Upratať si pred vlastným prahom - rozhovor s Matúšom Bakytom

autor: Matúš Ritomský

“Postupne som si uvedomil, že pre mňa (a teda i celý svet) je dôležitejšie upratať si v sebe a až potom riešiť Čínu, Tichomorie, Amazonské pralesy, tulene. Postupom času som už nevedel nájsť spoločnú reč s aktivistami, ktorí boli stále na niečo nahnevaní,” hovorí známa postava zeleného hnutia Matúš Bakyta.

Prečo sa vôbec začal angažovať v zelenom hnutí, ako sa v priebehu rokov menilo jeho vnímanie ideálov, čo to je syndróm vyhorenia - aj to sú témy nášho rozhovoru.

Pred viac ako 10 rokmi si bol v bratislavských “zelených” a “aktivistických” kruhoch známa postava - pracoval si (ako dobrovoľník, ale aj ako zamestnanec na plný úväzok) vo viacerých organizáciách - Sloboda zvierat, Greenpeace, Za Matku Zem, Slobodná alternatíva, stretávali sme sa vtedy pravidelne na demonštráciách, blokádach, ekotáboroch. Ako vnímaš dnes toto obdobie?

Asi ako najkrajšie v živote, často spomínam na tu neskutočnú energiu, chuť robiť zmysluplné veci, úžasné medziľudské vzťahy… Na druhej strane, ani na to “tu a teraz” sa nemôžem sťažovať (úsmev).

Akým spôsobom si sa dostal k aktivitám tohoto druhu? Zaujíma ma najmä moment, kedy ťa oslovili myšlienky zeleného hnutia, ideály o premene spoločnosti, kedy si pocítil potrebu angažovať sa v tejto oblasti?

Asi niekedy na strednej škole, keď som mal sedemnásť, som si začal klásť otázky ako “prečo ľudia jedia mäso, prečo zabíjajú zvieratá?”. Zlom nastal asi niekedy na jeseň roku 1993 (mal som vtedy 18), keď som natrafil v centre Bratislavy na infostánok Slobody zvierat. Veľmi ma to oslovilo a potešilo, vzal som si letáky a pár dní potom som im napísal list, stretli sme sa a následne rozbiehali bratislavskú pobočku (vtedy ešte bolo sídlo v Košiciach). Stolík na infostánok sme si zvykli požičiavať z kancelárie Greenpeace, a tak som sa dostal do kontaktu s ľuďmi odtiaľ. V tom čase bol navyše pomerne veľký prienik medzi skupinami aktivistov/iek týchto organizácií. A tak som sa dostal ku Greenpeace-u.

Mnohí mladí ľudia, ktorí sa dostanú k letákom ekologických organizácií si ich možno zo záujmom prečítajú, ale potom ich odložia na bok a žijú ďalej svoj život. Ty si sa však naplno vrhol do aktivity, či dokonca do boja, za napĺňanie týchto myšlienok. Pokiaľ viem, prispôsobil si tomu do veľkej miery aj svoj profesionálny a osobný život. Kde sa v tebe zrodila potreba dať sa do veci celý a naplno?

Napadá mi zmysluplnosť, dobro. Ale vtedy som sa nad tým takto nezamýšľal, bolo to veľmi impulzívne, vzrušujúce, jednoducho mi nedalo sa nezapojiť. Vzalo ma to ako prúd silnej rieky. Keď som skončil strednú školu, mal som depresie z toho, čo budem robiť (vedel som, že elektrotechnika to nebude). Skúšal som viacero “normálnych” zamestnaní. Ale toto mi prišlo ako niečo úžasne napĺňajúce. Navyše, v tom hnutí bola fantastická atmosféra, vznikli tam kamarátstva, priateľstvá, z ktorých mnohé trvajú dodnes.

V úvode rozhovoru sme spomenuli pomerne pestrú škálu aktivít, v ktorých si sa angažoval - od ekologických kampaní, cez aktivity za práva zvierat až po ľudskoprávne či dokonca politické hnutia. Je možné povedať, že na pozadí všetkých týchto aktivít boli určité spoločné ideály? Ako by si ich pomenoval?

Hm, spoločné ideály. Asi prvé mi napadá antikomunizmus, ale zároveň snaha robiť niečo zmysluplné, zmeniť svet k lepšiemu. Keď som končil strednú školu práve u nás fičala obrovská vlna ponovembrového nadšenia a aktivizmu - viery, že môžeme veci meniť. A naozaj sme aj menili.

Mohol by si to upresniť - čo pre teba znamená antikomunizmus a ako sa v tvojom prípade spájal so zelenými myšlienkami?

- celý rozhovor si môžete prečítať v aktuálnom tlačenom vydaní Kruhu života 14. Časopis sa dá objednať na našej stránke alebo zakúpiť na niektorom z predajných miest.

Matúš Bakyta - narodil sa v roku 1975 v Bratislave, v roku 1993 skončil SPŠ elektrotechnickú. Po jej skončení vystriedal niekoľko krátkych zamestnaní (napr. ako predajca BMW), od roku 1994 sa stal aktivistom a neskôr aj pracovníkom Greenpeace, v rokoch 1995-1997 absolvoval civilnú vojenskú službu v združení Za matku Zem. V rokoch 1997 - 2000 viedol o.z. Slobodná alternatíva, ktoré sa venovalo podpore ekologických spôsobov dopravy. Neskôr pracoval ako lektor a koordinátor dobrovoľníkov pre Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica a o.z. Ľudia proti rasizmu.

Od roku 2006 začal podnikať. V roku 2007 externe vyštudoval (Bc.) sociálnu prácu na UKF v Nitre, v súčasnosti je študentom 5. ročníka sociálnej a pracovnej psychológie na UK v Bratislave. V bakalárskej i diplomovej práci sa venuje syndrómu vyhorenia v treťom sektore.