Vzťah človeka a Zeme

Naše skúmanie vzťahu človeka a zeme začneme na prvý pohľad nezmyselnou otázkou: Na akej planéte žijeme? Je predsa úplne jasné, že všetci žijeme na Zemi. Áno, ale čo je podľa vás Zem? No to je predsa planéta, taká... Zastavte, neodpovedajte mechanisticky konvenčnou formuláciou, ktorú nám vtĺkli do hlavy na školách

Ak sa zriekneme takejto "odpovede", koncepcie získanej z druhej ruky, máme pripravený priestor pre hľadanie našej osobnej odpovede a pre vytvorenie autentického vzťahu k Zemi.

Informácie prichádzajúce z rôznych oblastí celého sveta už dlhšiu dobu signalizujú, že naozaj dozrel čas, aby takmer celé ľudstvo (a teda každý z nás) prehodnotilo a predefinovalo svoje chápanie Zeme a svoj vzťah k nej. Pokúsime sa tu podať základný obraz o problematike vzťahu človeka a Zeme. Pokúsime sa definovať skutočnú vnútornú príčinu súčastnej situácie.

Prechádzajúc časom i priestorom ľudských kultúr vidíme, že vzťah človeka a zeme mal a stále má množstvo kvalít a foriem. Ľudia si vždy uvedomujú existenciu Zeme, jej prítomnosť vo svojom živote, ale prisudzujú jej tak odlišné vlastnosti, že to vyzerá, akoby ani nešlo o tú istú planétu. Z rôznych a niekedy až protichodných mentálnych systémov potom pramení aj rôzne praktické konanie, prejavujúce sa vo vzťahu k Zemi. Existuje nesmierne množstvo variácií na túto tému, ale ak ich zjednodušíme na celkom základný princíp, zostanú nám iba dve koncepcie.

Prvá, neporovnateľne rozšírenejšia koncepcia v čase i priestore hovorí, že Zem je živá bytosť, jednotná, zmysluplne organizovaná a reagujúca štruktúra. Druhá koncepcia považuje Zem za neživý predmet, za materiálny objekt. Ak náhodou máte dojem, že predstava Zeme ako neživého, nereagujúceho predmetu je rozšírenejšia, potom, prosíme, opustite tých niekoľko storočí západnej kresťansko-materialistickej kultúry a prejdite sa inými kultúrami a tisícročiami.

Od nepamäti bol dominantnou predstavou človeka o Zemi jej obraz ako Matky. Avšak bol chápaný a prežívaný ako realita, nie iba symbolicky, prenesene, ako tomu rozumieme dnes. Ak dnes napríklad v školstve, podávajúcom obraz Zeme ako neživého a totálne využiteľného predmetu, pripodobníme Zem k matke, je to umelé, ničím nepodložené klišé, presunuté do nášho kultúrneho sveta zo sveta celkom odlišnej mentality. Nikoho totiž nenapadne nazývať kus mŕtvej hmoty svojou matkou. Vzniká teda otázka: Ako na toto pomenovanie a hlavne z toho vyplývajúci vzťah prišli dávni ľudia i dnešné "primitívne" kultúry alebo dokonca i súčastní avangardní vedci? Bola to skutočne nevedomosť, ktorá kedysi viedla ľudí k tomu, aby sa správali k Zemi ako k živej bytosti, a očakávali od nej reakcie na svoje myšlienky i činy, ako to tvrdí západná technická civilizácia a jej konvenčná veda?

Opak je pravdou. Tento mentálny i praktický postoj bol aktuálny všade tam, kde bolo prirodzenou súčasťou života vnímanie jemnejších energií a sfér bytia. Tam, kde i poznanie skutočnosti bolo hlbšie ako to, ktoré umožňuje karteziánsky koncept nezávislého subjektu a objektu popisujúci realitu cez model výhradne mechanistických procesov. Tieto koncepty už definitívne opustila aj dnešná špičková veda. V spoločnosti sú však stále vžité koncepty mechanistického vesmíru a logicko-lineárneho myslenia ako jediného nástroja na poznávanie. Prirodzene, pre súčastného neinformovaného človeka, ohúreného prejavmi všezasahujúcej technickej a technologickej rakoviny, sa zdá málo pravdepodobné, že tieto staré "primitívne" kultúry žili hlbší, kvalitnejší život. Ujasní sa mu to iba vtedy, ak pochopí, že komfort jednorozmerného vonkajšieho života je niečo iné, ako kvalita mnohorozmerného vnútorného života. Preto je prirodzené, že v spoločnosti, kde vedomý život v jemnejších energetických rovinách nie je iba výsadou výnimočných jedincov, ale súčasťou života väčšiny jej členov, sa Zem nazýva Matkou a komunikuje sa s ňou ako so živou bytosťou. Vďaka kvalitám rozšíreného vedomia týchto jedincov jej živosť nie je iba myšlienkovým konceptom, ale skúsenosťou, a ich komunikácia nie je hypotetickou, ale faktickou.

Zažitie a pochopenie živosti Zeme neznamená však názorovú, formálnu uniformitu. Súžitie so Zemou môže byť vzťahom dvoch samostatných a navzájom komunikujúcich subjektov,, alebo môže ísť o chápanie celkovej jednoty Zeme a ľudí, v ktorom sú ľudia (zvieratá, rastliny) súčasťou psychofyzického superorganizmu Zeme. Zem môže byť chápaná personifikovane ako individuálna bytosť, alebo ako kolektívna bytosť (štruktúra).

Koncept Zeme ako neživého, nereagujúceho predmetu je produktom newtonovsko-karteziánskeho mechanistického a materialistického modelu sveta(i keď jeho korene by sme mohli sledovať veľmi ďaleko, napríklad u gréckych atomistov). A tento u nás vžitý obraz sveta, nachádzajúci sa v pozadí všetkých bežných spoločenských úvah a aktivít, je naozaj len myšlienkovým modelom a nie overenou skutočnosťou, ako sa bežne prezentuje. Nanajvýš je jednou z mnohých dimenzií skutočnosti. Keď vedomie človeka všeobecne upadlo natoľko, že si prestalo uvedomovať jemnejšie energetické oblasti bytia, keď sa jeho vedomie stiahlo z celého tela iba do oblasti hlavy a teda telo sa pre človeka stalo "slepým a hluchým" (zapadlo do oblasti nevedomia), vtedy sa pre človeka stalo jedinou cestou "poznania" a overovania reálnosti existencie jeho vlastné myslenie (Cogito, ergo sum).

Úpadkom vedomia človek opustil mnohorozmernú oblasť empirického života a utiahol sa do umelého, mentálneho sveta myšlienok. Preto už nemohol zažiť svoje energetické spojenie, bytostnú spolupatričnosť so svojimi druhmi, s inými bytosťami, s rastlinami, so Zemou. Už nevnímal, ako jeho cítenie a konanie pôsobí na jeho okolie a aké reakcie z neho prichádzajú ako odpoveď. A tak si myslel (

), že to, čo nereaguje, je neživé. Urobil fantastickú vec: vytvoril, vymyslel neživú prírodu. Nebol si schopný uvedomiť vtedy a ťažko si uvedomuje i dnes, že neživá príroda a neživá Zem existuje iba v jeho myšlienkach, v jeho mentálnom svete. Ako mávnutím čarovného prútika sa väčšina doteraz živej reality zmenila na "neživú prírodu" a vesmír sa zaplnil výhradne neživými, materiálnymi telesami. Keďže ľudia neboli schopní prijímať informácie z okolia bezprostredne jemnoenergetickou cestou, začali skúmať domnelú realitu neživého, materiálneho sveta príslušnými prostriedkami. Keď túto smutnú históriu zhrnieme do jednej vety, môžeme povedať, že Zem spolu s množstvom jej detí, sa ocitla zovretá v bludnom kruhu mentálnych konceptov človeka, ako pokusné zviera upevnené v svorkách na stole výskumného ústavu a stalo sa predmetom - obeťou v rukách vedcov, obchodníkov a politikov.

Ľudská skúsenosť so živou Zemou-Matkou, poskytujúcou psychologickú oporu a transcendentálne zázemie, bola nahradená modelom zeme ako neživého predmetu. A tak človek, stojaci na domnelo mŕtvej Zemi a hľadiaci do chladných hĺbok vesmíru, zrazu opustený a vystavený metafyzickej úzkosti, zákonite začal hľadať únik v horúčkovitej aktivite. Nachádzal zabudnutie v snahe čo najviac a čo najrýchlejšie ovládnuť, využiť prírodu a celú planétu. Podobne ako človek prestal vnímať svoje individuálne telo energeticky a začal o ňom myslieť mechanisticky, rovnako pristupoval k svojmu veľkému telu - k prírode. Zem prestala byť božskou Matkou a stala sa zdrojom surovín, zmizli z nej posvätné miesta a zostali len prírodné zdroje. Vďaka jednostrannému technickému rozvoju spoločnosti veľmi rýchlo nadobudlo toto "panovanie nad prírodou" kruté formy a obludné rozmery.

Dnes už sú u nás vcelku známe pojmy jin a jang, označujúce dve mikro i makrokozmické dynamiky. Tieto protikladné, ale vzájomne sa dopĺňajúce dynamiky, ktorých zmyslom je vzájomným vyvážením vytvoriť harmóniu, majú v človeku svoju fyziologickú i funkčnú projekciu v pravej (jin) a ľavej (jang) hemisfére mozgu. Z tohto hľadiska sa spomenutý úpadok vedomia javí ako narastajúca dominancia využívania ľavej hemisféry (mužskej ohňovej dynamiky) a potlačenie činnosti pravej hemisféry (ženskej vodnej dynamiky), čo sa prejavilo ako strata intuície, vnímania jemnejších rovín atď. a nastolenie patriarchálnych hodnôt vo všetkých oblastiach. Človek používajúci prevažne ľavú hemisféru si začal vytvárať svet založený na "správnych a presných" náboženských, alebo vedeckých definíciách, začal vymedzovať fyzické i psychické javy. Takto vytvorené definície a hranice potom autoritatívne určil ako záväzné pre všetkých.

Vďaka tomuto prístupu sme dnes zaplavení množstvom encyklopédií naplnených "vedeckými faktami", ktoré však skôr ako skutočné poznávanie reálneho sveta pripomínajú záznam z pitvy mŕtvoly. Predstavitelia vedeckého a politického etablišmentu v záujme všestranného zachovania spoločenského statusu zamlčujú, že ide len o hypotetické modely, čiastočne integrujúce doterajšie neisté údaje. Hoci čitateľ nejakej encyklopédie Zeme môže mať pocit, že vlastne všetko podstatné o Zemi už vieme a veľa nám toho už na skúmanie neostáva, skôr opak je pravdou. Napríklad z kníh enfant terrible modernej vedy I. Velikovského sa dozvieme, že vlastne ani súčastná veda nevie, čo je to život, ako vznikol a či vznikol z neústrojného života, nevie, ako vznikla naša slnečná sústava, hoci o tom zostavila niekoľko hypotéz, nevie, čo je to gravitácia, ako vyzerá Zem v hĺbke päť kilometrov. O tom, ako vznikli kontinenty a horstvá, odkiaľ sa vzala ropa má takisto iba hypotézy. Nevie, ako mohli v minulosti rásť za polárnym kruhom palmy a odkiaľ sa vzala soľ v mori atď. Takže pozor na "vedecký obraz" sveta a Zeme. Newton, ktorý vytvoril mechanisticko-materialistický obraz vesmíru, nevedel nič o elektromagnetizme na Zemi i vo vesmíre a o ďalších podstatných princípoch s ktorými pracuje súčastná veda. A práve tento model, vytvorený v 16. storočí je obrazom o vesmíre, ktorý má ešte i dnes bežný človek západnej civilizácie (a to aj napriek tomu, že veda už objavila nesubstančný, procesuálny základný charakter skutočnosti). V posledných desaťročiach osobnosti atómovej a kvantovej fyziky a modernej psychológie (hlbinnej, transpersonálnej) dokázali, že to, čo sme poznali ako racionalistický a tzv. vedecký model sveta (a teda aj Zeme) nie je nič iné, než obmedzená mentálna konštrukcia, fiktívna vo svojom zrode i cieľoch. Hlbšie poznanie odhalilo "posvätný" racionalizmus ako mýtus a každú generáciu vedeckých definícii paradoxne ako dobovú formuláciu nevedomosti. O tieto vedecké a filozofické zdroje sa potom oprelo moderné reformné hnutie v oblasti vzťahu človeka a spoločnosti k Zemi, pôvodne vyburcované katastrofálnymi následkami panujúceho "vedeckého" svetonázoru.

Množstvo ľudí, ktorí sa neuzatvárajú pred nepríjemnými faktami spôsobenými ich vlastným životným štýlom, si dnes uvedomuje, že vo vzťahu k Zemi treba niečo robiť, že treba veľa vecí zmeniť. A situácia je taká, že už nejde o prevenciu, ale o akútnu záchranu. Vznikajú nové vedecké definície Zeme ako samoregulujúcej sa žive štruktúry, vznikajú celosvetové aktivity či organizácie Na ochranu Zeme a výrobné programy šetriace planétu Zem. No všetky tieto javy sú zatiaľ iba menšinové, dá sa povedať opozičné voči oficiálnemu a bežne rozšírenému prístupu. Ľudstvo na svojej ceste jednostranne racionalistickej, technickej civilizácie došlo až k hraničnej situácii, k stavu, keď môže úplne zničiť planétu už nielen zbraňami ale dokonca iba bezduchým spôsobom svojho všedného života.

Keď zhrnieme problematiku vzťahu človeka k Zemi, ktorú sme si stručne naznačili, vyplynie nám nasledujúce: Nie je vôbec podstatné, či si predstavujem Zem ako dosku plávajúcu na nekonečnom oceáne, prípadne nesenú na chrbtoch bájnych bytostí, alebo ako rotujúcu guľu obiehajúcu okolo slnka. Podstatné je, aký vzťah si k nej dokážeme vytvoriť (a teda ku všetkému, čo nás obklopuje). Opustenie konvenčnej fikcie a vytvorenie nového reálnejšieho vzťahu k Zemi (a celého vnímania skutočnosti) vyžaduje našu osobnú zmenu zasahujúcu hlboko do nášho vnútra, čo je vždy namáhavé a spočiatku aj nepríjemné. Aký však môže byť okrem mocenských záujmov etablišmentu a pohodlnosti bežných občanov iný dôvod na to, aby sme neopustili zastaralú paradigmu vedeckého racionalizmu? Paradigmu usvedčenú iba z fiktívneho realizmu a spôsobujúcu vnútorné i vonkajšie spustošenie životného prostredia: vedecké vyvlastnenie ľudského vnútra, popretie jeho subjektívneho (teda reálneho) prežívania, poznávania a jeho nahradenie abstraktnými, tzv. objektívnymi údajmi vyprodukovanými prístrojmi a vo vonkajšej rovine už nevratné poškodenie životného prostredia (fyzická, elektromagnetická a mentálna zložka Zeme).

O skutočnej kvalite, hodnote uplatňujúceho sa modelu skutočnosti sa môžeme poučiť z jeho praktických dôsledkov evidentných dnes už v celosvetovom meradle. Prakticky to pre nás znamená urobiť opatrenia na vyváženie svojej aktivity v oblastiach pravej a ľavej mozgovej hemisféry, čím by sme dosiahli reálnejšie vnímanie skutočnosti a harmonickejší život. Môžeme sa poučiť z dôsledkov... Ale iba ak chceme

František Kučo