moc veľký výber pre ľudí neznalých cudzie reči asi nie je), alebo ju jednoducho vypnúť. V internete si sami vyberáte informáciu z akej oblasti chcete získať. Či už priamym zadávaním adresy, alebo pomocou vyhľadávacej služby. A na vašej šikovnosti a šťastí záleží, či nájdete to, čo potrebujete. Na druhej strane môžete už dnes zadarmo publikovať čokoľvek chcete, s tým, že je to prístupné z ktoréhokoľvek kúta sveta (ak to dotyčný samozrejme nájde). Sú už určité pokusy o cenzúru, ale vzhľadom na rozsah internetu je zatiaľ málo účinná. Hovorí sa tiež o nevierohodnosti týchto informácii. Ale nakoľko sú informácie podávané oficiálnymi médiami vierohodné a nakoľko je to len dobre premyslená a účinná manipulácia s ľuďmi? Každé noviny, alebo televízia sú, keď už nie rovno politickými vplyvmi, ovplyvňované zdrojom peňazí, čiže reklamou, alebo iným financovaním. Preto ani pri najlepšej vôli nemôžu byť nezávislé. V internete je možnosť výberu (ak sme dostatočne šikovní a vieme sa v informáciách orientovať a namiesto bezhlavého hltania vyberať to dôležité). Ono dalo by sa povedať, že internet je niečo ako zmaterializovaná časť kolektívneho vedomia ľudstva. Nachádzajú sa v ňom naše myšlienky, pocity a ak v ňom dominuje brak, tak to hovorí niečo aj o nás samotných. Na nás záleží, na čo sa bude využívať. Nie je tiež nezaujímavé, že veľkú úlohu zohral internet napríklad v čase, keď prenikli na svetlo informácie o pripravovanej zmluve MAI (® článok Globalizácia). Vďaka nemu sa tieto informácie rýchlo rozšírili po celom svete a zároveň sa cez neho skoordinovalo celosvetové protiglobalizačné hnutie. Inak vďaka svojej štruktúre je veľmi vhodný práve pre komunikáciu v rámci decentralizovanej spoločnosti. Bol totiž vyvíjaný pre americkú armádu a jednou zo základných požiadaviek bolo, aby naďalej fungoval, aj keď vypadne ktorákoľvek jeho časť. A to si do značnej miery zachoval dodnes. Ale dosť bolo už internetu. Išlo hlavne o to naznačiť, že technika je nástroj, ktorý možno využiť na lepšie, alebo horšie účely.

Teraz prejdem k hlbšej rovine tohoto problému. A tým je rozpor rozumu a citu. Táto civilizácia už niekoľko storočí dosť jednostranne rozvíja intelekt, ale akosi sa pozabúda na stránku citu, vo svojej najvyššej podobe lásky. Kam to došlo, možno vidieť všade naokolo. Je "rozumné" hnať sa za peniazmi, ale naplní to aj naše srdce? Z ľudí sa pomaly stávajú chladné racionálne stroje, ktoré myslia v prvom rade na svoj prospech. Takisto sa všetko, čo prekračuje materialistický svetonázor označuje ako iracionálne. Je to ale naozaj tak? Základným obmedzením logiky a analytického myslenia sprostredkovávaného ľavou mozgovou hemisférou sú východzie údaje, ktoré spracováva. Ak sú len z tohoto hmotného sveta, tak je prirodzené, že výjde len hmotný výsledok. Ak však vymoženosti rozvinutej logiky dnešného človeka využije človek, ktorý "vidí" viac, môže rovnako racionálne spracovávať aj tieto poznatky z iných dimenzií a úrovní nášho sveta. A to si našťastie uvedomili aj mnohí duchovní učitelia, ktorí neskĺzli do druhého extrému, ktorým je odmietnutie intelektu ako takého. Spoznali jeho obmedzenia a slabiny, ale v rámci jeho možností ho s úspechom používajú. Ich prejav potom nie je len spleťou vnútorných videní, ale má naopak pevnú logickú stavbu. Sú rôzne úrovne fungovania mozgu a našej mysle. Od bežného vírenia myšlienok, ktoré je len veľmi ťažko usmerniť a zastaviť, cez jasné, sústredené riešenie určitého problému až po jasné, intuitívne vnuknutia, ktoré môžu byť buď produktom nepredstaviteľne rýchlej funkcie tých nevyužitých 85% mozgovej hmoty, alebo môžu byť informáciou prijatou prijímačom nášho mozgu z vonku od iných bytostí, či nejakej centrálnej inteligencie, Boha...

Tento jednostranný rozvoj intelektu dnes často vedie k opačnému extrému a tým je jeho odmietnutie a riadenie sa výhradne svojimi pocitmi. To by mohlo fungovať u veľmi čistého človeka (a snáď u ľudí pred stovkami a tisíckami rokov, keď vznikali niektoré duchovné náuky), ale väčšina z nás je dnes natoľko znečistená rôznymi strachmi, blokmi, obavami, nenávisťou a podobne, že sa na toto riadenie možno ťažko spoľahnúť. Samozrejme sú oblasti, ktoré presahujú náš rozum, ale tie možno dosiahnuť až po rozvinutí všetkých jeho možností. Ak ale už na začiatku rozum odmietneme, najpravdepodobnejšie sa začneme topiť v mori našich emócii a ťažko sa vyhneme vážnym omylom. Ono tiež nestačí mať nejaké vidiny, či už po požití halucinogénov, alebo inou cestou, ale treba aj vedieť čo predstavujú. Či sú to len výtvory nášho podvedomia, alebo sú to naozaj skutočnosti existujúce mimo nás. Extrémnym prípadom, kam to môže až dôjsť, boli hrôzy nemeckého nacizmu. Nie je až takým tajomstvom, že za Hitlera kvitol okultizmus viac než kedykoľvek predtým. Nemecko odvrhlo celú relativistickú a kvantovú fyziku a prijalo teórie vychádzajúce z rôznych mytológii, ktoré okrem iného hlásali, že hviezdy sú kusmi ľadu. Nacistické vedenie praktikovalo čiernu mágiu a kam sa im to podarilo za pár rokov dotiahnuť všetci vieme.

Až keď prečistíme a vybrúsime svoje jasné myslenie, ktoré bude v službách lásky očistenej od záťaže vyvolanej strachom, potom dosiahneme skutočné a jasné poznanie skutočností, ktoré presahujú realitu tohoto hmotného sveta. A následne budeme schopní konať v prospech náš všetkých, lebo láska je najsilnejšia hnacia sila v tomto vesmíre. A nezáleží až tak na tom, či sa zriekneme úplne techniky, alebo ju budeme v rozumnej miere využívať. Podstatné bude, ako budeme konať. Nemyslím si tiež, že predpokladom duchovného rastu je zrieknutie sa hmotného sveta a uchýlenie sa do samoty. Vidím v tom skôr útek pred realitou. Ďaleko väčšie umenie je žiť duchovne v bežnom živote, v neustálom kontakte s rôznymi ľuďmi. Byť vyrovnaný v lese je fajn, ale byť vyrovnaný v konfliktnej situácii je asi ďaleko väčším umením. A tiež môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že práve na vzťahoch s ľuďmi som sa posunul omnoho ďalej, než len samotným meditovaním. Tu možno ďaleko rýchlejšie prísť na koreň problémov. Samozrejme nesmieme obviňovať druhých, ale hľadať v prvom rade v sebe, prečo sa mi prihodilo práve toto.

Na záver sa ale ešte vrátim k našej diskusii s Matúšom na túto tému. Začali sme sa už dotýkať takých vecí ako stvorenie sveta a zmysel nášho bytia. Nie je tu už priestor na podrobnejšie rozoberanie týchto vecí, ale postupne sme sa dostali do bodu, keď už rozum začal zlyhávať. Zrazu sme mali zážitok - aha, však je to úplne jasné. Pochopili sme, že vlastne je to celé iba hra...

Všetky presvedčenia, ideológie, -izmy, tento časopis, naše snahy o premenu tohoto sveta, ale vlastne celý náš život. A ak budeme schopní žiť neustále s vedomím, že to je iba hra, v ktorej sa učíme a skúšame svoje možnosti, bude skutočne šťastní. A dokážeme všetko, čo budeme chcieť.

To pochopenie vám ťažko môžem na papieri opísať, to treba zažiť. A možno sme sa pomýlili. V každom prípade je to ale príjemnejší omyl než nihilizmus...