Vývoj ľudstva

V dnešnej kritickej dobe mnohí z nás stále viac pociťujú naše odtrhnutie na jednej strane od prírody a na druhej od duchovného sveta. Pre dnešnú kultúru je dosť typická práve táto vykorenenosť z prirodzených súvislostí a poriadku tohoto sveta. Je tiež príčinou mnohých dnešných problémov - či už ekologických, sociálnych, ale aj čisto osobných, psychických.

Preto sa mnoho ľudí začalo okolo seba obzerať a hľadať východisko. Predstava najvyspelejšej a najlepšej európskej kultúry sa akosi rozpadla tvárou v tvár dnešným problémom a tak sa začíname obracať k iným kultúram o radu. Či už sú to prírodné národy, východné kultúry, ale aj iné. Niekedy to však zvádza vidieť súčastný vývoj ako omyl, nezmyselnú slepú cestu. Skúsme sa však pozrieť na neho ako na akýsi cyklus, špirálu.

Začnime u kultúr, ktoré sú dnes označované ako prírodné, alebo hanlivejšie ako primitívne (tých dávno minulých, ktoré však až do súčasnosti prežívajú v niektorých kmeňoch Indiánov, Papuáncov, či Afričanov). Nachádzame tu hlboký súlad s prírodou, ktorá ich obklopovala. Pre nich nebolo napríklad oslovenie Matka Zem frázou, ale plne prežívanou skutočnosťou. Tak tomu bolo napríklad aj s mýtmi, ktoré sa nám zdajú dnes byť fantáziou, či detinskosťou. Ľudia týchto kultúr však na rozdiel od nás boli schopní vnímať, či skôr preciťovať okrem fyzického sveta do určitej miery aj svet astrálny, a duchovný. Bytosti z týchto rovín reality sa im prihovárali vo forme obrazov, okrem iného práve v mýtoch, ktoré boli pre nich živou skutočnosťou. Taktiež v snoch, víziách často komunikovali napríklad s duchmi zvierat, stromov a podobne. Aj ich medziľudské vzťahy by mohli byť taktiež v mnohom vzorom pre dnešných ľudí. Túto fázu vývoja ľudstva by sme mohli prirovnať k detstvu. Išlo o pôvodnú nevedomú čistotu dieťaťa, ktoré nepozná, že by mohlo robiť aj niečo iné. O tom sa môžeme presvedčiť napríklad u Indiánov, ktorí dnes, keď boli vytrhnutí z ich tradičného spôsobu života, sa často nesprávajú k prírode omnoho ohľaduplnejšie ako bežný Američan. A taktiež s radosťou siahnu po lákadlách moderného sveta.

Tu práve prichádza pokušenie poznávať. To je ten dedičný hriech, ktorý je často nie úplne po práve zatracovaný v kresťanstve. Akosi sa zabúda, že bol potrebný k úplnému vývoju človeka. Takto by ostal síce čistote a sladkej blaženosti, ale nevedomej a bez slobodnej vôle. A tak začal človek postupne strácať kontakt s duchovným svetom a stále viac sa vnáral do hmoty (vyhnanie z raja). A tak mýty prestali byť živou skutočnosťou a stávali sa stále viac príbehmi bez reálneho významu. Ľudia ich prestali chápať. To sa postupne prihodilo aj náboženstvám. Prestávali byť snahou o kontakt s Bohom, živou vierou a stávali sa stále viac skostnatenými, dogmatickými, pretože sa strácal ten zážitok a zostali iba pravidlá, ktoré neboli pochopené. Asi najviac to vidno na kresťanstve, ale nie je to len jeho prípad. Zároveň s tým sa pomaly stráca kontakt s prírodou, ba často sa na ňu pozerá ako na niečo nepriateľské, ba priam diabolské. Bola odmietaná náboženstvom ako protiklad ducha. Problém bol však v tom, že stratou vnímania jemnejších rovín bytia sme už neboli schopní vnímať prírodu ako prejav ducha v hmote. Na druhej strane sa tu ale vynára iný spôsob poznávania a tým je myslenie. A tak vzniká filozofia. Začiatkom novoveku, keď už náboženstvo stráca dych a stáva sa čoraz viac mŕtvou dogmou prichádza do popredia veda. Stáva sa hlavným prostriedkom poznávania a preberá tak úlohu náboženstva. Dominantnou sa však nestala len v poznávaní, ale tiež vo vládnutí. Podarilo sa jej tiež dokonať naše oddelenie od prírody a to tým, že ju zredukovala na neživý stroj, či dokonca na surovinovú základňu, ktorej jediným účelom je uspokojovať ľudské potreby. Dôsledky aké to malo môžeme vidieť všade okolo seba.

Tento proces však bol nevyhnutný. Tým že človek stratil kontakt s prírodou a duchovným svetom, vyvinul si svoju individualitu. To má samozrejme svoje pozitívne, ale aj negatívne stránky. Na jednej strane získal slobodu v rozhodovaní. Nie je už natoľko spútavaný inštinktívnym chovaním ako tomu je u zvierat a tiež zasahovanie z duchovným oblastí bytia je menšie. To čo predtým robili za človeka duchovné bytosti, dnes musí riešiť sám. Čo však urobilo s touto slobodou ľudstvo? Správalo sa asi ako dieťa na prahu dospelosti, ktoré si myslí, že môže všetko a prvé čo ho napadne je, že niečo rozbije. Získali sme síce slobodu, ale nenaučili sme sa s ňou narábať. Nevyvinuli sme si ešte v sebe zodpovednosť. Preto aj zatiaľ zlyhali rôzne pokusy na spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti, či už anarchistické, komunistické, alebo iné. To však neznamená, že to nie je možné, ale len to, že sme na to ešte nedospeli. Takúto zmenu možno ťažko dosiahnuť nejakou revolúciou, zmenou spoločenského zriadenia. Najprv sa musíme zmeniť vo svojom vnútri a zároveň túto zmenu musíme preniesť do našich každodenných životov. To prvé je ťažké a to druhé ešte ťažšie. Ale len takto sa môže zmeniť spoločnosť. Tá totiž smeruje k stále väčšej individualizácii a k slobode. Skutočná individualita však neznamená ego, ktoré je len jej zvráteným, pokriveným obrazom. Naopak je predpokladom skutočnej lásky, ktorá môže vyjsť len zo slobodnej bytosti, ktorá sa aspoň do značnej miery oslobodila na jednej strane od pudovosti a masovosti a na strane druhej od egoizmu. To čo sa za lásku obvykle považuje je skôr citová závislosť a túžba niekoho vlastniť, často sa prejavujúca žiarlivosťou.

Individualita neznamená oddelenosť. Naopak znamená vedomie prepojenosti so všetkým bytím, ale zároveň vedomie svojho vlastného bytia. A toto vedomie nám nedovolí ubližovať iným ľuďom, zvieratám, rastlinám a prírode. Súčastne však rešpektuje slobodnú vôľu iných, takže nám nedovolí manipulovať a ovládať. A len takéto slobodné individuality môžu vytvoriť slobodnú spoločnosť založenú na vzájomnej spolupráci.

To však podľa mňa nejde bez duchovného rastu. Ten ale už dnes nepredstavuje zbavenie sa logického myslenia a návrat k rôznym východným, alebo domorodým náukám. Duchovné poznanie nemusí byť založené na hmlistých pocitoch a víziách. Ide skôr o to očistiť svoje myslenie na strane jednej od svojich vášní a závislosti, na strane druhej od materialistických dogiem. Tie sú rovnako nebezpečné ako dogmy náboženské a dosť silne pripomínajú výrok človeka so šatkou na očiach,, ktorý už zabudol, že niekedy videl a tvrdí, že videnie nie je možné. Našťastie už aj veda, či už v kvantovej fyzike, biológii, alebo psychológii začína tieto dogmy vyvracať a naopak potvrdzuje to, čo už dávno hlásali napríklad východné náboženstvá. Teraz to však už nie je len nejasný pocit, ale logicky a experimentálne overený fakt. A tu sa dostávame znovu k roli myslenia. Takto očistenie myslenie presýtené a posilnené očisteným cítením sa môže stať nástrojom na poznávanie duchovných svetov. Nástrojom jasným, používaným za bdelého vedomia a nie v rôznych tranzoch a drogových opojeniach. Zároveň nám toto poznanie, hnané silou z neho plynúcej lásky dáva vôľu konať. Takto spätne môžeme nadobudnúť aj súlad s prírodou, tentoraz plne vedomý a dobrovoľný. To čo sme predtým prežívali ako danosť, bude naším slobodným rozhodnutím. Ale iba v tom prípade ak sa o to budeme usilovať, lebo zadarmo to nebude. A mali by sme začať hneď teraz, lebo problémov sme si stihli narobiť viac než dosť.

Ondro Végh