Zaježka - evolúcia jedného sna

Cesta za snom

Pre niekoho je to pomerne jasná predstava, ako si preusporiadať život v súlade so svojimi ideálmi, pre väčšinu z nás je to však hmlistá, nekonkrétna túžba po krajšej budúcnosti. A nájdu sa aj ľudia, pre ktorých je Zaježka únikom pred “nočnou morou” predchádzajúceho života. Najčastejšie je to však kombinácia tohto všetkého - niečo konkrétne chceme zrealizovať, niečo sa nám nejasne črtá v budúcnosti a pred niečím unikáme. A ešte sa tu núka jedna analógia so snom - s odstupom času je ťažké spomenúť si, o čom sme to vlastne snívali, keď sme sem prichádzali…

Ak však prijmeme určité zjednodušenie, môžeme hovoriť o dominantných témach zaježovských “vábivých snov” v rôznych obdobiach. Podobne ako pri evolúcii, časom sa pomaly a nenápadne pretvárali, pričom sa z pôvodnej jednoduchšej úrovne začala formovať ďalšia, ktorá ju niečím doplnila. Premenu spôsobovalo vonkajšie prostredie - zmeny na celospoločenskej, ale aj lokálnej úrovni, ako aj “mutácie” zvnútra. Tie nepriamo vytvárali najmä silné osobnosti - ľudia, ktorí dokázali ovplyvniť svoje okolie. Pozrime sa na rôzne obdobia evolúcie zaježovského sna bližšie…

Sen o oživení tradičných remesiel

Jeden z vedľajších efektov “nežnej revolúcie” bola predstava mnohých, najmä mladých ľudí, že pokiaľ sú dostatočne odhodlaní, dokážu “zmeniť svet”. Pre obdobie po zmene režimu bolo charakteristické  opojenie slobodou a všetkým novým, budovateľské nadšenie, ale aj zmätok, ktorý vyplýval z rozpadu starých spoločenských štruktúr a nezrelosti nových. V tomto prostredí bolo pomerne jednoduché nadchnúť sa pre nové zaujímavé projekty.

Skupina obdivovateľov tradícií, ktorá sa sformovala okolo Školy ľudovej kultúry, prišla s myšlienkou vytvoriť priestor, kde by počas víkendoviek a letných táborov odovzdávali starší skúsení remeselníci svoje zručnosti ďalším generáciám.  Po niekoľkých pokusoch v rôznych častiach Slovenska im učaroval domček na zaježovskom laze Podlysec. Klára Jančurová, Peter Juriga, Marcela Čížová, Magda Slivková a naozaj mnohí ďalší dokázali veľmi rýchlo vytvoriť životom kypiace a na Slovensku ojedinelé centrum, kde sa takmer každý víkend pripravovali obľúbené košíkárske, tkáčske, hrnčiarske, rezbárske a podobné kurzy. Popri tom bol zakúpený aj ďalší dom v časti Polomy, ktorý mal slúžiť na mládežnícke tábory Stromu života a obec prenajala organizácii aj budovu bývalého MNV, kde mala byť vybudovaná tkáčska dielňa. O tieto priestory sa bolo treba starať a preto na Podlysci ubytovali správcov.

Boli medzi nimi aj Igor Chýra a Vlado Szanto, ktorých síce pritiahli ľudové tradície, ale ich pohľad na ne bol od základu iný. Nevnímali ich ako tvorivú aktivitu vhodnú na víkend, ale ako životný štýl, ktorý bol založený na využívaní lokálnych zdrojov, šetrnosti, skromnosti a v súlade s prírodou. Ich predstava bola gándhiovská - osobným príkladom a vlastným životom preukázať pravdivosť svojich myšlienok.

Žiaľ tieto dve koncepcie sa nedokázali v ŠĽK zladiť, čo viedlo k rôznym konfliktom. Okolo Igora a Vlada sa vytvorila skupinka ľudí, ktorí sa navzájom podporovali a presadzovali “svoj typ” aktivít. Klára Jančurová a niekoľkí ďalší však nemali chuť zamotávať sa do filozofických tém - vyhovoval im dovtedajší, čisto folklórny, spôsob fungovania. Postupne sa “reformisti” utvrdili v tom, že bude pre nich lepšie, keď si založia vlastné občianske združenie a nájdu iný dom, kde by robili aktivity vo svojom štýle. A tak v roku 1994 založili nové občianske združenie - Pospolitosť pre harmonický život (PHŽ) a súčasne kúpili gazdovstvo na zaježovskom laze Sekier.

foto: usadlosť Sekier

Ťažké je povedať, či bol tento rozkol nevyhnutný. Isté je však, že pre ďalší rozvoj Zaježovej by bolo lepšie, keby ostala fungovať ŠĽK tak, ako predtým a súčasne sa formovala PHŽ a jej iniciatíva na Sekieri. ŠĽK však čoskoro zanikla. Stratila mnohých ťahúňov - niektorí odišli do PHŽ a mnohých iných odplašili konflikty a strata príjemnej atmosféry na podujatiach na Podlysci. PHŽ sa snažila zachovať tradíciu remeselných kurzov, ale už nikdy neboli také kvalitné a tak hojne navštevované, ako predtým. Prevládli iné témy, iné sny…

Sen o sebestačnosti

V polovici 90-tych rokov už nadšenie zo slobody opadlo a mnohí ľudia začali viac vnímať tienisté stránky rozširujúceho sa divokého kapitalizmu, tu na Slovensku navyše prichuteného “mečiarizmom”. Čoraz viac sa medzi “alternatívcami” hovorilo o sociálnej a ekologickej kríze a niektorí ľudia začali pociťovať potrebu izolovať sa a vytvoriť si svoj vlastný svet, v ktorom by si sami pokryli životné potreby. Dobrovoľne sa presunúť na okraj spoločnosti a nezúčastňovať sa na celom tom konzumnom cirkuse, ktorý tu rozohrával svoje predstavenie.

To, čo bolo spoločnosťou vytesnené na okraj, bolo pre novovzniknutú “Pospolitosť pre harmonický život” (PHŽ) a jej aktivistov v centre pozornosti. Najvýraznejšou osobnosťou a našim charizmatickým inšpirátorom bol Igor Chýra. Typickým pre neho a aj pre celé toto obdobie bol vznik a spôsob fungovania “recyklačka”. Ľudia na káričkách zvážali viac, či menej vytriedený odpad z Pliešoviec a ten potom ručne dotrieďovali s až absurdnou precíznosťou a snahou čo najviac odhodených vecí “zachrániť” čiže znovu využiť. Na veľkú časť vytriedeného odpadu však neexistovali odberatelia a tak sa roky hromadil, až kým sa neznehodnotil.

Sekier, ako základňu PHŽ, ale aj dom Igora Chýru na Častobrezí a aj bývalé MNV-čko obsadili ľudia, pre ktorých bolo prirodzené vyrovnávať ohnuté klince, do obchodov si nosiť vlastné sáčky, spávať v spacáku na karimatke, či na sene, jedávať vlastnoručne vystrúhanou drevenou lyžičkou, v lete chodiť po vonku naboso, prežúvať nedopečené ražné chleby a pod. Boli sme hrdí, keď sme niečo nepotrebovali, zrecyklovali (čiže využili vec určenú na vyhodenie), alebo si to zadovážili vlastnými rukami.

Bolo to obdobie silného idealizmu, ktorý bol pre niektorých ľudí “zvonka” obdivuhodným príkladom a pre iných bláznivým vymýšľaním. V každom prípade to bol odvážny a v týchto končinách ojedinelý pokus o nový prístup pri propagácii idey “trvalo-udržateľného života”. Žiaľ, z posolstva, ktoré sme sa snažili odkázať svetu: “Žijeme skromne a aj tak sme šťastní,” platila predovšetkým prvá polovica. Čo sa týka nášho šťastia, bolo to trochu komplikovanejšie. Problémy však nepramenili z uskromňovania a nedostatku civilizačných výdobytkov. Podcenili sme sociálnu stránku spolužitia a spolupráce. Vrelo to najmä na Sekieri a to z viacerých dôvodov.

Subjektívne príčiny problémov v komunite boli zakorenené v komplikovanej povahe mnohých z ľudí, ktorí sa odhodlali prísť bývať na tento odľahlý laz. Málokto z nás očakával, že tu, vo vysnívanom útočisku pred konzumným svetom, bude riešiť predovšetkým vzťahy so spolubývajúcimi - jednoducho sme neboli na to pripravení.  Už zo samotnej podstaty vízie, ktorá na Zaježke v tom čase dominovala, vyplýva, že tu prevládali jedinci, ktorí sa nedokázali začleniť do bežnej spoločnosti. Samozrejme, že sme neboli žiadne “socky”, či “vyvrheli”, ale určite sme neboli ani vzorovo “pospolití,” ani “harmonickí”.

Objektívne príčiny rozporov boli najmä v tom, že 5-8 ľudí zdieľalo dve izby. Navyše sa tam organizovali víkendovky a chodilo tam množstvo ľudí na kratšie či dlhšie návštevy. To vytváralo priveľký tlak na psychiku ľudí, snívajúcich o pokojnom živote na lazoch. Dôležité bolo aj to, že napriek tomu, že sa tu zišlo mnoho šikovných a zručných ľudí, predsa len nikto z nás nemal nejaké výraznejšie skúsenosti s pestovaním, chovaním a rôznymi praktickými každodennými drobnosťami sprevádzajúcimi život ďaleko od “civilizácie.” Frustrovali nás neúspešné pokusy a to, že veľa vecí sa nedarilo tak, ako sme si ich vysnívali.

Jeden príklad za všetky… spolupracovali sme pri vydávaní knihy od Fukuoku, na-zvanej “Revolúcia jednej slamky,” v ktorej opisuje svoje úspechy pri bezzásahovom pestovaní ovocia, obilnín a zeleniny. Napriek snahe viacerých sa nikomu z nás (a nikomu, koho osobne poznám) fukuokovské pokusy nepodarili… A tak sme začali na záhradách postupne používať menej odvážne a tradičnejšie postupy. Tento typ sklamaní postupne uhasínal náš idealizmus, ale na druhej strane prispieval k nášmu osobnému rozvoju. 

Platí staré známe: “čo ťa nezabije, to ťa posilní.” Ja osobne s odstupom času považujem obdobie, ktoré som strávil na Sekieri za naozajstnú školu života - v tom čase som sa osobnostne rozvíjal asi najviac a predpokladám, že niečo podobné môžu o sebe povedať viacerí. V tomto zmysle nebolo až také podstatné, že som sa naučil aj niektoré praktické zručnosti, kvôli ktorým som tam prišiel. Uvedomil som si totiž, že kľúčové je naučiť sa spolupracovať s ostatnými, zdieľať, komunikovať. Bolo to v súlade s celkovou tendenciou v Zaježovej. V tom čase tu už postupne pribúdali ďalší obyvatelia. Niektorí Sekierčania odišli zo Zaježky, ale viacerí sa usadili vo vlastných domoch v okolí.  Domy si tu kupovali aj ľudia, ktorí Zaježovú spoznali cez aktivity PHŽ. Centrum diania sa presúvalo zo Sekiera do ich domácností - čoraz viac sa začínalo rozprávať o spolupráci a o rozvoji obce - spoločenstva novousadlíkov. To je však už ďalší sen…

Sen o spolupracujúcej obci

Obdobie tesne pred a po roku 2000 bolo na Slovensku obdobím úľavy - Mečiar a jeho kumpáni boli odstavení od moci, štát už nebol hrozbou, začali sme dobiehať okolité štáty v snahe integrovať sa do EÚ. Svet sa už nezdal byť až taký temný a možno aj to bol dôvod, prečo ľudí pomaly prestávali zaujímať celospoločenské problémy a sústreďovali sa viac na seba a svoje okolie.

V Zaježovej sme si v tom čase, možno až s prekvapením, uvedomili, že nás, novousadlíkov, je tu už cez dvadsať. Čoraz viac sme si navzájom pomáhali. Vnímali sme ako veľkú výhodu, že sme sa usadili práve v regióne, kde je “utečencov z mesta” viac pohromade. Nadšenie pre spoluprácu nás viedlo k tomu, že sme začali diskutovať o systéme, ktorý by nám umožňoval zjednodušiť výmenu tovarov a služieb bez použitia peňazí (tzv. LETS). V roku 1999 si ku nám z návštevy po Slovensku odskočil známy alternatívny ekonóm Richard Douthwaite a jeho prednáška bola impulzom, ktorý nás motivoval ku konkrétnym krokom v tomto smere. V rámci neho nám ako menová jednotka slúžili “ježe”, transakcie boli zapisované na papieriky a spolu s aktuálnou výškou účtov centrálne evidované.

O čosi neskôr sme založili tzv. “potravinovú banku” - spoločný nákup trvanlivých potravín vo veľkých baleniach. Rozbiehali sa aj ďalšie “spoločné podniky”, ktoré sa však na rozdiel od LETS-u a potravinovej banky veľmi ďaleko nedostali. Do spolupráce sme išli zo zásadou, že všetci sme si rovní, každý má rovnaké práva a možnosti a že si úplne dôverujeme. A to aj v prípade, keď sa medzi nás, novousadlíkov, zaradil niekto úplne nový a prakticky neznámy. Množstvo spoločných aktivít si vyžadovalo formalizáciu, vytváranie pravidiel a tým aj časté stretnutia. Okrem pravidelných nedeľných, v intervale dvoch týždňov, ktoré sa odohrávali vždy v inej domácnosti, to boli aj pracovné stretnutia v menších skupinách a aj rôzne spoločenské akcie. Mali sme pekné ideály, ale práve kvôli nim sa naša organizačná štruktúra, ktorú sme si nazývali obec (vyhýbali sme sa nejednoznačnému termínu “komunita”) rozpadla ešte predtým, než bola dokončená.

Postupne sme sa učili diskutovať, prijímať rozhodnutia, deliť si zodpovednosť. Žiaľ, bol to oveľa náročnejší proces, než sme čakali. Snažili sme sa vytvoriť spoločnú víziu rozvoja Zaježovej, čo sa nám čiastočne aj podarilo. Veci však až príliš často ustrnuli, keď ich bolo treba realizovať - čiže prejsť od slov k činom. “Ťahúňov” bolo síce relatívne dosť, ale ľudí, čo sa len viezli ešte viac. Niektorí z pohodlnosti, iní kvôli tomu, že sa ešte v novom prostredí nestihli zorientovať - preladenie z mestského prostredia na laznícke nie je zvyčajne rýchle a ani hladké. Frustrujúce bolo aj to, že niektorí jedinci si na spoločných stretnutiach ventilovali svoje osobné antipatie a komplexy, čím ich “dusili”. Postupne čoraz viac ľudí strácalo iniciatívu, prestávaliprispievať do spoločných projektov a z “obecných aktivít” odstupovali. Aj keď sme toho vo sfére vzájomnej spolupráce dosiahli pomerne veľa, situácia dospela do štádia, keď sa už takmer nikomu nechcelo stretávať a riešiť spoločné veci - minimálne v kruhu všetkých novousadlíkov.

Podobný proces prebiehal aj na Sekieri, kde bol v tom čase lídrom Peťo Banás.  Ten ho  začal posúvať smerom ku svojej idealistickej predstave hlboko vnútorne prepojenej komunity. V nej mal miesto každý, nikto nemal byť diskriminovaný. Sekier aj preto v tom čase oveľa viac, než je to bežné, priťahoval zvláštnych ľudí so všemožnými problémami. Tie však boli často natoľko závažné, že sme ich nedokázali zvládnuť. Navyše, pod tlakom neustálej psychickej záťaže sa začalo rúcať aj samotné jadro sekierskej mikro-komunity, až sa nakoniec rozpadla. Našťastie ľudia, ktorí tam spolu vtedy žili boli už natoľko prepojení, že takmer všetci ostali v Zaježovej, len sa presunuli do vlastných domov. V tomto zmysle Peťo vo svojej snahe uspel.

Obdobie “budovania obce a komunity” bolo pre nás veľmi turbulentné a dosť výrazne nás, ktorí sme si ho tu prežili, sformovalo. Teraz už nikto z nás, na rozdiel od minulosti, neočakáva, že všetci novousadlíci na tunajších lazoch budú ťahať za jeden povraz. Bežná je skôr spolupráca v menších skupinách, zložených z ľudí, ktorí sú navzájom dobre zladení a ktorí riešia veci priamo sa ich týkajúce. Čiže sme síce stratili kus idealizmu, ale o to viac stojíme oboma nohami na zemi, a to nám, možno paradoxne, prináša väčšie úspechy aj v oblasti vzájomnej spolupráce.

Sen o šťastných deťoch

V posledných rokoch zažívame komplexnú premenu spoločnosti, ktorú spôsobili moderné technológie, najmä internet. Menia sa naše každodenné návyky, spôsob komunikácie, myslenia a vnímania sveta. Veľa získavame a ešte sami nevieme, čo strácame. Isté je, že ľudia sa začínajú ináč pozerať aj na život na vidieku. Je čoraz jednoduchšie užívať si čisté a pokojné prostredie ďaleko od veľkomiest a pritom si udržať kontakt so svetom, alebo dokonca aj pracovať na diaľku. Takáto predstava je lákavá najmä pre rodiny s malými deťmi. Atraktívnosť zaježovských lazov je umocnená aj tým, že tu už býva pomerne veľa “utečencov” z miest a tým, že sme si tu vytvorili určitú neformálnu podpornú sieť.

foto: Fašiangy na Zaježovej

Ľudia, ktorí sem prichádzajú so snom zabezpečiť svojim deťom (a samozrejme aj sebe) pokojný život v lone prírody so sebou prinášajú iné hodnoty a spôsoby fungovania, ako mladí ľudia bez záväzkov, ktorí si sem prichádzajú dokázať, že sú schopní žiť mimo civilizácie. Rodiny a to aj tie, ktoré si založili mladí idealisti, ktorí sa tu spoznali, už veľmi neriešia úroveň svojho konzumu.  Život si “uľahčujú” rôznymi technickými pomôckami, keďže sú na nich životom kladené oveľa vyššie nároky. Majú však väčšiu tendenciu spolupracovať a to predovšetkým pri aktivitách súvisiacich s ich deťmi a rodinným životom. Je to teda, na rozdiel od minulosti, prirodzený tlak k spolupráci, nie sú k nemu nutné nejaké zložité sociálno-environmentálne teórie a diskusie. V Zaježovej teda v posledných rokoch nepribúdajú iba deti, ale aj práčky, motorové píly, kosačky, autá, mobily, počítače s internetom a podobné vymoženosti. Práca mnohých z nás sa však zefektívnila, darí sa nám uskutočňovať viacej miestnych rozvojových projektov, ale aj neformálnych aktivít pre deti. Konkrétnymi výsledkami snahy mnohých Zaježovčanov, ale aj občianskych združení, ktoré tu pôsobia (okrem PHŽ, sa tu od roku 2006 výrazne aktivizuje Živica - celoslovenská organizácia zameraná na environmentálnu a etickú výchovu), sú najmä založenie jednotriednej základnej školy, rekonštrukcia Polomov do podoby vzdelávacieho centra, úpravy v centre obce (detské ihrisko, opravené zastávky, parkové úpravy), obnova bývalého MNV ako komunitného centra a iné. Spoločenských udalostí je tu tiež veľa - najmä pre deti, ale nielen pre ne - rôzne stretnutia, tancovania, hry, tvorivé dielne, premietania, diskusie sú na dennom poriadku. Život tu beží naplno, ale len pre ľudí, ktorí sa do toho všetkého chcú zapojiť. Ešte stále je tu pomerne veľa novousadlíkov, ktorí žijú viac utiahnuto a v skupinových aktivitách sa angažujú zriedka.

Aj keď sa zdá, že život rodiny s malými deťmi je tu ideálny, nie vždy je to tak jednoduché.  Máme čo robiť, aby sme si zabezpečili svoje fungovanie, najmä príjem a bývanie. Najmä tí, ktorí si predtým nevyskúšali bývanie na lazoch (trebárs na Sekieri), často s prekvapením zistia, že život je tu po technickej stránke oveľa náročnejší než v meste. Treba sa starať o drevo na zimu, opravy domu, kosenie lúk, údržbu okolia a množstvo ďalších vecí, ktoré zaberajú pomerne veľa času. Navyše, pokiaľ organizujeme program svojim deťom, znamená to neustále presuny a prevozy, telefonáty a diskusie. Stávame sa tak závislí na autách či mobiloch - a po tom asi nikto z nás netúžil. Náš život je podobnejší životu v meste, ale ešte stále tu cítime viac slobody, priestoru, bezpečia a možností na osobný rozvoj, preto tu ostávame. Najdôležitejšie je však to, že tí z nás, ktorí sme tu už roky, zapustili sme tu korene, zvykli sme si tu a nevieme si predstaviť fungovanie niekde inde.

A čo ďalej?

Keďže to považujem za dôležité, na záver ešte raz upozorním, že všetky opísané “obdobia” sú iba veľkým zjednodušením, ktoré neberie do úvahy rôznorodosť ľudí, ktorí sa na Zaježke časom usadili. Stále sem prichádzajú ľudia motivovaní obdivom k tradičnej kultúre, ľudia snažiaci sa o život v čo najväčšej skromnosti, ľudia hľadajúci podpornú komunitu, ako aj ľudia, ktorí si tu chcú vybudovať bezpečné rodinné hniezdo. Všetky tieto sny sa tu miešajú, prelínajú, pretvárajú… Ťažko je preto povedať, ako sa to tu vyvinie ďalej.

Jednou zo zvláštností Zaježky je, že na začiatku, pred 15-20 rokmi nikto netušil, čo sa založením Školy ľudovej kultúry spustilo. O ekodedine sa tu začalo rozprávať až oveľa neskôr - po tom, ako sme nadviazali kontakty s podobnými iniciatívami v zahraničí. Možno teraz, už na základe skúseností iných, ale aj svojich, dokážeme lepšie odhadnúť, kam smerujeme a dokonca to aspoň čiastočne svojim úsilím ovplyvniť, ale ešte stále tu zohráva veľkú úlohu náhoda. Zaježka je úrodnou pôdou, kde množstvo ľudí zasieva semienka - svoje nápady, idey, sny. Avšak podobne ako v prírode, len niektoré z nich vyklíčia, rozvinú sa a prinesú plody.

Miroslav Kašiak, 2009