Cestovanie bez peňazí

Keď sa chce našinec dostať do Izraela, môže nasadnúť do lietadla a za pár hodín je tam. Neuvidí a nezažije však pritom to, čo zažili dve kamarátky Petra Herzfeldová a Helena Macková, ktoré sa v lete pred dva a pol rokom ako osemnásťročné hneď po skončení strednej školy samé vybrali spoznávať svet. Cestovali skoro šesť mesiacov - na bicykloch, stopom, vlakom a loďou, takmer vždy zadarmo. Helena skončila v Grécku, Petra sa dostala až do Izraela. V jeden zimný podvečer sme sa pri čaji porozprávali o ich skúsenostiach s takýmto dobrodružným spôsobom cestovania.

Dnes cestuje a spoznáva svet veľa mladých ľudí, no väčšina z nich sa pri tom radšej spoľahne na cestovné kancelárie, alebo rôzne pracovné agentúry. To, že sa dve 18 ročné dievčatá vydajú na cestu prakticky bez peňazí a na vlastnú päsť už tak bežné nie je. Ako ste sa rozhodli pre toto dobrodružstvo ?

Petra: Ešte na strednej škole. Nevedeli sme sa dočkať kedy školu skončíme, pretože sme túžili po slobode a živote podľa vlastných predstáv, o čom na strednej škole môžete pochopiteľne iba snívať (študovali sme na obchodnej akadémii). Nemali sme presný plán a cieľ, vedeli sme však, že chceme skúsiť žiť samostatne a spoznať niečo nové.

Hela: Keď sme skončili školu prišlo leto a dozvedeli sme sa o veľkom medzinárodnom stretnutí Rainbow Family - Rodiny Dúhy. Konalo sa v maďarských kopcoch pri dedine Bykonybel. Vybrali sme sa tam na bicykloch a dorazili po dvoch dňoch.

Môžete priblížiť čo to je Rainbow Family ?

Hela: Keď sme tam išli, veľa sme o Rainbow nevedeli. Niečo nám povedali priatelia, vraj nejaký veľký letný festival prírodne orientovaných ľudí . Keď sme tam v tme dorazili, bol to ako by sme sa ocitli v rozprávke. Veľká lúka v krásnych lesnatých kopcoch, množstvo horiacich ohňov, indiánske stany teepee, odvšadial znela živo hraná hudba z najrôznejších kultúr - bubny, gitary, husle, dudy, didžeridu, harmoniky a množstvo iných nástrojov, no a hlavne plno krásnych slobodných ľudí - ľudia na cestách, potulní umelci, ľudia milujúci život v prírode, ekologicky a duchovné orientovaní ľudia, proste ten druh ľudí, s ktorými sme si hneď rozumeli.

Petra: Na letných stretnutiach Dúhovej rodiny sa účastnia stovky až tisíce ľudí z celého sveta, ktorí žijú bez elektriny, pod širákom, v stanoch, jednoduchých prístreškoch alebo indiánskych teepee. Žije sa veľmi jednoducho, bez moderných technológií, pripravuje sa spoločne vegetariánska, vegánska alebo vitariánska strava a všetky práce sa robia spoločne, na základe dobrovoľnosti a vzájomnej pomoci. Skoro vôbec tam nefungujú peniaze, nič sa nepredáva, za nič sa nemusí povinne platiť, nikto za svoju prácu nedostáva žiadne peniaze. Na jedlo sa zbierajú dobrovoľné príspevky. Ľudia sa snažia aspoň dočasne vytvoriť utopické spoločenstvo žijúce v harmónii s prírodou.

Na stretnutí Rainbow ste sa rozhodli, že budete cestovať ďalej ?

Petra: Na Rainbow sme spoznali mnoho ľudí, ktorí žili niekedy aj celé roky na cestách. Počúvali sme ich rozprávanie a pripadalo nám úplne prirodzené skúsiť niečo podobné. Navyše sme sa dozvedeli. že po skončení stretnutia v Maďarsku sa koná ďalšie podobné stretnutie v Grécku. Vybrali sme sa tam štyria - my dve s dvoma kamarátmi, ktorých sme na Rainbow stretli.

Ako ste sa dostali do Grécka ?

Hela: Bicykle sme poslali domov a cestovali sme stopom, niekde, najmä cez Rumunsko aj vlakom, väčšinou bez lístkov.

V Rumunsku sa dá cestovať bez lístkov ?

Petra: Nemali sme peniaze na lístky, tak sme nasadli do vlaku a snažili sa dohodnúť so sprievodcom. Kamarát napríklad vyrábal ručne pletené náramky a iné ozdoby, ktoré sprievodcom ponúkal namiesto peňazí. Niekedy si ich zobrali, niekedy sa nechali prehovoriť, niekedy nás vyhodili z vlaku. Počkali sme na ďalší a nasadli naň.

Hela: O Rumunsku u nás kolujú niekedy také správy, že je to nebezpečná krajina, všade sa kradne atď. My sme mali iné skúsenosti - keď miestni ľudia spoznali, že nie sme žiadny bohatí turisti so západu, ale ľudia chudobní rovnako ako oni, boli veľmi priateľskí. Rumuni milujú hudbu a keď sme niekedy na staniciach hrávali na bubon, flautu a spievali, miestny za nami chodili, nosili nám jedlo a spievali a tancovali s nami.

Ako dlho Vám trvalo kým ste týmto spôsobom docestovali do Grécka ?

Hela: Cestovali sme cez Rumunsko a Bulharsko. Asi 10 dní.

Kde ste spávali, čo ste jedli ?

Petra: Spávali sme vo vlakoch, v parkoch, pri železničných staniciach, v našich spacákoch. Jedli sme rôzne - niečo jedla sme si zobrali so sebou ešte s Rainbow stretnutia, kde po skončení zostali zásoby jedla, ktoré nemal kto zjesť. Náš priateľ Andy bol majster v pýtaní jedla - z pekárni dokázal po záverečnej vypýtať starý chlieb a pečivo, v reštauráciách olej, na trhoch ovocie a zeleninu. Niekedy nás pohostili miestny ľudia. Jedlo sme prakticky vôbec nemuseli kupovať.

Hela: Keď sme už boli v Grécku, bolo to ešte lepšie. Pri cestách sme nachádzali množstvo divorastúceho ovocia - hrozno, figy a mandle. Stávalo sa aj to, že sme stopovali a človek, ktorý nás odviezol nám daroval aj nejaké jedlo. Raz nás jeden dobrý človek v Grécku pozval na svoju záhradu, kde nestíhal zbierať bohatú úrodu.

Petra: Vtedy sme si nabrali jedlo, našli sme jaskyňu pri mori a 2 dni sme tam vychutnávali krásu prírody.

Prišli ste nakoniec na grécke stretnutie Rainbow Family ?

Hela: Áno, bolo to v strede ostrovu Elba, v horách, opäť krásne miesto obklopené lesmi, mimo civilizácie. Keď sme prišli, práve sa končila 2 týždňová očista - ľudia na stretnutí počas tohoto obdobia jedli iba prirodzené, nevarené jedlo, nefajčilo sa, nepil alkohol, nepoužívala soľ ani káva. Niektorí ľudia sa odobrali osamote do okolitých lesov, kde držali pôst. Bola tam veľmi zaujímavá atmosféra.

Petra: Príroda okolo bola prekrásna - tiekla tam rieka s červeným bahnom na spodu, takže to vyzeralo, akoby bola tá voda červená. Boli tam krásne vodopády, biele mramorové kamene pri rieke, okolo lesy, kopce. Skutočný raj.

Hela: Jedlo sa kupovalo za spoločné peniaze s ne´dalekej bio-farmy, spávali sme pod holým nebom. To bolo na konci septembra.

Čo ste robili po skončení stretnutia ?

Hela: Chceli sme nájsť prácu, brigádu. Chodili sme aj so skupinou priateľov po farmách, mestečkách a dedinkách. Nemali sme však šťastie a nakoniec sme skončili v Aténach - tam sme hrávali na uliciach - bubny, flauta, spev, tak sme si zarobili nejaké peniaze. Spávali sme u známych a istý čas aj v jednom opustenom prázdnom hotely. Našli sme supermarket, ktorý každý deň vyhadzoval množstvo dobrého jedla, tesne po záruke - jogurty, chlieb, ovocie.

Petra: Ja som v Aténach predávala vrecúška ktoré som na cestách sama háčkovala. Našla som veľký trh, kde sa predávalo všetko možné, zobrala som vyhodenú krabicu, ktorú prikryla ju šatkou a na nej som rozprestrela vrecúška.

Ako dlho ste ostali v Grécku ?

Petra: Niekoľko týždňov, no potom sme sa rozdelili. Ja som pokračovala ďalej do Izraela, kde sa konalo ďalšie stretnutie Rainbow family. Hela ostala v Grécku so skupinou priateľov.

Hela: Neskôr som sa tam náhodou stretla s jednou veľmi milou rodinkou - žili s malou dcérkou na jednom gréckom ostrove a vyrábali bubny, ktoré potom predávali. Bývala som u nich a učila som sa u nich robiť bubny. Keď išli na Vianoce domov (on bol Francúz, ona Švajčiarka), odišla som aj ja - naspäť na Slovensko.

Petra, ako vyzerala tvoja cesta do Izraela ?

Petra: Všetky v Grécku zarobené peniaze som dala na lístok na loď, ktorý sál 100 dolárov. Keď som sa doplavila do prístavu, požičala som si telefónnu kartu a zavolala som na kontaktné číslo, kde som sa dozvedela kde presne je stretnutie Rainbow. Konalo sa na skalnatej púšti, pieskové hory a jaskyne. Dosť nehostinné prostredie, sucho, veľké horúčavy. Ostala som tam 7 dní a vybrala sa stopom ďalej - k mŕtvemu moru a k vodopádom Eugedy. Potom som prišla do mesta Jeruzalem. Na jeho okraji sa nachádzala malá osada, kde žila komunita ľudí, ktorí obsadili opustené arabské domy, ktoré tu ostali po bývalých obyvateľoch, ktorý odišli počas vojny. Tu som pobudla niekoľko dní a pokračovala ďalej do Tel Avivu. Bývala som v hosteloch a u ľudí, ktorých som spoznala na ceste. Hľadala som si brigády, predávala som napríklad v stánku, čistila kajuty na lodi. Peniaze som skoro vôbec nemíňala - jedlo som mala väčšinou zadarmo - po skončení potravinových trhov v meste sa na nich dalo nájsť množstvo dobrého jedla. Našetrila som si asi 12 000 korún, za ktoré som cestovala naspäť.

Samotné dievča na cestách v neznámej krajine - nebolo to niekedy trochu nebezpečné ?

Petra: Samozrejme, netrúfala by som si žiadnemu dievčaťu odporúčať, aby takto cestovalo samo. Ja som sa našťastie nedostala do žiadnej vyslovene nebezpečnej situácie. Maximálne tak slovné obťažovanie niektorých vodičov na stope. Možno to bolo riskantné, no mám viacero kamarátok zo zahraničia, ktoré tiež cestujú samotné. Ťažko povedať.

Keď sa dnes pozeráte na svoju cestu, čomu vás naučila ? Myslíte, že podobné skúsenosti a zážitky môže získať aj človek, ktorý cestuje s cestovnou agentúrou ?

Petra: Cestovanie na vlastnú päsť je poriadna lekcia. Naučilo ma byť samostatnou, spoliehať sa na seba. Tiež ma naučilo trpezlivosti - nesnažiť sa robiť veci nasilu alebo príliš rýchlo, nechať skôr nech sa všetko vyvíja samo, prispôsobiť sa okolnostiam. No a som rada, že som dokázala to, čomu mnoho ľudí neverí - že nepotrebujete veľa peňazí na to aby ste spoznali svet.

Hela: Byť na ceste je úplný pocit slobody. Človek tiež získa odstup od života, ktorý žil pred tým, čo mu umožní vidieť rôzne veci z perspektívy.

Petra: S cestovnou kanceláriou niečo také zažiť nemôžete. Keď cestujete s agentúrou, zaplatíte si a všetko máte pripravené, všetko je naplánované a čaká na vás - doprava, ubytovanie, jedlo, prostredie. Keď cestujete sami, ste odkázaní na seba, častokrát neviete, čo bude zajtra, kde budete spať, čo jesť, ocitáte sa bližšie obyčajným ľuďom, vidíte život v jeho skutočnej podobe a tiež drsnej kráse. Nedá sa to vôbec porovnávať.

Neláka Vás vydať sa opäť na cestu ?

Hela: Ja sa chystám čoskoro vyraziť, tentokrát do Španielska.

Petra: Ja som si našla svoj spôsob života tu na Slovensku, kde sa cítim teraz spokojná a mám tu čo robiť. Zatiaľ cestovať neplánujem, no nič nevylučujem.

Ďakujem za rozhovor.

Matúš Ritomský