Historické príklady hnutí za slobodu, rovnosť a úctu k Zemi

Túžba ľudí žiť v slobodnej spoločnosti, založenej na rovnosti, vzájomnej spolupráci a rešpektovaní individuality každého človeka, úcte k prírode a chápaní prirodzených síl Zeme, nie je vôbec ničím novým. História to nie sú iba kráľovské rody, generáli a armády, cirkevné autority, utlačovatelia, tyrani, politici, bohatí vlastníci a priemyselníci, ale aj ľudia, ktorí sa dokázali vzoprieť neprirodzeným, násilím vnúteným autoritám a urobiť niečo pre uskutočnenie svojich predstáv o lepšom živote, či už ako jednotlivci, skupiny alebo masové hnutia.

Aj napriek tomu, že takéto individuality, či skupiny ľudí boli často perzekuované, potláčané a násilím umlčané, ich vplyv na vývoj ľudskej spoločnosti nemožno poprieť. Niekoľko nasledujúcich príkladov z histórie môže aj dnes priniesť inšpiráciu všetkým, ktorí veria, že Zem je najlepším miestom pre uskutočnenie snov o lepšom živote.

Lolardovia

John Wyclif bol stredoveký bohoslovec, ktorý hlásal predbehol myslením Reformáciu o 150 rokov. Podľa historických záznamov učil na kolégiu v Oxforde, medzi rokmi 1365-1375 bol právnym poradcom kráľa Edwarda III. Bolo to obdobie, kedy sa povstávajúce národné stavy dostali do sporu s pápežským úradom. Po sneme v Pise (1376) boli dvaja pápeži a cirkev ako všeobecná autorita utrpela stratu prestíže a vierohodnosti. Anglická spoločnosť sa v tomto období nachádzala v období zmätkov po Čiernej smrti (1347) a po období moru počas vlády Edwarda III v r.1361 a 1369.

Ako vyplýva z jeho štúdií biblie a dejín, Wyclif bol odporcom cirkevnej moci. V diele De Dominio Divino (1376) Wyclif popiera autoritu kráľov, pápežov a kňazov. Po uzmierení medzi Gregorom XI a kráľom Wyclif ostro odsúdil 18 mylných mienok zakotvených v Pápežskej bule, za čo bol vyhostený do Lutterworthu. Svoje myšlienky hlásal tamojším roľníkom a podľa ľudovej povesti odtiaľ vyhnal všetkých kazateľov. Buď Wyclif sám, alebo jeho nasledovníci začali s prekladom Biblie do angličtiny.

Ľudia, ktorí nasledovali Wyclifa sa nazývali lolardovia, podľa holandského výrazu pre pochybovačov, frflošov. Putovali Anglickom, aby hlásali akýsi prvotný druh komunizmu. V čase Roľníckeho povstania (1381) ich myslenie prijalo mnoho ľudí. Z kázne kňaza Johna Balla, zaznamenanej francúzskym kronikárom Jeanom Froissartom, môžeme spoznať niektoré z jeho myšlienok:

" Veci v Anglicku sa nemôžu vyvíjať dobre, ani sa nikdy nebudú, pokiaľ nebude všetko spoločné, pokiaľ budú poddaní a páni, pokiaľ nebudeme spolu spojení a pokiaľ budú lordi väčšími pánmi než my sami. Čím sme si to zaslúžili, že sme takto zotročovaní? Všetci sme predsa potomkovia jedného otca a jednej matky, Adama a Evy. Aký dôvod nám môžu dať, aby dokázali, že sú väčšími pánmi než my, aby nás väznili a nútili drieť pre ich blahobyt? "

Jan Hus a táboriti

Na Wyclifovo učenie nadviazal i Ján Hus (1369-1415).Stalo sa to vďaka určitým priaznivým okolnostiam. V januári roku 1382 si kráľ Richard II vzal za ženu Annu Českú a českí intelektuáli sa dozvedeli o Wyclifovej kritike nominalizmu, ktorá im bola veľmi blízka. Medzi Čechami a Oxfordom sa vytvorili silné putá. Českí študenti pôsobiaci na Oxforde nepochybne počuli Wyclifove prednášky a s jeho myšlienkami oboznamovali ľudí doma (napr. Jeremiáš Pražský). Záhadou zostáva, prečo nebol Wyclif počas svojho pôsobenia umlčaný.

V Čechách boli problémy medzi štátom a cirkvou podobné ako v Británii. Cirkevné autority sa k Čechám správali ako ku kolónii vhodnej na vykorisťovanie. Arcibiskupský úrad v Prahe pohltil pomocou dane z pôdy od roľníkov tretinu príjmov. Hnev sa stupňoval.

V roku 1412 boli vyberačské pokladnice ponatierané výkalmi. Po Husovej poprave (6. júla 1415) národ povstal proti cirkvi. Po Jánovi Husovi bolo pomenované hnutie všeobecného odporu (husiti), ale toto bolo poväčšinou umiernené. Na revolucionárov sa lepšie vzťahuje pojem táboriti. Táboriti boli milénisti a boli pomenovaní po biblickej hore premeny (Matúš 28,16-20). Medzi ďalšie extrémne odnože hnutia patrili adamiti, ktorí odmietali obliekanie sa a nahí žili v lesoch, v roku 1421 boli potlačení.

Ďalšou odnožou boli Pikartovia, ktorí verili v Slobodného Ducha, pochádzali zrejme z Pikardie, odkiaľ utekali kvôli prenasledovaniu. Široká časť vzbúreneckého hnutia hlásala prvotný komunizmus a sexuálne oslobodenie sa.

Hus si voľne prepožičal Wyclifovo učenie, pričom stanoviská oboch predpovedali Reformáciu. Tieto putá medzi lolardami a husitmi vytrvali po dlhý čas. Táboriti sa búrili a v r.1419 sa pokúsili o založenie náboženského spoločenstva bez súkromného vlastníctva, daní a ľudskej autority.

"Nič nie je moje a nič nie je tvoje, lež všetko v spoločenstve je rovnako vlastnené, tak aby všetko bolo pre všetkých spoločné, nikto nesmie mať nič súkromné a ak má, hreší smrteľne."
Kaminský

Časť svojich inšpirácií prebrali z Knihy skutkov, ktorá opisuje ako ranní kresťania zdieľali svoj spoločný majetok. Svojmu stredisku dali tiež biblické meno - Tábor. Bol to opevnený kopec asi 90 km južne od Prahy, popretkávaný obrannými tunelmi. Táboriti sa vojensky organizovali, mnohí z nich už pred tým bojovali vo vojnách iných národov. Ich vzbura dlho pokračovala. Pápež Martin V podnikol proti nim križiacku výpravu a odsúdil ich v bule "Omnium plasmatoris domini" (1419).

Spočiatku sa táboriti snažili o potravinovú výrobu na komunálnej základni, ale neuspeli. K autoritám mali nekompromisný postoj:

"Všetci páni, šľachtici, rytieri budú sťatí v lese ako zbojníci." Jan Čapek to vyjadril miernejším spôsobom: "Všetci ľudia z horných vrstiev musia byť zvrhnutí a zoťatí ako kusy dreva". Tvárou v tvár hrozbe križiackej výpravy s nemeckým, rakúskym a maďarským vojskom sa oduševnenie ideálom menilo na praktický záujem o boj. Nebola to žiadna vojna s džentlmenskými pravidlami - zajatých táboritov posielali do vyhladzovacích táborov. Táboriti používali obrnené sedliacke vozy a tiež pušný prach. Vedení Jánom Žižkom, čeliaci totalite okolitého sveta, ktorý stál proti nim, sa i oni postupne premenili na totalitu. Ako píše Fredy Perlman v diele Against His-Story: "V období veľkolepých víťazstiev Tábor ako spoločenstvo slobodných ľudských bytostí spáchal pomalú sebevraždu". Tábor sa sám premenil v totalitné spoločenstvo.

Prví vyobcovaní a vyvraždení boli adamiti. Dlhé roky trvajúci vojnový stav ako hniloba nahlodával toto hnutie. Nakoniec boli vojensky porazení, po tom čo umiernenejší z nich prestúpili na druhú stranu. Spoločenské smery , ktoré predstavovali Wyclif, Hus a táboriti trvali naďalej a pôsobili v Reformácii i po nej. Vplyv umierneného krídla tohoto hnutia vedeného Petrom Čelsickým vytrval stáročia. Čelsický sa zdržal násilia a založil sektu, z ktorej neskôr vzišli Moravskí bratia.

Diggeri

V 17.storočí, v čase anglickej občianskej vojny a po nej sa skupiny ľudí bez majetku pokúsili vziať si nevyužívané statky a obrábať ich, hovoriac o pôde ako o "spoločnom poklade pre všetkých". Títo ľudia sa nazvali diggeri a ich myšlienky mohli oslobodiť ľudí a ušetriť ich neskoršieho živorenia, ale boli potlačené a umlčané. Najznámejšia usadlosť diggerov vznikla v roku 1649 na Kopci sv. Juraja neďaleko Waltonu nad Temžou. Táto usadlosť sa stala známou znovu v roku 1995, keď skupina s názvom "Zem je naša" protestovala na tom istom mieste, ktoré je teraz golfovým ihriskom. Podobné diggerské usadlosti boli na viac ako 27 miestach po celom Anglicku.

"Pravé a nepoškvrnené náboženstvo hovorí o tom, že každý môže v kľude hnojiť svoju zem."
Winstanley

Gerrard Winstanley započal na základe diggerských spoločenstiev učenie pomenované v knihách a letákoch ako "Pravé rovnostárstvo" a "Nový zákon spravodlivosti". Podobne ako lollardovia, aj Winstanley použil náboženské pojmy, aby tak podporil myšlienky spravodlivosti.

"Pokiaľ budú zákonníci nazývať zem svojím majetkom, bežní ľudia nebudú mať nikdy svoju slobodu a zem nebude nikdy zbavená ťažkostí, útlaku a nepokojov, pretože takto je porušovaná vôľa Stvoriteľa."

Cromwell považoval diggerov za rozvracačov a nechal ich preto potlačiť. Ich úrodu fazule, pšenice, raže, paštrnáku a mrkvy rozdupali a sadenice povytŕhali vojaci a nakoniec usadlíkov napadli najatí hrdlorezi.

Ak porovnáme diggerov s táboritmi vidíme, že táboriti sa bojom dokázali obrániť pred štátom, ale neboli schopní dopestovať vlastné jedlo, a tak museli stravu vymáhať od okolitých vidiečanov. Diggeri, na druhej strane, dokázali pestovať svoje jedlo, ale zlyhali v schopnosti ubrániť sa štátu. Ak má teda sebestačné hnutie odporu uspieť, musí spĺňať obidve požiadavky.

z článku Stephena Bootha, Historical Examples, preložil Jožo Lessay, spracoval Matúš Ritomský