Dúhová rodina v Talianských alpách

Zo stretnutia Dúhovej rodiny mi najviac v pamäti utkvel - paradoxne - návrat do mesta. Vždy mi chvíľu trvalo, kým som si zvykol na to, že na uliciach sa na vás málokto priateľsky usmeje, že objímať sa s cudzími ľuďmi je neprípustné, že chodiť nahí, keď je teplo, je dokonca protizákonné, že sa na každom kroku z vás niekto snaží vytĺcť peniaze, že príroda a prirodzenosť nemá v asfaltovej púšti ani v mysliach jej obyvateľov už skoro žiadne miesto, že keď chcete spievať, tancovať a prejaviť svoje city, musíte sa skrývať pred zrakmi ostatných, že vzájomná odlišnosť a rôznorodosť ľudí je pre niekoho problémom. Na toto všetko na stretnutiach Dúhovej rodiny na chvíľu zabudnete. A aj keď je to iba na pár dní, tento zážitok môže zmeniť váš život.

Odchod na európske stretnutie Rainbow family sme niekoľko dní odkladali, kvôli správam o záplavách, dlhotrvajúcich dažďoch a búrkach v celej južnej Európe. Taliansko nás však privítalo slnkom a teplom, v Modene na železničnej stanici stretávame skupinky usmiatych dredatých ľudkov, ktorí nám ochotne vysvetlia ako sa autobusmi dostaneme do podhorskej dedinky Serpiano, odtiaľ pokračujeme pešo asi 2 kilometre prudko stúpajúcou asfaltkou, ďalej štrkovou cestou, míňame miesto, kde parkuje množstvo cestovateľských karavanov a obytných dodávok, pokračujeme lesnou cestou a dostávame sa k uvítaciemu centru. Usmiate tváre, prvé pozdravy „welcome home“ - vítajte doma. Ešte nás čaká asi 40 minútové prudké stúpanie po lesoch a hrebeňoch krásnych talianských kopcov. Vychádzame na vrchol jedného z nich a pod sebou uvidíme lúku plnú indiánskych típí a stanov. Nasleduje radostné stretnutie s dúhovou rodinou, prvé stretnutia s priateľmi zo Slovenska a utáborenie sa na hlavnej lúke. Ako sa neskôr na vlastné oči presvedčíme okrem tejto lúky, je v okolí roztrúsených viacero samostatných lúk a čistiniek, kde ľudia táboria. V čase nášho príchodu je desať dní pred splnom mesiaca a počet ľudí sa podľa rôznych odhadov pohybuje od 1000 do 2000, pričom najviac ľudí príde na stretnutie až na spln.

Pomaly sa dozvedám na úvod najpodstatnejšie veci - kde sú pramene s pitnou vodou, šit-pity (prírodné wc v podobe jám vykopaných v lese), kde je kuchyňa, liečiteľské centrum, čajovne. Prichádza večerný kruh, viac ako tisíc ľudí sa na hlavnej lúke drží za ruky v niekoľkých veľkých kruhoch okolo posvätného ohniska, spievajú sa dúhové piesne, bručí mantra Óm, tlieska, ďakuje. Prichádza čas na rozdávanie jedla - obilné placky čapáty, zeleninová omáčka, ryža - každému v kruhu sa ujde aj dupla, popri jedení sa ohlasujú tvorivé dieľne („workshopy“) na ďalší deň, zbierajú dobrovoľné príspevky do „magického klobúku“, nakoniec sa hlasno ďakuje za jedlo (nasýtiť také množstvo ľudí je skutočne výkon). Za chvíľu sa zotmie a pri veľkom ohni počúvam rozprávanie priateľov, ktorí sú tu už niekoľko dní. Dozvedám sa, že prichádzame v prvý slnečný deň po dlhom daždivom a chladnom týždni. V noci sa prudko ochladzuje, naplno si uvedomujem, že sa nachádzam v nadmorskej výške 1400 m a čoskoro na vlastnej koži pocítim, že môj letný spacák je v týchto podmienkach žalostne slabé útočisko. Dozvedám sa, že v okolitých lesoch rastie množstvo hríbov, mnohé z nich však jedovaté. Za posledné dni sa nimi otrávilo viacero ľudí a pre niekoľkých, ktorí upadli do kómy musela dokonca priletieť záchranná helikoptéra. Na druhý deň pri kuchyni nachádzam „mushroom centrum“ - teda výstavku jedlých aj jedovatých hríbov, ktoré tu možno nájsť. Okrem nich tu rastú aj vynikajúce čučoriedky, ktorých je také množstvo, že ich ani celá veľká dúhová rodina nestačí jesť. Prvú noc prežijem s drkotajúcimi zubami zabalený do spacáku a oblečený do všetkého oblečenia čo som si priniesol. Ďalšie noci ma priatelia prichyľujú do svojho stanu, kde je príjemne teplo.

Čo napísať o samotnom stretnutí ? Hovorí sa, že „dúha ma veľa farieb“ a definovať čím presne je, nie je možné. Tiež sa vraví, že každý nájde na stretnutí Rainbow family to, čo sám hladá. Takže skúsim stručne vymenovať niečo z toho, čo postretlo počas štyroch krátkych dní a nocí na stretnutí Dúhovej rodiny, mňa samotného.

Predovšetkým množstvo krásnych ľudí z celého sveta. Krásna príroda italských álp. Množstvo hudby, tanca, spevu. Práca. Kopanie kompostovacej jamy, chodenie pre vodu, pomoc v kuchyni, zbieranie dreva. Tvorivé dielne, workshopy. Akrobatický, žonglovací, kapuéra, jóga a množstvo ďalších, ktoré už nestíham navštíviť - reiki, tantra, prírodné liečiteľstvo, tai-či, výtvarné workshopy, meditácie, brušné tance, hra na etnické hudobné nástroje, rozprávanie o komunitách, o zbieraní divorastúcej potravy, o cestovaní, diskusné kruhy o všetkom možnom atď., atď. Kľud. Pokojné prechádzky lesom, lúkou, umývanie sa v potoku, pohľad na majestátne kopce okolo. A opäť ľudia - mladí, starí, deti, rodiny, rôzne národnosti, rôzne etniká, rôzne osudy, oblečení, nahí, krátke vlasy, dlhé vlasy, dredy, holé hlavy, číra, dlhé brady, etnické vzory odevov, tkané látky, množstvo tetovania, množstvo ozdôb - pestrosť, rôznorodosť, ľudsky prirodzená krása, z ktorej sa točí hlava. Rovnako pestré prístrešky na bývanie - típi, jurty, prútené obydlia, celty, stany. Príbehy. Priateľ, asi vo veku môjho otca, mi hovorí o tom, ako žil sedem rokov s indiánmi v amazonskom pralese, pokým ho nezatkli za ich poburovanie, keď im pomáhal bojovať proti výstavbe nových baní na ich území. Ukazuje mi fotky z pralesa a výstrižky z novín o jeho prípade. Zháňa ľudí, ktorý by s ním chceli v amazonskom pralese vytvoriť komunitu a žiť tradičným spôsobom miestnych obyvateľov. Ďalší človek hovorí o živote medzi zapatistami v Mexiku a tiež ponúka možnosť ísť tam pracovať ako mierový pozorovateľ. Podobných príbehov a rozprávaní si tu človek vypočuje mnoho - o Mozambiku, Tibete, Indii, francúzskych Pyrenejách, Južnej Amerike, Novom Zélande, Malajzii, Izraely.... Ale aj o Ukrajine, Rusku Poľsku, Čechách, či Slovensku. Čechov a Slovákov je tu tiež veľa.

Osobité čaro dúhových stretnutí spočíva predovšetkým v ich jednoduchosti a prirodzenosti. Nenájdete tu elektriku, nepočujete zvoniť mobilné telefóny, autá ostávajú odparkované kdesi ďaleko, neprodukuje sa tu zbytočný odpad, nevidíte žiadny luxus, strava je skromná a zdravá, všade cítiť ohľaduplnosť k prírode. Všetka práca sa vykonáva nezištne, za nič sa neplatí, príspevky na jedlo sú dobrovoľné. Vzájomná pomoc a ochrana sú prirodzené. Všetko toto je také prirodzené, že stačí pár dní, aby to človek začal považovať za samozrejmosť. Mal som možnosť zúčastniť sa dvoch európskych stretnutí dúhovej rodiny -- prvý krát v Maďarsku pred troma rokmi a teraz v Taliansku. Z obidvoch mi najviac v pamäti utkvel - paradoxne - návrat do mesta. Po obidva razy mi chvíľu trvalo, kým som si zvykol na to, že na uliciach sa na vás málokto priateľsky usmeje, že objímať sa s cudzími ľuďmi je neprípustné, že chodiť nahí, keď je teplo, je dokonca protizákonné, že sa na každom kroku z vás niekto snaží vytĺcť peniaze, že príroda a prirodzenosť nemá v asfaltovej púšti ani v mysliach jej obyvateľov už skoro žiadne miesto, že keď chcete spievať, tancovať a prejaviť svoje city, musíte sa skrývať pred zrakmi ostatných, že vzájomná odlišnosť a rôznorodosť ľudí je pre niekoho problémom. Na toto všetko na stretnutiach Dúhovej rodiny na chvíľu zabudnete. A aj keď je to iba na pár dní, tento zážitok môže zmeniť váš život.

Matúš Ritomský