Výchova ku globálnej zodpovednosti

Mgr. Juraj Hipš (nar. 1975) sa viac ako 10 rokov venuje práci v neziskových organizáciách zameraných na riešenie enviromentálnych problémov či ochranu ľudských práv a slobôd (Greenpeace, Slobodná alternatíva). Od roku 1996 vyučuje ekológiu, filozofiu a občiansku náuku na základných, stredných a vysokých školách, v roku 1999 dokončil štúdim filozofie - estetiky na Filozofickej Fakulte UK, o rok neskôr založil Centrum enviromentálnej e etickej výchovy ŽIVICA, v rámci ktorého sa venuje enviromentálnej a etickej výchove na rôznych stupňoch škôl.

Niekoľko rokov sa venuješ problematike vzdelávania, pracuješ so žiakmi aj učiteľmi a vyučuješ na všetkých stupňoch škôl. Máš teda dosť skúseností s našim školstvom a výchovným systémom v nich. Mohol by si na úvod povedať v čom vidíš najväčšie problémy a nedostatky dnešného školstva na Slovensku ?

O problémoch školstva sa v súčasnosti pomerne často hovorí a medzi všeobecné známe patria predovšetkým: veľké množstvo žiakov v triedach, ktoré sťažuje individuálny prístup k nim, ďalej zabehnutý systém výučby, ktorý je založení na princípe - počúvať - zapisovať si - zapamätať si - zopakovať. V tomto systéme výučby je iba veľmi malý priestor pre tvorivý prístup zo strany žiaka a pre pochopenie na základe vlastného myslenia. Problémom je aj vysoký vek učiteľov, ktorí na jednej strane môžu mať veľa skúseností, ale vzniká príliš veľký generačný rozdiel medzi nimi a žiakmi a ťažšie sa nadväzuje diskusia. Problémom je to najmä pri humanitných predmetoch ako filozofia alebo etika, kde je nadviazanie otvoreného a uvoľneného kontaktu medzi učiteľom a žiakom nevyhnutné. Medzi známe problémy patrí tiež prefeminizovanosť - nedostatok učiteľov - mužov. Problémom je aj samotné zariadenie tried, ktoré sú prispôsobené frontálnej výuke - učiteľ stojí pred tabuľou, žiaci sú v laviciach v radoch za sebou a nevidia si navzájom do tváre. Toto usporiadanie bráni tvorivej diskusii medzi žiakmi navzájom. Keď prídeme vyučovať na nejakú školu, prvé čo urobíme je to, že zmeníme usporiadanie interiéru v triedach - lavice dáme do kruhu, rozdelíme žiakov do skupín, podporujeme diskusiu a tvorivý prístup. Pri výučbe na školách som sa stretol tiež s neschopnosťou otvárať niektoré citlivé témy, čo je zrejme pozostatok z čias totality. V enviromentálnej výchove napríklad vedenie niektorých škôl taubizovalo témy ako jadrová energetika, vegetariánstvo, práva zvierat, či niektoré politické témy.

Mnohí rodičia tieto problémy školstva vnímajú a niektorí jednoducho nechcú svoje dieťa zveriť výchovnému systému, ktorý dostatočne nezohľadňuje a nerozvíja ich etické princípy, prípadne pristupuje k dieťaťu príliš necitlivo. Čo môžu títo rodičia robiť ?

Pre rodičov existuje niekoľko alternatív. Jednou by mohlo byť domáce vzdelávanie, ktoré je bežné v krajinách západnej Európy. Osobne si však myslím, že pre dieťa je veľkým prínosom, keď môže vyrastať v kolektíve detí - rovesníkov a pri domácom vzdelávaní môže hroziť istá izolovanosť dieťaťa. Druhom možnosťou, podľa môjho názoru najlepšou, je aktívny záujem rodiča a jeho aktívne zapojenie sa do procesu výučby. Ide o to, aby rodič presne vedel kam dieťa chodí do školy, kto ho tam učí a najmä ako a prečo ho tak učí. Je potrebné aby sa školy otvorili aj rodičom. Výchova by mala fungovať na základe schémy žiak-rodič-učiteľ-komunita, pričom všetky štyri zložky tejto schémy musia byť rovnocenné. Dnešné školy sa žiaľ podobajú skôr na väzenia, kde vládne autoritatívny systém, prísna hierarchia a ich poslaním nie je ani tak výučba, ako príprava detí na fungovanie v spoločnosti usporiadanej hierarchicky a autoritatívne. Takže je potrebné, aby rodičia nenechávali výchovu dieťaťa na školu, ale aby sa v procese výučby aktívne anagžovali. K tomu môže patriť aj zakladanie občianskych či rodičovských združení, občianska angažovanosť.

Často je však rodič postavený zoči voči obrovskej, skostnatelej mašinérií, s ktorou prakticky nedokáže pohnúť. Niektoré zmeny sa uskutočňujú príliš pomaly a človek sa niekedy ťažko zmieruje s tým, že jeho dieťa bude deformované všetkými chybami a zvrátenosťami systému ktorí je veľmi ťažko reformovateľný ?

Je tu ešte jeden významný prvok - slobodný výber škôl. Dnes máme v našej republike rôzne druhy škôl - štátne, cirkevné a súkromné, pričom tie posledne menované ešte možno rozdeliť na školy s bežným spôsobom vyučovania a školy alternatívne, ako napríklad Waldorfská škola alebo Montesori. Takže prvým krokom by malo byť pre rodiča podrobne zistiť, aké druhy škôl sa nachádzajú v bližšom ale aj širšom okolí a vybrať si tú najlepšiu. Niekedy sú rodičia ochotní presťahovať sa do miesta, kde môže ich dieťa navštevovať lepšiu školu. A je tu ešte jedna možnosť - založiť vlastnú školu, prípadne škôlku. Založenie škôlky je pomerne priechodné a jednoduché, založenie školy je už komplikovaný proces, ale priestor pre to tu je. Potrebné je zohnať predovšetkým kvalifikovaných učiteľov, budovu a materiálne vybavenie školy.

Ešte by som chcel povedať, že v súčasnom období sa na Slovensku tvorí národná stratégia vzdelávania s názvom Milénium, menia sa osnovy, pracuje sa na zmene systému a rodičia majú možnosť angažovať sa v týchto zmenách, majú možnosť ovplyvniť to, ako bude školstvo vyzerať najbližšie desaťročia. Takže tu je tiež priestor pre občiansku angažovanosť rodičov.

Mohol by si priblížiť čomu sa venuje občianske združenie ŽIVICA, ktoré si založil ?

Zaoberáme sa predovšetkým výchovou na rôznych stupňoch škôl, pričom sa zameriavame predovšetkým na enviromentálne a etické otázky, ktoré prináša súčasná spoločnosť. Vychádzame z presvedčenia, že riešenie ekologických a spoločenských problémov nespočíva iba v vytváraní nových technológií alebo v systémových zmenách. Je potrebná zmena spôsobu myslenia a prehĺbenie pocitu globálnej zodpovednosti. Okrem samotného vzdelávania na školách v rámci bežného vyučovania vytvárame aj vzdelávacie projekty pre študentov, ktorí prejavia záujem o naše témy a majú chuť sa im venovať aj po škole. Za rok odučíme priemerne 200 hodín pre asi 1000 detí na 10 až 15 školách v Bratislave, Zvolene a Banskej Bystrici. Okrem toho sa venujeme aj učiteľom, robíme pre nich kurzy, učíme, ako učiť. Živica iniciovala tiež založenie spoločnosti Špirála, ktorá združuje ďalšie organizácie zaoberajúce sa enviromentálnou a etickou výchovou.

Vidíš pozitívne zmeny u detí, ktoré učíte ?

Deti sa snažíme učiť predovšetkým tak, aby to, čo sa naučili, mohli hneď realizovať aj v každodennom živote. Teda, ak učíme enviromentálnu výchovu, snažíme sa aby to vyústilo do konkrétnych projektov a činov samotných žiakov a študentov. Naši študenti realizovali napríklad projekty separovaného zberu na školách, zapojili sa do záchrany ropúch, vysádzajú stromy, spolupracujú s nami pri príprave akcií ako Deň Zeme alebo Deň Nenakupovania. Takže tá práca prináša na jednej strane konkrétne výsledky na druhej strane sa mení aj vedomie a myslenie zúčastnených. Moja skúsenosť je, že v každej triede sa nájdu priemerne 4 deti, ktoré začnú aktívne niečo robiť, potom je tu veľká skupina detí a študentov, ktorí sa o tématiku zaujímajú skôr pasívne, no a malá skupina detí, ktoré enviromentálne a etické problémy nezaujímajú vôbec. Druhou skúsenosťou je, že čím su deti mladšie, tým má vzdelávanie k určitým pozitívnym hodnotám hlbší dopad. Takže sa tu nakoniec opäť dostávame k obrovskej úlohe rodičov, pretože tí formujú dieťa v prvých rokoch života, ktoré sú rozhodujúce a vytvárajú predpoklady pre ich budúcu otvorenosť témam ako ohladuplnosť k Zemi, globálna spravodlivosť, trvalá udržateľnosť či dobrovoľná skromnosť.

Vďaka za rozhovor.

otázky kládol Matúš Ritomský