Vizionárske proroctvo

človek, pyšný človek
odetý do svojej autority
vie najmenej o tom, o čom si je istý
jeho krehká podstata, ako zúrivá opica,
hrá také kúsky pred samými nebesami,
až anjeli nad tým plačú.

Génius a zúrivá opica, umelec fantastických kúskov a božský polemik - vo všetkých týchto rolách sú jednotlivci produktmi jazyka a kultúry. Prácou dvanástich či trinástich miliárd neurónov ľudského mozgu nám kultúra a jazyk dali právo, vedu, etiku, filozofiu. Umožnili všetky veľké činy talentu a svätosti. Dali nám však aj fanatizmus, predsudky, dogmatickú aroganciu, nacionalistickú idolatriu a masové vraždenie v mene Boha. Nenávisť davov, propagandu a organizovanú lož. A spoločne so soľou zeme nám dávajú, od jednej generácie k druhej, nespočetné milióny hypnotizovaných konformistov, predurčených stať sa obeťami moci chtivých vládcov, ktorí sú sami obete toho, čo je nezmyselné a neľudské v ich kultúrnej tradícii.

Vďaka jazyku a kultúre môže byť ľudské chovanie neporovnateľne inteligentnejšie, originálnejšie, tvorivejšie a pružnejšie ako chovanie zvierat, ktorých mozog je príliš malý, než aby mohol vtesnať množstvo neurónov potrebných pre invenciu jazyka a prenos nazhromaždeného vedenia. Ale práve tak, vďaka jazyku a kultúre, sa ľudské bytosti často chovajú s hlúposťou, nedostatkom realizmu, a úplne neprimerane, spôsobom, ktorého ani zvieratá schopné nie sú.

Trobriandský ostrovan, Bostončan, sicílsky katolík alebo japonsky budhista, my všetci sa rodíme do určitej kultúry a žijeme svoje životy v medziach tejto kultúry. Medzi každým ľudským vedomím a zvyškom sveta stojí neviditeľná stena, sieť tradičných názorov myslenia a cítenia, názorov, teórii, ktoré sa menia na axiómy a starých sloganov, ctených ako božské zjavenia. To, čo vidíme očkami tejto siete, nie je samozrejme nikdy tá skutočná „vec sama o sebe“. Nie je to dokonca ani tá vec, ktorá sa dotýka našich zmyslov a na ktorú náš organizmus spontánne reaguje. To, čo bežne prijímame a na čo reagujeme, je zvláštna zmes okamžitej skúsenosti s kultúrne podmienenými symbolmi, zmyslových dojmov s vopred danými predstavami o povahe veci. A väčšina ľudí pokladá za dôležitejšie symbolické prvky v tejto zmesi vedomia, než prvky vnímané bezprostrednou skúsenosťou. Je to tak najmä u tých ľudí, ktorí prijímajú svoju kultúru totálne a nekriticky - slová v ich jazyku potom nepomenovávajú veci. Naopak - veci nahrádzajú familiárne slová. Každá jedinečná udalosť ich plynúceho života je okamžite a automaticky klasifikovaná ako ďalšia ilustrácia jednej z verbalizovaných, kultúrou posvätených abstrakcií, ktoré im natĺkli do hlavy už pri výchove v detstve.

Je jasné, že mnohé z myšlienok, ktoré nám boli odovzdané kultúrou sú veľmi rozumné a realistické. Keby tomu tak nebolo, ľudský rod by už vyhynul. Ale spolu s týmito užitočnými konceptmi každá kultúra odovzdáva množstvo nerealistických názorov, z ktorých niektoré nedávali zmysel nikdy, zatiaľ čo iné možno kedysi mali nejakú vitálnu hodnotu, ale v zmenených a meniacich sa podmienkach pokračujúcej histórie sa stali úplné irelevantnými.

Ľudské bytosti reagujú na symboly rovnako promptne a jednoznačne ako na podnety nesprostredkovanej skúsenosti. A pretože väčšina z nich naivne verí, že kultúrou posvätené slová o veciach sú rovnako reálne, alebo aj reálnejšie, ako vnímanie vecí samotných, tieto zastaralé alebo nezmyselné názory môžu spôsobiť veľkú škodu.

Vďaka realistickým myšlienkam odovzdávaným kultúrou ľudstvo prežilo a v určitých oblastiach dosahuje pokrok. Ale vďaka nezmyselným kultúrnym stereotypom, vtĺkaným do každého jednotlivca, je ľudstvo neustále v problémoch.
Čo by mohol a čo by mal jednotlivec urobiť, aby zlepšil svoj ironicky dvojznačný vzťah ku kultúre, v ktorej je zakotvený? Ako môže ďalej s úspechom využívať kultúru a tešiť sa z jej darov, bez toho aby bol súčasne ohlupovaný alebo intoxikovaný jej jedmi? Ako môže rozlišovať v prijímaní kultúry, odhadzovať to, čo je hlúpe a vo svojej podmienenosti priamo zlé, a pridržovať sa pevne toho, čo podporuje inteligentné chovanie?

Kultúra sa nedá prijímať diskriminujúcim spôsobom, alebo modifikovať nikým iným ako ľuďmi, ktorí dôkazu vidieť cez ňu a za ňu. Ľuďmi, ktorí dokážu preraziť otvory do obmedzujúcich stien verbalizovaných symbolov a sú tak schopní sa na svet pozerať a reflektovať ho novým a relatívne bezpredsudkovým spôsobom. Takí lúdia sa proste len tak nenarodia, stavajú sa nimi. Ale ako?

Na poli formálnej výchovy budúci boriteľ predsudkov potrebuje predovšetkým vedenie. Znalosť minulej a súčasnej histórie kultúr, v ich fantastickej rôznorodosti, vedomosť o povahe jazyka, a jeho medziach, znalosť používania a zneužívania jazyka. Človek, ktorý vie, že existovalo a existuje veľa kultúr a každá z nich si robí nárok na to, že je najlepšia a najpravdivejšia, pozná, že sa len veľmi ťažko prijíma vychvaľovanie a dogmatizovanie jedinej tradície. Podobne človek, ktorý vie, že sa symboly vzťahujú ku skúsenosti a ktorý ma skúsenosť s druhom lingvistickej sebakontroly, vyučovanej exponentmi Obecnej Sémantiky, ťažko bude brat vážne ten absurdný a nebezpečný nezmysel, že to, čo je v rámci jednej kultúry vydávané za jedinú filozofiu, praktickú múdrosť a politicky názor platí absolútne.

Ako príprava pre borenie predsudkov a otváranie nových obzorov nie je tento druh intelektuálnej výchovy úplne bez hodnoty, ale rozhodne nie je nevyhnutný. Cvičenie na verbálnej rovine musí byť doplnené cvičením v bezslovnom zakúšaní. Musíme sa naučiť, ako byť duchovne tichší, musíme kultivovať umenie čistého prijímania. Ticho prijímať - ako sa to zdá byť detsky prosté

Ale v skutočnosti, ako skoro uvidíme, je to veľmi náročné! Univerzum, v ktorom ľudia prežívajú svoje životy, je stvorením toho, čo indická filozofia nazýva Nama-Rupa, Meno A Forma. Realita je kontinuum, bezhraničné, záhadné a nekonečne Niečo, ktorého vonkajší aspekt je to, čo nazývame Hmotou, a ktorého vnútro je tým, čo nazývame Myseľ. Jazyk je nástroj, ktorý vydeľuje tajomstvo z Reality a činí ho dostupným ľudskému chápaniu a zaobchádzaniu.

Kultúrny človek rozrušuje toto kontinuum, pripevňuje nálepky na niekoľko fragmentov, ukazuje tieto nálepky okolitému svetu a tak pre seba vytvára tento čisto ľudský vesmír oddelených objektov, z ktorých každý je iba stelesnením mena, určitou ilustráciou nejakej tradičnej abstrakcie.

To, čo preberáme, je len vzorcom konceptuálnej mriežky, cez ktorú bola skutočnosť prefiltrovaná. Čisté prijímanie je obtiažne, pretože normálne prebudené vedomie človeka je vždy kultúrne podmienené. Ale toto normálne vedomie, ako ho už pred mnohými rokmi zdôraznil William James, „nie je nič iné, ako jeden typ vedomia, zatiaľ čo všade okolo neho, oddelené len tenkou vrstvou, ležia potenciálne formy vedomia, ktoré sú úplné odlišné.

Môžeme prežiť cely život bez toho, aby sme si ich existenciu uvedomili. Ale keď použijeme nejaký podnet, sú zrazu všetky tieto iné vedomia tu v celej úplnosti. Žiadny obraz sveta, ktorý ignoruje tieto formy vedomia, nemôže byt konečný.
Ako kultúra, ktorou je podmienené, normálne prebudené vedomie je súčasne našim najlepším priateľom i najväčším a najnebezpečnejším nepriateľom. Pomáha nám prežiť a rozvíjať sa. Ale súčasne nám bráni v tom, aby sme si uvedomili niektoré z našich možností a príležitostne nás uvrháva do všemožných problémov. Aby sa človek, ten pyšný človek, hráč fantastických trikov, stal úplne ľudským, musí vykročiť mimo svoju vyšliapanú cestu. Iba potom sa nekonečné možnosti a anjelske schopnosti môžu prejaviť a dostať sa na povrch. Slovami Williama Blakea, musíme „očistiť brány vnímania“. Pretože keď sú očistené, „všetko sa človeku javí, také aké je - nekonečné“.

Pre normálne bdelé vedomie sú veci striktne konečné a izolované verbálnymi nálepkami. Ako môžeme zrušiť tento návyk automatického prenášania našich predsudkov a kultúrou posvätených slov na okamžitú skúsenosť? Odpoveď: cvičením čistého prijímania a duchovného mlčania. Tie sú schopné očistiť brány vnímania a postupne umožnia, že sa vynoria iné než normálne formy vedomia - estetické vedomie, vizionárske vedomie, mystické vedomie. Vďaka kultúre sme dedičmi obrovského nahromadenia znalostí, nekonečného pokladu logických a vedeckých metód, tisícok užitočných súčastí technologického a organizačného know-how. Avšak ľudské telo-myseľ ma aj iné zdroje informácií, užíva aj iné typy dokazovania, je nadané vrodenou múdrosťou, ktorá je nezávislá na podmienenosti kultúrou.

Wordsworth píše, že „náš zmätený intelekt (tá časť mysle, ktorá používa jazyk, aby vyňala tajomstvo z reality) znetvoruje krásne tvary vecí: vraždíme, aby sme pitvali.“

Je jasné, že sa bez tohoto zmäteného intelektu ťažko zaobídeme. Verbalizované pojmové myslenie je nevyhnutné. Ale aj keď sú tieto pojmy užívané dobre, verbalizované koncepty deformujú „krásne tvary vecí“. A keď (ako sa tak veľmi často stáva) sú použite zle, deformujú aj naše životy racionalizáciou prastarých hlúpostí, podnecovaním masového vraždenia, perzekúcie a prehrávania všetkých tých fantasticky zlých trikov, nad ktorými anjeli plačú. Múdra neverbálna pasivita je antidotum proti nemúdrej verbálnej aktivite a nutným korektívom pre múdru verbálnu aktivitu. Múdre verbalizované koncepty bývali vždy doplnené priamym nesprostredkovaným vnímaním udalostí a vecí.

Je to starý príbeh litery a ducha. Litera je nutná, ale nesmie byť nikdy braná príliš vážne, pretože oddelená od ducha, zviera a nakoniec zabíja. Duch zase „vanie, kam chce“, a keď sa zabudne oprieť o naše najlepšie kultúrne mapy, môže nás odviesť z cesty a potom stroskotáme. V súčasnosti väčšina z nás robí v obidvoch oblastiach to najhoršie. Ignorujeme voľné vanutie duchovných prúdov a spoliehame sa na kultúrne mapy, ktoré môžu byt už stáročia zastaralé. Popri tom sa na plný plyn ženieme pod vysokým tlakom našej sebadôvery vpred. Lístky, ktoré sme sami sebe predali nás uisťujú, že naším cieľom je nejaký prístav na Ostrove Požehnaných. V skutočnosti sa často ukáže, že je to Ostrov Diablov.

Sebavzdelávanie na neverbálnej úrovni je také staré ako civilizácia. „Buď ticho a vedz, že ja som Boh“ - pre vizionárov a mystikov všetkých dôb a všetkých zemí bola táto veta vždy prvým a najvyšším prikázaním. Práve týmto duchovným tichom a praktikovaním múdrej pasivity sa umelci, vizionári a mystici pripravili na okamžitý zážitok sveta krásy, tajomstva a jednoty. V skúmaní rozsiahleho a záhadného sveta ľudských možností boli veľkí umelci, vizionári a mystici vždy priekopníkmi, ktorí razili nové cesty poznania.

Umelci, vizionári a mystici odmietajú byť uväznení v kultúrou podmienených návykoch cítenia, myslenia a jednania, ktoré spoločnosť pokladá za správne a prirodzené. Kedykoľvek je treba, prestanú prenášať na realitu tieto posvätené a zabehané slovné vzory, ktorými sú všetky ľudské mysle tak zaplnené. Vedia, že rovnako ako hocikto iný, že kultúra a jazyk, v ktorom je zakotvená, sú absolútne nutné a že bez nich by jednotlivec nemohol byt ľudský. Ale ďaleko prenikavejšie ako ostatní ľudia taktiež vedia, že jednotlivec, aby bol PLNE ľudský, sa musí učiť zbavovať tohoto podmienenia, musí byť schopný prerezávať otvory do plotu verbalizovaných symbolov, ktorý ho obklopuje.

Ale na miesta, kam zašli, môžu doraziť aj ostatní. Potenciálne sme aj my všetci „nekoneční v našich možnostiach a ako bohovia v našich schopnostiach“. Rôzne modality vedomia, odlišné od normálneho bdelého stavu vedomia, sú v dosahu každého, kto vie, ako uplatniť potrebné stimuly.

Vesmír, v ktorom ľudská bytosť žije, môže byť premenený v nové stvorenie. Musíme len preraziť tu dieru v múre, ten otvor v plote, a rozhliadnuť sa okolo seba tak, ako to popísal filozof Plotinos. „Iným spôsobom pohľadu, ktorý má v podstate každý, ale používa ho len málo ľudí.“

slov. prekl. Daniel Hromada,

z web stránky www.kyberia.sk
spracoval a skrátil -mr-