Dúhová železná opona

Ljuta - 8 km. Na križovatke za dedinou Kostrino nás víta popraskaná dopravná značka. Sme v zakarpatskej Ukrajine, malebnom kraji len kúsok za Užgorodom a s ruksakmi na chrbte kráčame smerom do hôr. Kdesi na lúke na hornom konci doliny, ktorá sa pred nami otvára, práve prebieha európske dúhové stretnutie - Rainbow gathering.

“Ale nám to ubieha. Veď v Kostrine to bolo ešte 12 kilometrov!” V tej chvíli sme veru netušili, že údaje o vzdialenosti dediny Ljuta sa budú v priebehu dňa meniť niekoľkokrát. Zatiaľ plnými dúškami vdychujeme voňavý vzduch augustového rána. Okolo malebných dedinských domov kvitnú kvety, na lúkach stoja stohy sena a oproti nám sa vezie gazda s konským povozom.

“Do Ljutej to máte ešte ďaleko. Na horný koniec desať, a na ten festival aspoň dvadsaťpäť kilometrov!” Gazda nám vysvetľuje, že samotná dedina je dlhá niekoľko kilometrov a že na značky sa spoliehať nemáme. Už aj sa k nám hrnie iniciatívny taxikár a ponúka odvoz vo svojom archívnom žiguli. Ceny sa však od príchodu zvláštnych návštevníkov “festivalu” vyšplhali do astronomických výšok, preto s vďakou odmietame a pokračujeme peši a stopom.

V lese je nádherne. Zakarpatské hory sú ešte na mnohých miestach v pôvodnom stave, bez zásahov človeka. Lúka, kde sa na mesiac usadila dúhová rodina, je občasným pasienkom a jej majiteľ nakoniec súhlasil s dočasným využitím ako táborisko.

“Mňa už v dedine volajú direktorom festivalu. No, čo narobím. Na začiatku sme museli dlho vysvetľovať, čo to tam v hore chceme mesiac robiť. Starostovi sme odovzdali kultúrny program. A včera bola spoločná veselica v dedine. Aj futbal sme hrali - proti FC Ljuta,” usmieva sa kamarát Žuk. Minulý rok na stretnutí v Srbsku pozval dúhovú rodinu do Ukrajiny. Po mesiacoch hľadania vhodného miesta, diskusií s obcou a úradmi a komunikácie s ďalšími aktívnymi pomocníkmi sa Rainbow gathering na Ukrajine stal skutočnosťou. A hoci stretnutie nie je festival a už vôbec nemá svojho šéfa, pre starostu Ljutej ním Žuk jednoducho je.

Pri ohňoch v komunitných čajovniach a tiež vo Vision Circle, otvorenom debatnom kruhu o mieste konania ďalšieho stretnutia, sa však tento rok debatovalo oveľa viac o témach, ktoré by som nazvala dúhovo-politickými. V posledných rokoch sa “rodina”, ako sa sami účastníci stretnutí nazývajú, čoraz viac rozrastala a posúvala smerom na východ. Pas z krajín bývalého Sovietskeho zväzu totiž spravidla znemožňuje alebo aspoň poriadne sťažuje účasť na stretnutiach v Európskej únii. Formality spojené s vydaním víza sú pre mnohých skrátka nesplniteľné. A tak sa okrem centrálneho európskeho stretnutia už mnoho rokov koná aj stretnutie v Rusku. A ukázalo sa, že východ a západ Európy sú predsa len odlišné - aj na Rainbow.

Ukrajinské Rainbow pôsobilo chvíľami ako “dva v jednom”. Gathering bol iný pre tých, ktorí hovoria po rusky a iný pre tých, ktorých dorozumievacím jazykom bola angličtina. Navonok až tak veľa odlišností vidno nebolo: típí, ohne, stany, čajovne, pestrá zmes ľudí, workshopy, hudba… Debaty však boli neraz vášnivé. “Rusom sa nechce pomáhať v spoločnej kuchyni. Varia si sami a preto sú kruhy (ranný a večerný kruh - miesto rozdávania jedla a ohlasovania programu) strašne neskoro. Videla si tie fľaše od vodky? A vraj na Rainbow sa nepije… A Ukrajinci z okolia tu kradnú - zmizlo vybavenie, dokonca celé stany!” Z opačnej strany zase ponosy na “Európanov”: “Hrajú sa na veľkých šéfov. Majú peniaze, skvelý imidž, ale všetkému dominujú. Toto je sojuz, nič nefunguje, ale veci nezmeníš len tým, že všetko skritizuješ! Pozri, koľko rusky hovoriacich ľudí je na Rainbow prvýkrát. Prečo im nikto nevysvetlí, ako sa správať?”

Veru hej, po prvotnom očarení dúhovou utópiou príde vytriezvenie a hlbší pohľad odhalí aj tie nepríjemné veci. Dokonca aj odraz politiky na vnímaní ináč úplne nepolitického podujatia. Po vyše dvadsiatich rokoch konania stretnutí predovšetkým v západnej Európe a neskôr paralelne v Rusku až teraz nastáva čas zblíženia - ako vidno, nie bez konfliktov. Ale ja som odchádzala spokojná - Rainbow je vždy zážitok, ktorý neľutujem. Stretnúť toľko zaujímavých ľudí, žiť chvíľu jednoducho a v prírode, zúčastniť sa zopár zaujímavých workshopov… a to všetko nekomerčne, za absolútne dobrovoľný príspevok. Ako každý rok, aj o budúcom lete už teraz viem povedať, kde ho strávim - pôjdem na Rainbow.

V debatách nad Ljutou zvíťazila pozvánka do Fínska.

 Jana Zwernemann

autorka fotiek:  Jitka Tuli Pořízková

- rozhovor s autorkou článku si môžete prečítať v aktuálnom tlačenom vydaní  Kruhu života 14. Časopis sa dá objednať na našej stránke alebo zakúpiť na niektorom z predajných miest.