Tomášov slamenný domček

Vďaka tomu, že je Tomáš náš blízky priateľ, podarilo sa nám pripraviť s ním krátky rozhovor. Ako však sám hovorí, cíti určitú nedôveru k informáciám sprostredkovaným v časopisoch a rozhodne netúži stať sa mediálnou hviezdou, kvôli niečomu, čo je tak prirodzené a ľudské ako život v prírode v komunitnom spoločenstve.

Kedy si sa rozhodol odísť z mesta na lazy a prečo si sa rozhodol práve pre Zaježovú ?

V minulosti som v zahraničí strávil nejaký čas medzi ľuďmi snažiacimi sa o prirodzenejší prístup k životu, ale korene sú korene a práve na Zaježovej som sa stretol so silnou skupinou ľudí „rovnakej krvnej skupiny“, ktorí zdieľajú svoje ideály. A čo považujem za veľmi dôležité, zdieľajú ich nie len v teórii, ale naživo, doslova v dobrom aj v zlom.

Ako si sa prvý krát dozvedel o Zaježovej ?

Od kamarátov na akciách Greenpeace v Čechách a v Škótsku. Paradoxne práve títo priatelia na Zaježovú chodia veľmi zriedka.

Čo si robil v Škótsku ?

Býval som tam v eko-komunite, ktorá v roku 1997 hosťovala letné stretnutie EYFA - Ekotópia.

Viem, že si rok pracoval aj v Španielsku. Nelákalo Ťa ostať na juhu, kde je viac tepla, alebo naopak na severe, povedzme v škótskej vysočine ?

Veruže často, ale vždy to boli ľudia a ráz našej krajiny, ktorí ma ťahali naspäť.

Na Zaježovej si 2 roky. Keď porovnávaš svoje predstavy pri príchode so súčasnou realitou, čo sa zmenilo ?

Vo svojom myslení cítim istý posun od eko-otázok k otázkam sociálnym. Podľa mojej skromnej mienky, toto je alfou a omegou prirodzeného spôsobu života (či trvalej udržateľnosti, nazvite si to ako chcete) - vzťahy, vzťahy, vzťahy. Ak znovu objavíme schopnosť rešpektovať seba samých, bytosti okolo nás a matku Zem a jej zákony, umelá ekológia stratí význam. Schopnosť starať sa je v nás, rovnako ako schopnosť dýchať, chodiť či behať. Musíme sa však k nej dopracovať, tak ako sa malé dieťa učí chodiť. Dozrievame.

Neďaleko usadlosti Sekier si odkúpil 4 hektáre lúky, poeticky zvanej Brána a začal na nej stavať dom. Mohol by si povedať viac o praktickej stránke celej veci ?

V prvom rade to, že som niekomu zaplatil za túto lúku určitý obnos, absolútne neznamená, že mi teraz nejako „patrí“. V poriadku, patrí mi na papieri. Avšak putá, ktoré ma k nej viažu sú o inom ako o vlastníkovi a majetkom. Tieto putá začali vznikať dávno pred tým, ako sme zasadli u notárky. Takže prepis pozemku berie ako nutnú formalitu. Ceny pozemkov sa v tomto kraji pohybujú okolo 15 000,- za hektár, takže trochu šikovný človek, alebo pár, si môže na nejaký ten hektárik zarobiť relatívne rýchlo.

Ak sa však rozhodnete kupovať niekde pozemok, nezvažujte len cenu, „príťažlivosť“, vodné zdroje, výhľad z okna budúceho obydlia, prístupnosť či klimatické podmienky („tu mi nedozrejú rajčiny, sem nejdem“), ale hlavne ľudí, ktorí v okolí žijú, alebo by žiť mohli. Ja sa síce môžem hrať na svojom pozemku, stavať dom, kopať studne, budovať permakultúrne veľdiela, pokiaľ by som však tieto drobné radosti nemal ako zdieľať s inými ľuďmi, niečo vo mne zakrnieva a zosychá. Toto sa však niekomu môže stať v paneláku a inému sa to zase nemusí stať na samote v horách. To už zrejme záleží od nátury.

Ešte na chvíľu k úplne praktickej otázke - ako prebiehalo kupovanie pozemku ?

Kupovanie a prepis pozemkov bol veľmi zdĺhavý, vzhľadom na to, že ležali roky neužívané a podedili ich dediči dedičov. Takže len Brána samotná mala teoreticky okolo 40 majiteľov. V tejto fáze zapracoval a pomohol Igor Chýra, zabehaný to novolazník zaježovský, za čo mu patrí veľká vďaka.

Aký postup si zvolil pri stavbe obydlia ?

V Škótsku a v Izraely som sa motal okolo alternatívnej architektúry a niečo z nadobudnutých skúseností sa snažím premietať do domčeku na Bráne. Konštrukciu som urobil z drevenej guľatiny, steny zo slamených balíkov, omietku z hliny a strechu z trstiny. Investoval som do starých dubových trámov, na ktorých celá stavba stojí, kupoval som tiež dosky na okná (ktoré mi vyrobil miestny stolár), dvere a podlahu, trochu drôtu a veľa ľanového špagátu, no a tiež vápno na vápnenie balíkov a tiež samotné slamené balíky. Väčšinu prác som robil sám, keď bolo treba pomocné ruky sa vždy našli. Všetok materiál je lokálny a práca naša vlastná, takže takáto stavbička výde pomerne lacno.

Ako vidíš svoj budúci život - chcel by si smerovať k čo najväčšej sebestačnosti, alebo počítaš s tým, že si budeš privyrábať niekde mimo svojho bydliska ?

Je mi vzdialená myšlienka samo-sebestačnosti, skôr sa snažím smerovať spolu s ostatnými ľuďmi na Zaježovej k sebestačnosti lokálnej. V praxi to znamená, že hlavné vstupy - jedlo, teplo (drevo), či určitá škála spotrebných výrobkov (ošatenie, keramika) sa dajú zabezpečiť nepeňažnou výmenou a potrebné peniaze sa tiež dajú zabezpečiť na lokálnej úrovni.

Vďaka za rozhovor.

Otázky kládli Martin Valentovič a Matúš Ritomský

„Všeobecne sa dá povedať, že existujú dve cesty. Jednu z nich by som nazval „žiť si svoj život“. Je to rovnaký prístup, aký používali niektorí ľudia, ktorí nakoniec veľkou mierou prispeli k rozloženiu komunizmu. To boli ľudia, ktorí sa psychicky oddelili od všetkého, čo ich obklopovalo, od ideológie, ktorá im prikazovala, čo majú robiť, a oni sa stiahli do svojho súkromia, k svojej rodine alebo do kruhu svojich známych, k svojej hudbe alebo inej tvorivej činnosti a úplne sa vykašlali na akúkoľvek politickú agitáciu. Jednoducho žili podľa svojich hodnôt, ktoré považovali za podstatnejšie ako okolitú spoločnosť.

Dnes takúto pozíciu predstavuje napríklad to, čo označujeme ako dobrovoľná skromnosť. Ľudia sa odsťahujú z mesta, kúpia si kravu, kone a žijú na svojej usadlosti. Môže sa stať, že ide o naprosto zúfalý pokus, ako sa vymaniť z tohoto sveta, ale nakoniec sa ukazuje, že tých ľudí je stále viac a že okolo seba akousi vibráciou zhromažďujú ďalších ľudí. Môže to potom vyústiť do organizovania kultúrneho festivalu niekde v zapadnutej dedinke. A potom sa ukáže, že táto aktivita, ktorá nemala primárne politický výraz, v podstate znamená politickú alternatívu. Rodí sa tu alternatívna kultúra, ktorá nespočíva v tom, že niekto príde a rozbije výklad obchodu alebo banky v mene nápravy sveta. Táto kultúra mení postoje ľudí a odovzdáva ich kľudným spôsobom ďalším generáciám, a to je podstatnejšie.

Tento prístup však môže zlyhať v okamžiku potreby širších zmien, a preto je potrebná aj druhá cesta, ktorá nepredstavuje rezignáciu na politickú angažovanosť. Ľudia, ktorí idú touto cestou, urobili určité rozhodnutie a majú predstavu o tom, s čím nesúhlasia a majú cieľ, ktorý chcú dosiahnuť. Táto vízia cieľa, ktorý však nemusí byť nijak obrovský, je nesmierne dôležitá, pretože dnešný systém umožňuje, aby politika existovala bez predstavy nejakého ďalšieho smerovania.“

Ondrej Liška