Tvorba súhlasu - Noam Chomsky

Ak chcete pochopiť, ako funguje akákoľvek spoločnosť, musíte v prvom rade zistiť, kto má také postavenie, že môže robiť rozhodnutia, ktoré určujú, ako má spoločnosť fungovať. Spoločnosti sa líšia, ale v tej našej sú dôležité rozhodnutia o tom, čo sa udeje - rozhodnutia o investíciách, produkcii, distribúcii atď. - v rukách relatívne koncentrovanej siete hlavných korporácií, konglomerátov a investičných spoločností. To sú zároveň tí, ktorí zastávajú najdôležitejšie miesta vo vláde. To sú tí, ktorí vlastnia médiá, a to sú tí, ktorí musia mať také postavenie, aby mohli rozhodovať. Majú úžasne dominantné postavenie, v tom, čo sa v živote odohráva, v tom, čo sa deje v spoločnosti. Vládnu v rámci ekonomického systému prostredníctvom zákonov. Ovládajú zdroje a túžba po uspokojení záujmov veľmi výrazne ovplyvňuje politický a ideologický systém.

Marci Randall - Millerová, Kuwr Public Radio, Larmie, Wyoming: Povedzme, že som nejaké dievča z USA, a poviem si: Veď toto je predsa demokratická spoločnosť, tak čo potom znamená "ovládanie myslenia"? Rozhodujem sa sama, sama si volím svoj osud. Čo by ste jej povedali?

N. Chomsky: Navrhol by som jej, aby si lepšie všimla, ako pracujú médiá, ako pracuje priemysel styku s verejnosťou, aby si uvedomila, že už dlho sa vedú rozsiahle debaty o tom, ako marginalizovať (zatláčať na okraj - pozn. red.) a kontrolovať verejnosť v demokratických spoločnostiach. A najmä, aby si všimla zhromaždené dôkazy o tom, ako si hlavné médiá - čiže tie médiá, ktoré akoby vytvárali program dňa, čiže štátna tlač a televízia - ako tieto médiá kontrolujú a upravujú názory, ktoré sa v nich objavujú. Keby si uvedomila, aké druhy informácií sa cez ne dostanú a z akých zdrojov, dozvedela by sa veľa zaujímavých vecí o demokratickom systéme.

Elisabeth Sikorovská, "American Focus", Student Radio: Výroba súhlasu - čo znamená tento názov?

N. Chomsky: Názov som si v skutočnosti požičal z knihy Waltera Lippmanna napísanej v roku 1921, v ktorej opísal to, čo nazýva výrobou súhlasu ako revolúcie v demokratickej praxi. To znamená technika ovládania. A povedal, že to bolo užitočné a nevyhnutné, pretože spoločné alebo všeobecné záujmy všetkých ľudí verejnosť nechápe. Verejnosť sa nimi jednoducho nie je schopná zaoberať a musia byť doménou toho, čo nazval "špecializovaná trieda". Všimnite si, že je to v protiklade so štandardným názorom na demokraciu. Jednu jeho verziu sformuloval vysoko vážený moralista a teológ Reinhold Niebuhr, ktorý mal veľký vplyv na súčasných tvorcov politiky. Podľa jeho názoru, chladnému pozorovateľovi prináleží racionalita. No priemerný človek sa vďaka svojej naivite neriadi rozumom, ale vierou, a jeho naivná viera vyžaduje nevyhnutnú ilúziu a emocionálne pôsobivé zjednodušenia, ktoré poskytuje tvorca mýtov, aby z jednoduchého človeka udržal v chode. Nejde o to, ako by sme si mohli myslieť, že indoktrinácia (vnútená prevýchova - pozn. red.) je s demokraciou nezlučiteľná, ale skôr o to, ako si všimol celý rad mysliteľov, že je podstatou demokracie. Vo vojenskom štáte, vo feudálnom štáte alebo v tom, čo by sme dnes nazvali totalitárnym štátom, nezáleží veľmi na tom, čo si ľudia myslia, pretože ich máte vo svojej moci a môžete kontrolovať, čo robia. Keď však štát stráca svoju moc, keď nemôže pomocou sily kontrolovať ľudí a keď je počuť ich hlas, je to odrazu problém. Ľudia sa môžu stať takými zvedavými takými arogantnými, že nenájdu dostatok pokory, aby sa podriadili občianskej vláde, a preto treba kontrolovať, čo si ľudia myslia. A zaužívaným spôsobom, ako to urobiť, je uchyľovať sa k tomu, čomu sa v úprimnejších dobách hovorilo propaganda - výroba súhlasu. Vytváranie nevyhnutných ilúzií. Rôzne spôsoby, ako verejnosť buď marginalizovať, alebo ju nejakým spôsobom priviesť do stavu apatie.

Ross Reynolds, Kuow Listerner - supported Radio, Seatle, Washington: Vo vyrobenom súhlase píšete, že primárnou úlohou masmédií v USA je mobilizovať podporu verejnosti pre zvláštne záujmy, ktoré ovládajú vládu a súkromný sektor. Čo vlastne tieto záujmy znamenajú?

N. Chomsky: Ak chcete pochopiť, ako funguje akákoľvek spoločnosť, musíte v prvom rade zistiť, kto má také postavenie, že môže robiť rozhodnutia, ktoré určujú, ako má spoločnosť fungovať. Spoločnosti sa líšia, ale v tej našej sú dôležité rozhodnutia o tom, čo sa udeje - rozhodnutia o investíciách, produkcii, distribúcii atď. - v rukách relatívne koncentrovanej siete hlavných korporácií, konglomerátov a investičných spoločností. To sú zároveň tí, ktorí zastávajú najdôležitejšie miesta vo vláde. To sú tí, ktorí vlastnia médiá, a to sú tí, ktorí musia mať také postavenie, aby mohli rozhodovať. Majú úžasne dominantné postavenie, v tom, čo sa v živote odohráva, v tom, čo sa deje v spoločnosti. Vládnu v rámci ekonomického systému prostredníctvom zákonov. Ovládajú zdroje a túžba po uspokojení záujmov veľmi výrazne ovplyvňuje politický a ideologický systém.

Redaktor: Keď hovoríme o výrobe súhlasu, čí súhlas sa vlastne vyrába?

N. Chomsky: Začnime s tým, že existujú dve rozličné skupiny. Potom sa dá ísť do detailov. Ale v základe existujú dva ciele propagandy. Jedným z nich je to, čomu sa niekedy hovorí politická trieda. Asi 20% populácie - relatívne vyspelí a viac-menej bystrí ľudia - hrá určitú úlohu v rozhodovaní. Môže sa istým spôsobom podieľať na spoločenskom živote. Či už ako ekonomickí manažéri alebo manažéri kultúry, ako učitelia, spisovatelia a podobne. Môžu hlasovať, môžu hrať určitú úlohu v ekonomickom, politickom a kultúrnom živote. Ich súhlas je teda rozhodujúci. Takže toto je skupina, ktorú treba dôkladne indoktrinovať. Potom je tu asi 80% populácie, ktorej hlavnou úlohou je plniť rozkazy a nemyslieť. Nič si nevšímať. A tí na to väčšinou doplatia.

Ron Linnville, "TV Dinner" Public Access Tv, Rochester, NewYork: Načrtli ste model- filtre, cez ktoré sa propaganda dostáva k verejnosti. Mohli by ste to v stručnosti opísať?

N. Chomsky: je to v podstate inštitucionálna analýza hlavných médií. Hovoríme v prvom rade o celonárodných médiách, ktoré istým spôsobom vytvárajú program, ktorého sa ostatné viac - menej pridŕžajú do tej miery, že môžu venovať ešte viacej pozornosti národným a medzinárodným udalostiam. Takže elitné médiá akoby vytvárali program dňa - to znamená The New York Times, The Washington Post, hlavné televízne kanály atď. vytvárajú hlavný rámec. Lokálne médiá si ich štruktúre viac - menej prispôsobujú. A toto robia rôznym spôsobom: selektovaním tém, triedením udalostí, zdôrazňovaním a vytváraním kontextu, filtrovaním informácií, udržiavaním diskusie v istých dimenziách. Určujú, vyberajú, upravujú, kontrolujú, obmedzujú, aby slúžili vládnucim elitným záujmom v spoločnosti. The New York Times sú určite najdôležitejšie noviny u USA a bolo by možné tvrdiť, že aj najdôležitejšie noviny na svete. Zohrávajú významnú úlohu vo formovaní toho, ako súčasný svet vnímajú politicky aktívne triedy. Dejiny, to je to, čo sa nachádza v archívoch The New York Times. The New York Times je miestom, kam ľudia prídu, aby zistili, čo sa udialo. Preto je nesmierne dôležité, aby dejiny spracúvali vhodným spôsobom. Niečo sa vynechá, položia sa určité otázky, iné sa, naopak, ignorujú, všetko sa usporiada podľa istého kľúča. A podľa čích záujmov sa dejiny spracúvajú? Myslím si, že odpovedať na to nie je veľmi ťažké. Pýtame sa, čo by ste od týchto médií očakávali za predpokladu nekontroverzne spravovaného voľného trhu. A keď sa na ne pozrieme, objavíme množstvo dôležitých faktorov, ktoré určujú ich produkty. A to je to, čomu hovoríme filtre. Jedným z nich je napríklad vlastníctvo - kto ich vlastní. Napokon, ktoré médiá vytrvávajú program dňa, aké spoločenské inštitúcie to sú? V prvom rade ide o hlavné korporácie, naozaj obrovské korporácie, tie sú potom navzájom poprepájané. Niekedy ich vlastnia ešte väčšie korporácie - konglomeráty, čiže napríklad Westinghouse, Gi atď.

Študent Nanaimo, B.C., Kanada: Zaujímalo by ma, ako konkrétne elita ovláda médiá. Ako?

N. Chomsky: To je, ako by sme sa chceli opýtať, ako elita ovláda General Motors. Prečo sa takto otázka nedá položiť? Pretože GM je inštitúciou elity, nemusia ju ovládať. Oni ju jednoducho vlastnia.

Študent: Ale na určitej úrovni... Napríklad spolupracujem so študentskými novinami, takže poznám reportérov a všetko okolo toho.

N. Chomsky: Elita neovláda študentské noviny. Keby ste však v študentských novinách urobili niečo, čo by porušilo konvencie, mali by ste hneď na krku miestnych biznismenov a univerzita by sa zľakla. No, samozrejme, je možné, že by si to aj nikto, nevšimol, ale len čo sa dostanete do bodu, že si vás neprestanú všímať, začínajú tlaky. Pretože to sú ľudia, ktorí majú moc, ktorí vlastnia krajinu a ktorí ju nepustia zo svojej moci.

Moderátor: V Severnej Amerike je sedem veľkých filmových štúdií a viac než 1800 denníkov, 11000 časopisov, 1000 rozhlasových staníc, 2000 TV staníc, 2500 knižných vydavateľstiev. 23 korporácií vlastní a ovláda vyše 50% akcií v každom médiu. V niektorých prípadoch majú prakticky monopol. Sú to napríklad Bertelsmann, Capital Cities/ABC, COX Comunications, CBS, Harcourt Brace Jovanovich, Hearst, Ingersoll a ďalšie.

N. Chomsky: Médiá neudržuje v chode ich auditórium /čitatelia, poslucháči, diváci - Pozn. red./. Peniaze dostávajú od tých, ktorí propagujú svoje výrobky. A majme na pamäti, že hovoríme o elitných médiách. Tie sa teda snažia predať dobrý produkt, ktorý zvýši ceny za reklamu. To znamená, že médiá chcú, aby ich auditórium bolo čo najelitnejšie a najvplyvnejšie. To zvyšuje ceny za reklamu. Takže máme tu korporácie, ktoré predávajú relatívne privilegované auditórium iným podnikom. Z toho vyplýva taký obraz sveta, taká predstava sveta, ktorá uspokojuje potreby, záujmy a predstavy predávajúcich, kupujúcich a produktu. Keď sa do tohto systému pokúsia vstúpiť ľudia, ktorí nemajú takýto pohľad na svet, je pravdepodobné, že postupne budú zo systému vylúčení. Napokon, žiadna inštitúcia si predsa nebude dobrovoľne vytvárať mechanizmus sebazničenia. To inštitúcie nerobia. Snažia si či už vylúčiť, odsunúť na okraj alebo eliminovať všetky alternatívne predstavy a hlasy, vyjadrujúce nesúhlas, pretože sú dysfunkčné pre samotnú inštitúciu.

N. Chomsky (po exkurzii v New York Times): Existujú však aj iné médiá, ktorých základná spoločenská úloha je trochu iná: ide im o diverziu. To práve platí o "skutočných masmédiách". O tých, ktoré sa zameriavajú na obyčajných ľudí. Ich cieľom je len ich ohlupovanie. Znie to zjednodušene, ale ich hlavným cieľom je odvrátiť pozornosť tých 80 či koľko percent ľudí. Dosiahnuť, aby sledovali národný futbalovú ligu. Aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo dieťa s dvoma hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia. Alebo aby sa zaujímali o astrológiu či fundamentalizmus. O čokoľvek, len aby to odvrátilo ich pozornosť od toho, čo je dôležité. Kvôli tomu je nutné redukovať ich schopnosť myslieť. Zoberme si napríklad šport. To je podľa mňa ďalší príklad indoktrinačného systému, pretože ľuďom ponúka niečo, na čo môžu upriamiť svoju pozornosť, A pritom to nie je dôležité. Potom si ľudia nerobia starosti o veci, ktoré sú dôležité pre ich život a ktoré by mohli nejakým spôsobom ovplyvniť. Je skutočne šokujúce, ako sú obyčajní ľudia schopný schopní uplatňovať v športe inteligenciu. Keď napríklad počúvate rozhlasové vysielanie, kam môžu poslucháči telefonovať, majú tie najexkluzívnejšie informácie, rozumejú najzáhadnejším problémom a tlač s týmto nepochybne pracuje. Spomínam si, že som bol už na strednej škole a odrazu som sa sám seba pýtal, prečo mi záleží na tom, či mužstvo z našej školy vyhrá futbalový zápas. Nikoho z nich som nepoznal, nemali so mnou nič spoločné. Prečo som im teda držal palce? Veď to nedáva nijaký zmysel, ide však o to, že svoj význam to má. Takýmto spôsobom sa totiž buduje iracionálny vzťah podriadenosti autorite a skupinová súdržnosť. Platí to aj pre súťažné športy. Ale keď sa nad tým zamyslíme, zbadáme, že to všetko má svoju funkciu. Preto sa na podporu športu venuje toľko energie a podniky sú ochotné do toho dávať peniaze.

Študent, Wyominská univerzita, Leramie, Wyoming: Už hodinu a 40 minút tu nariekate, ako elita a vláda ovládajú ľudské myslenie, aby sa radikáli ako vy nedostali na verejnosť. Ale vy ste tu. Nevidíme, že by na vás čakali agenti CIA. Boli ste v redakcii nový. Všetci sme počuli, že ste odtiaľ a určite vám tam uverejnia tieto komentáre. V mnohých krajinách by vás za to, čo ste dnes povedali, zastrelili. Takže, čo nariekate? Predsa môžete hovoriť. Nevidíme, že by niekto kontroloval niečiu myseľ.

N. Chomsky: Nepovedal som ani slovo o tom, že by ma niekto nepustil na verejnosť. U nás to prebieha trochu inak. Existuje tu systém spracovávania, ovládania a podobne, ktorý vytvára istý obraz sveta. Spomenul som vám jeden príklad a spomeniem vám tisícky ďalších. Nejde o mňa, ide o to, že verejnosť sa odsúva na okraj a robí sa všetko pre to, aby sa neplietla do cesty "elite", ktorá chce spracovať svoje záležitosti bez cudzích zásahov.

Karine Kleinhaus, "American Focus" Student Radio Washington, DC: V recenzii vašich vybraných spisov bolo napísané: "Keďže bol odsunutý na okraj, stal sa prísnym a drsným." Domnievate, sa že takáto charakteristika vašej neskoršej tvorby je presná a že ste obetou procesu, ktorý sám opisujete?

N. Chomsky: Nebudem hovoriť o vlastnej drsnosti. Ja sám si to nemyslím, to musia posúdiť iní. No to, že ma odsunuli, to je pravda. A je to presný opak toho, čo sa všeobecne tvrdí. Hoci dnes sa dá aj do hlavných médií získať prístup omnoho ľahšie ako pred dvadsiatimi rokmi.

Bill Moyers, žurnalista: Venujete sa nepopulárnym pravdám a vďaka tomu ste veľmi osamotený. Toto masmédium venuje málo pozornosti tým, čo majú odlišný názor. Netýka sa to len vás. Väčšina ľudí s odlišným názorom nedostane v tomto médiu nikdy priestor.

N. Chomsky: V podstate je to pochopiteľné, pretože keby dopustili, aby sa spochybnili určité "výhodné pravdy", prestali by plniť svoju spoločenskú funkciu. Všimnite si, že toto neplatí, keď prekročím hranice. Čiže skoro v každej krajine na svete mám do médií jednoduchý prístup. Dôvodov je viac. Jedným z nich je skutočnosť, že hovorím v prvom rade o USA. To pre nich nie je také hrozné.

Jeff Greenfield odpovedá na otázku prečo N. Chomsky nebol nikdy v jeho TV programe Nočná linka, i keď je jedným z najvýznamnejších intelektuálov na svete: Možno je jedným z tých významných intelektuálov, ktorí nevedia rozprávať v televízii. Keď máte 22 minútový program a niekto potrebuje 5 minút len na to, aby sa rozhovoril... Neviem, či to platí aj pre Chomského. Ak áno, tak je pre nás nepoužiteľný. Keď zaplatíte program, musíte si byť istý, že ten človek vie vystupovať v televízii.

N. Chomsky: to je pre americké média typické, že musíte spĺňať požiadavku stručnosti. Musíte byť schopný povedať niečo medzi dvoma reklamami či v 600 slovách. Toto je veľmi dôležité, pretože taká to "krása stručnosti", schopnosť povedať zopár viet medzi dvoma reklamami znamená, že môžete opakovať iba konvenčné myšlienky. Predstavte si, že som v Nočnej linke. Mám povedzme dve minúty a poviem, že Kaddáfí je terorista, Choméjní je vrah, Rusi napadli Afganistan atď. Nepotrebujem žiaden dôkaz a všetci len prikyvujú. Ale predstavte si, že by som povedal niečo, čo by nebolo len odrapkávaním konvenčných právd. Keby som povedal niečo úplne neočakávané alebo kontroverzné. Keby som povedal: "Najväčšie známe teroristické operácie sú riadené z Washingtonu." Alebo keby som povedal: "USA okupovali Južný Vietnam. Najlepší politickí vodcova sú tí, ktorý sú lenivý a skorumpovaní. Keby sme aplikovali norimberské zákony, každého povojnového amerického prezidenta by museli obesiť. Vzdelávanie je systém vnucovania nevedomosti. Vo svete nie je v podstate o nič viac morálky než za čias Džingischána." Viete, ľudia budú celkom logicky očakávať, že im vysvetlíte, čo máte na mysli. Prečo ste to povedali. Ešte nikdy o tom nepočuli, a ak ste to povedali, musíte mať na to nejaký dôvod a musíte mať veľa dôkazov, lebo je to poriadne prekvapivé vyhlásenie. A dôkazy nemôžete predložiť, ak vás zväzuje skutočnosť. To je genialita tohto štrukturálneho obmedzenia. Keby ľudia z programov Nočnej linky alebo MacNiel a Lehrer boli lepší propagandisti, poskytli by ľuďom s odlišnými názormi väčší priestor a tí by nakoniec pôsobili, ako keby prišli z Neptúna.

Wiliam F. Buckley Jr., "Firing Line", (Syndicated) 1969: Som rád, že ste ochotný debatovať o vietnamskej otázke, najmä keď si uvedomím, aké to asi od vás vyžaduje sebaovládanie. Vravíte, že "vojna je jednoducho zvrhlosť. Odsúdeniahodný čin slabochov a chudákov".

N. Chomsky: "Vrátane všetkých, aj mňa, vrátane každého," to je tá istá veta...

W. F.Buckley: Iste, iste pretože vy zaraďujete každého do spoločnosti vinníkov.

N. Chomsky: Pripadá mi hrozné, s akým odstupom a nezúčastnenosťou sa normálni rozumní ľudia v našej spoločnosti i v iných spoločnostiach dokážu pozerať na to, čo sa tu deje. Toto je podľa mňa ešte strašnejšie než Hitler a ďalší podobní, ktorí sa občas z ničoho nič objavia. Ľudia by nemohli robiť to, čo robia, keby nebolo ľahostajnosti a apatie. A preto si myslím, že práve normálni rozumní a zodpovední ľudia by mali tiež niesť bremeno viny, ktoré veľmi ľahko hodili na plecia tým, ktorí sa zdajú extrémistickejší a násilníckejší.

Lynn Desjardinsová: Čo si myslíte o spôsobe, akým médiá informovali o vojne v Perzskom Zálive?

N. Chomsky: Ísť do vojny je vážna vec. V totalitnej spoločnosti diktátor jednoducho povie: "Ideme do vojny" a všetci hneď pochodujú. V demokratickej spoločnosti teoreticky platí, že ak sa politické vedenie rozhodne pre vojnu, predloží dostatočný počet dôvodov, pretože vojna je veľmi katastrofická záležitosť - ako to napokon potvrdila aj táto vojna (vojna v Perzskom zálive)- a úlohou médií je poskytnúť dôležité informácie napríklad o možnostiach mierového riešenie, ktoré, nech sú už akékoľvek, treba predložiť. A tak isto treba vytvoriť fórum na diskusiu o tomto naozaj strašnom rozhodnutí - ísť do vojny, čo v tomto prípade znamená zabiť tisíce ľudí, zničiť dve krajiny atď. To sa nikdy nestalo

Nikdy - čím chcem povedať, že na 99,99% bola z diskusie vylúčená možnosť mierového riešenia. Vždy, keď sa objavil George Bush a povedal, že sa nebude vyjednávať, hneď na druhý deň ho stovka úvodníkov oslavovala za to, že urobil všetko, čo sa dalo, pre diplomaciu. Keď povedal, že nemôžeme odmeniť agresora, médiá namiesto toho, aby sa mu vysmiali, ako sa to stalo v civilizovaných častiach sveta, v krajinách tretieho sveta, namiesto toho médiá povedali: "Aký zásadový muž." Rozumiete, človek, ktorý obsadil Panamu, najvyššia hlava štátu, odsudzuje agresiu vo svete. Človek, ktorý bol počas agresie v Timore vo vedení CIA, hovorí, že agresiu nemožno odmeniť, a médiá mu zatlieskali. A výsledkom je mediálna vojna. Ľudia nechcú vojnu, až kým to nie je nevyhnutné. A mali právo vedieť, že to nevyhnutné nie je. Médiá to ľuďom odopreli a to znamená, že sme išli do vojny na spôsob totalitného štátu. O nič iné tam nešlo.

N. Chomsky: A čo tak dosiahnuť, aby boli médiá zodpovednejšie a demokratickejšie? Nuž, je to dosť malá šanca. Je to, ako keby sme sa spýtali, či je možné aby boli demokratickejšie nadnárodné spoločnosti. Jediný pôsob, akým to dosiahnuť, je zbaviť sa ich. Ak máte pred sebou koncentrované moc, nemôžete naozaj ovplyvniť štruktúru moci. Nechcem povedať, že nemôžete urobiť vôbec nič, napríklad cirkev môže vystúpiť na zhromaždení akcionárov a urobiť krik okolo investícií v Južnej Afrike. Niekedy to má istý okrajový účinok. Ovplyvniť štruktúru moci, to by vlastne znamenalo sociálnu revolúciu, a ak nie ste pripravený na presun moci, to by vlastne znamenalo sociálnu revolúciu, a ak nie ste pripravený na sociálnu revolúciu, teda nie ste pripravený na presun moci, médiá si zachovajú svoju doterajšiu štruktúru a budú reprezentovať svoje súčasné záujmy. To neznamená, že človek by sa o nič nemal snažiť. Neprekáža mi osočovanie, prekážajú mi klamstvá. Intelektuáli sú veľmi schopní klamári. Očierňovanie je úžasnou technikou, na ktorú nedá reagovať. Ak vás niekto označí za antisemitu, ako mu odpoviete? Že nie ste antisemita? Alebo vám povedia, že ste rasista či nacista či čokoľvek iné. V takom prípade vždy prehrávate. Ten, kto na vás hádže špinu, vždy vyhrá. Nemáte mu ako odpovedať. Nemyslím si, že štát by mal mať právo určovať, čo je historickou pravdou, a trestať ľudí, ktorí sa od nej odchyľujú. Tvrdím, že ak veríte v slobodu slova, tak v ňu veríte práve s ohľadom na názory, ktoré sa vám nepáčia. Goebbels bol za slobodu slova, ak išlo o názory, s ktorými súhlasil. Tak isto Stalin. Ak ste za slobodu slova, tak s ohľadom na tie názory, ktoré sú vám odporné, lebo inak by ste za slobodu slova neboli. Môžete k tomu zaujať tieto dve stanoviská a vy sa musíte rozhodnúť, ktoré si vyberiete. Čo sa týka mojej obrany absolútne útočných, ofenzívnych ľudí, absolútne nepochybujem, že každý povie: "Bránite názory tohoto človeka. " Nie, nebránim jeho názory, bránim jeho právo, aby ich vyslovil. Je v tom zásadný rozdiel, ktorý okrem fašistických kruhov chápu už od 18. Storočia. Je zlou službou pamiatke holokaustu, ak prijmeme centrálnu doktrínu ich vrahov.

Žena na besede: Som iba obyčajná matka, ktorá rozmýšľa tak, že nechcem jedného dňa držať v náručí mŕtve vnúčatá a pozerať, ako sa deje čosi strašné, a cítiť, že som nič neurobila. To, čo robíte, je opodstatnené. kde je, podľa vás, to najvhodnejšie miesto, kam môžete vložiť svoju energiu? Neviem totiž, ako postupovať, pretože je toho príliš veľa, do čoho by sme sa mali pustiť.

N. Chomsky: Veci sa menia takým spôsobom, že na tejto zmene pracuje mnoho ľudí. Viete, pracujú vo svojom okolí alebo na pracoviskách, alebo kdekoľvek sú, a oni vytvárajú základňu pre ľudové hnutia, ktoré uskutočnia zmeny. V dejinách sa všetko dialo týmto spôsobom. Či zrušenie otroctva, či demokratické revolúcie, alebo si len spomeniete, všetko tak fungovalo. Z kníh o histórii o tom získate falošnú predstavu. V knihách je vždy zopár vodcov: George Washington, Martin Luther King atď. Nechcem povedať, že tí ľudia neboli dôležití. Ale oni neboli hnutím za občianske práva. M. L. King sa dostal do kníh, lebo dolu na juhu pracovalo množstvo ľudí, ktorých mená sa nikdy nedozviete, ktorých mená upadli do zabudnutia, ktorých možno aj zabili. Keď sú aktívni ľudia, ktorým na niečom záleží, ktorí svoje životy zasväcujú spoločenským zmenám či čomukoľvek podobnému, potom sa môžu objaviť ľudia ako ja a môže sa zdať, že sme prominenti. Ale to len preto, že niekto iný pracuje. Moja práca, či už to zahŕňa stovky diskusií do roka alebo 20 hodín týždenne strávených písaním listov alebo kníh, nie je zameraná na intelektuálov a politikov. Obracia sa na tých, ktorým sa hovorí obyčajný ľudia. A ja od nich očakávam presne to, čím sú. Aby sa snažili chápať svet- A konať v súlade s impulzmi svojej slušnosti. Aby sa snažili zmeniť svet k lepšiemu. A mnoho ľudí je toto ochotných robiť, len musia veci rozumieť. Vlastne, pokiaľ viem, v tomto iba pomáham ľuďom rozvíjať kurzy intelektuálnej sebaobrany.

Ed Robinson, Non-Corporate News, Public Acces Tv. Lynn Mass: Čo ste tým mysleli, aký to má byť kurz?

N. Chomsky: Nemyslím tým chodenie do školy, lebo tam to nedostanem. Znamená to, že si musíme vytvoriť nezávislé myslenie. A pracovať na ňom. Nuž, a to je pre samotného človeka mimoriadne ťažké. Črtou nášho systému je, že každého izoluje, že každý sedí pred televízorom sám. A za takých okolností je veľmi ťažké mať predstavy alebo myšlienky. Sám proti sebe bojovať nemôžete. Niektorí to dokážu, ale to sú len veľmi vzácne prípady. Treba to urobiť cez organizácie. Takže kurzy intelektuálnej sebaobrany by mali patriť ku kontextu politických a iných organizácií. Je dobré všimnúť si inštitúcie. To, čo robia. A použiť to ako kľúč. My sa snažíme bojovať s tým, čo sa oni snažia presadiť. Ak sa oni snažia ľudí izolovať, oddeliť ich a podobne, my sa snažíme dosiahnuť opak. Snažíme sa dať ľudí dohromady. Ľudí s podobnými záujmami. Možno rozlične orientovaných, ale v jadre so spoločnými hodnotami. Mali by mať rovnaký záujem pomáhať ľuďom, aby sa naučili brániť proti vonkajšej moci. Prevziať vládu nad vlastným životom a podať ruku tým, čo potrebujú pomoc.

Žena v diskusii: Existujú nejaké publikácie, ktoré si ja ako biologička môžem prečítať a tým obísť filter našej tlače?

N. Chomsky: Na aké médiá sa môžete obrátiť, to vám nepoviem, pretože odpoveď neexistuje. Správne odpovede sú tie, ktoré vy uznáte za správne. Možno že aj to, čo vám teraz hovorím, je nesprávne, je to možné, nie som Pán Boh. To si vy musíte premyslieť. Môžem vám síce povedať, čo je možno viac-menej pravda, ale neexistuje žiaden dôvod, prečo by ste mi mali venovať pozornosť.

Žena v diskusii: Aký majú momentálne dopad alternatívne médiá a aký by mali mať?

N. Chomsky: Ak sú ľudia schopní urobiť niečo konštruktívne, je to preto, lebo majú nejaký spôsob vzájomného kontaktu. Vždy som to pociťoval ako niečo veľmi pozitívne a malo by sa to presadzovať, nakoľko to bude možné. Myslím, že prídu aj ťažké časy. Došlo k takej silnej koncentrácii zdrojov a moci, že alternatívne médiá, hoci sú mimoriadne dôležité, budú musieť tvrdo bojovať. Je pravda, že sme dosiahli niekoľko menších úspechov, ale to iba preto, že ľudia boli ochotní do nich investovať neuveriteľné množstvo energie. Zoberme si napríklad Z-magazín. Je to celonárodný časopis, ktorého celú redakciu Tvoria dvaja ľudia bez akéhokoľvek prílevu peňazí. Tiež South and Press to dokázali. Je to opäť malá skupinka ľudí bez finančných zdrojov a vydávajú veľa dobrých kníh. Je však takmer nemožné uverejniť na ich knihu recenziu. Tam, kde existuje poslucháčmi podporovaný rozhlas môžu ľudia každučký deň získavať odlišný pohľad na svet ako ten, ktorý podávajú hlavné médiá. Nielenže o ňom počujú, môžu sa ho zúčastniť, môžu prispieť vlastnými myšlienkami, môžu sa niečo naučiť. Viete, tak sa ľudia stávajú skutočne ľuďmi. Skutočne ľudskými bytosťami, ktoré sa podieľajú na spoločenskom a politickom systéme. Nemám sklony k falošne skromnosti. Sú veci, ktoré viem urobiť a viem ich urobiť dosť dobre. Napríklad analýzy štúdie, výskum. Teda viem ako sa to robí, a myslím, že do značnej miery viem, ako beží svet. Asi tak ako každý človek. A to sa ukazuje ako užitočný zdroje pre tých, ktorí niečo aktívne organizujú a snažia sa angažovať spôsobom, ktorý tento svet aspoň trochu zmení k lepšiemu. A ak môže byť človek v takej veci nápomocný, alebo sa na nej priamo zúčastní, je to uspokojujúce.

Reportér: Stále častejšie vidíme našich volených predstaviteľov a pritom stále menej vieme, čo robia. Je to vina médií.

N. Chomsky: To je veľmi presné. V skutočnosti sa prezidentské voľby vzdialili od bodu, keď ich verejnosť berie natoľko vážne, aby sa zúčastnila aktu voľby. Znamená to, že politický systém funguje čoraz výraznejšie bez účasti verejnosti. Ľudia nielenže čoraz zriedkavejšie ratifikujú rozhodnutia, ktoré im predkladajú, ale nedajú si ani tú námahu, aby sa k nim vyjadrili. Predpokladajú, že rozhodnutia sa aj tak robia nezávisle od ich hlasovania. Keď máte voľby zaranžované celým priemyslom volebnej kampane, ona zaručuje, aké slová vyjdú ľuďom z úst. Kandidáti sa rozhodujú, čo budú hovoriť, na základe testov, ktoré im stanovia podľa toho, aký účinok to bude mať na obyvateľstvo. A ľudia akosi nebadajú, že to je v demokracii hlboko opovrhnutiahodné.

Muž v diskusii: Aký systém by podľa vás mal nahradiť kapitalizmus?

N. Chomsky: Nuž, myslím si, že to, čo sa pred mnohými storočiami nazývalo mzdovým otroctvom, je neúnosné. Nemyslím si, že ľudia by mali byť nútení predávať sami seba, aby prežili. Systém propagandy je taký úspešný preto, že musíme pracovať. Len veľmi málo ľudí má toľko času, energie a zanietenia, aby sa dokázali prebojovať spod vplyvu televíznych komentátorov a pod. Je to veľmi jednoduché. Prídete domov, ste unavený, mali ste veľmi ťažký deň, nebudete predsa tráviť deň vypracovávaním výskumu, ale zapnete si televízor a poviete si: "Tak a je to." Alebo si prečítate novinové titulky, zapnete si šport a tak ďalej. Takto funguje systém indoktrinácie. Samozrejme, že jestvuje aj čosi iné. Len sa treba snažiť, aby ste to objavili. Moderná industriálna civilizácia vyvinula určitý systém vhodných mýtov. Hnacou silou modernej industriálnej civilizácie je individuálny materiálny zisk, ktorý je oficiálne akceptovaný, ak dokonca je chvályhodný, keďže, ako hovorí klasická poučka: "Súkromné zlo prináša verejné dobro". Je už dávno jasné, že spoločnosť, ktorá je založená na takomto princípe, sa časom sama zničí. S utrpením a nespravodlivosťou, ktoré spôsobuje, môže pretrvať iba dovtedy, kým bude možné predstierať, že ničivé škody, ktoré ľudia vytvárajú, nie sú až také veľké. Že svet je jeden veľký nekonečný zdroj a že svet je jeden veľký nekonečný zdroj a že svet je bezodný kôš na odpadky. V tomto štádiu dejín sú dve možnosti: Buď celé ľudstvo vezme svoj osud do vlastných rúk a začne sa starať o spoločné záujmy v súlade s hodnotami solidarity, súcitu a ochoty pomáhať druhým, alebo v opačnom prípade, už nebudeme mať čo vziať do vlastných rúk. Pokiaľ je určitá trieda vo vládnucom postavení, prispôsobuje politiku svojim záujmom. Podmienky prežitia, nie to ešte spravodlivosť, však vyžadujú racionálne spoločenské plánovanie v záujme spoločenstva ako celku. Ide o to, či privilegovaná elita má ovládať masovú komunikáciu a či, ako tvrdí, musí túto moc využívať, a to najmä na presadzovanie nevyhnutných ilúzií, podvádzanie hlúpej väčšiny a jej odstránenie z verejnej sféry. V krátkosti, ide o to, či sloboda a demokracia sú hodnotami, ktoré treba ochraňovať, alebo či sú hrozbou, ktorej sa treba vyhnúť. V tejto, možno záverečnej fáze existencie sú demokracia a sloboda viac než len hodnotami, ktoré treba chrániť. Je možné, že sú podmienkou prežitia.

-spracované podľa rovnomenného televízneho dokumentu