Oľga Weleslawa: Začleňovanie do systému sa mi priečilo odmalička

V roku 2004 ste sa presťahovali do maringotky na Myjavské kopanice, kde ste sa rozhodli realizovať svoje sny o divokom, nespútanom živote blízkom prírode. Teraz sa píše rok 2010. Plnia sa na Myjave vaše sny?

Opravím ťa - my sme s Duchoslavom “odišli” v roku 2001 na Vianoce. Začalo to našim pobytom v mlyne v Kvačianskej doline. Odvtedy sme “odpojení”. V mojich knihách popisujem tento prerod mysle, ktorý je neoddeliteľný od toho, ako nás ovplyvnilo prostredie, teda ony klasické 4 živly, o ktorých sa toho toľko teoreticky hovorí, no až v praxi zistíš, o čo ide. Ony si ťa naozaj spracujú, príroda ti podá výzvu a ty sa jej buď chopíš alebo nie. Nám sa nedalo “nechopiť”, lebo výzva bola taká jednoznačná a silná, že v nás za ten rok nezostal kameň na kameni. Pochopili sme, že niet cesty spať.

Neboli sme jediní, kto to podobne vnímal. Naši predchodcovia z Kvačianskeho mlyna zostali dlhšie či kratšie rovnako postihnutí a jeden z nich, tiež nádejný adept na začlenenie sa do intelektuálneho kolosu tejto spoločnosti sa nevrátil a žije na Zaježke - písala som o ňom v prvom dieli ako o mlynárovi tesárovi - je scenárista Miro Čársky.

No a istý Tomáš mal navlas rovnaké nielen pocity, ale i slová, keď prvý raz opustil na pár dni mlyn v Kvačianskej doline a dostal sa nazad do mesta: mal reálny pocit, že sa mu sníva a že ľudia sa správajú ako cudzí druh, ako mimozemšťania. Po tomto zistení sa dosť ťažko vracia nazad. Návrat sme spočiatku plánovali, no potom bol už nemožný. Na mlyn sme pred takmer desať rokmi išli iba na rok - no už sme “zostali”. So zdesením a úžasom sme totiž zistili, že vymyslený a hračkársky život sa nám už žiť nieže nechce, ale ani nedá, ak chceme zostať úprimní voči sebe. Takže Myjava je iba pokračovaním a naše sny sa plnia stále - už desať rokov.

Čo presne znamená pojem „odpojení“? Znamená to život mimo mesta? Ľudia, ktorí žijú na vidieku sú „odpojení“? Alebo to súvisí s niečím iným ako s geografickým umiestnením?

Odpojenosť, to sú slobodní ľudia, ktorí sa rozhodujú podľa svojho čistého srdca ako dieťa akokoľvek naivne to môže vyznievať. Nepáči sa mi to, tak to nebudem robiť. Je to ako v láske: ruku na srdce a ideš. Nerozhoduješ sa podľa toho, čo je menšie a čo väčšie zlo: je len zlo. Čisté srdce a zdravý rozum. Vtedy sa nemôžeš pomýliť. Takže je to asi o vnútornej slobode - len jej prehlbovanie a práca na sebe ťa môžu k niečomu v tomto živote doviesť. Vonkajšie dianie, okolnosti ťa dosť determinujú, a k tomu ešte spoločnosť. To je, podľa mňa, priveľká záťaž a zločin voči ľudskosti.

Hrá v tom úlohu snaha odpútať sa od života väčšinovej spoločnosti či priamo od politiky?

Je to sen o nezávislosti, a tú si asi každý prestavuje po svojom. Ja napríklad tak, že keď ja od “nich” nič nechcem, nepamätám si ich mená, nevolím ich, neznečisťujem ich život, čakám to iste naspäť. Len nech si ma všímajú čo najmenej, bude to vzájomné. Vždy som “obdivovala” ľudí, čo vo svojom voľnom čaše dobrovoľne venovali pozornosť a energiu politike. Politici ako upíri žijú z našej pozornosti. keby si ich nikto nevšímal, nevolil, nereagoval na nič, pomaly by zomreli na nedostatok potravy. Odpojenosť je sen všetkých tých, ktorí sú nasýtení či presýtení tým čo svet poskytuje - teraz v tomto čase.

Skúsenosti z minulosti nám však ukazujú čosi iné – ak si politiku nebudeme všímať, ona si nás nakoniec nájde v oveľa brutálnejšej podobe. Myslím, že politikom by vyhovovalo, ak by sme si ich vôbec nevšímali. Režim, ktorý tu bol pred rokom 1989 sa vyznačoval práve všeobecným nezáujmom o politiku - s výnimkou niekoľkých odvážlivcov takmer všetci ľudia rezignovali na veci verejné a stiahli sa do svojich súkromných ulít. Bolo to obdobie chalupárstva a záhradkárskych osád. Nie je možnosť ovplyvňovať verejný život a zaujímať sa o to, čo sa deje „za naším humnom“ dôležitá pre fungovanie slobodnej spoločnosti?

Hovoríš správne, v totalite si ťa politika v kuse nachádzala v brutálnej podobe. Dnes ale žijeme v demokracii - či nie? Teda máme voľbu - všímať či nevšímať. Máme stále voľbu, aspoň ja to tak pociťujem. A pre mňa ako slobodného človeka je správna voľba sústrediť sa na rozvoj svojho života a prácu s ľuďmi okolo mňa. Politika dnes predsa má svoje demokratické mantinely a je pod sústavnou kontrolou ostatných demokratických štátov okolo nás sústredených v únii. Tak aký problém? Ono to funguje aj bez nás a keď máme pocit , že nefunguje, tak proste nezvolíme tých ujov. A v prípade ak nenájdeme nikoho, kto by mal našu dôveru, nezvolíme nikoho. Mám taký sen: nadišiel deň volieb, a volebné miestnosti zívajú prázdnotou. slobodní ľudia počúvli svoje svedomie a nešli voliť, lebo sa im nikto nepozdával. Čo si s takým faktom počne zvyšok Európy? Aspoň trocha vzruchu do tej stádovej demokracie.

A čo sa deje za mojim humnom ma zaujíma - napr. že Maok prerába ďalšiu veternú turbínu alebo že ideme robiť obrad vynesenia Moreny tak, ako každý rok. Ostatné” humná ” si môžem kuknúť v rámci kratochvíle, ak chcem - ale nemusím. Či zasa niečo je povinné?

Demokracia a zodpovednosť sú o niečom inom, než ich vníma - podľa môjho pozorovania - veľká časť slovenskej inteligencie. Mám pocit, že sa celkom bezmyšlienkovito hrá na „liberálnu“- a pochybujem, že vie, čo si má pod tým predstavovať. Dosť mi pije tato namyslená skupina krv. Neverím jej.

Ostatne, čo ty chápeš pod slobodnejšou spoločnosťou? Slobodnejšou od čoho? Prepáč, ale znie mi to ako číra fráza.

Chápem to tak, že dnešná spoločnosť, aj so všetkými jej chybami, je slobodnejšia, ako tá spred roku 1989, alebo ako mnohé iné spoločnosti súčasného sveta. Veľa vecí, ktoré dnes berieme ako samozrejmosť by pred 20 a viac rokmi, alebo na inom mieste planéty, neboli možné (napríklad tento rozhovor či slobodná komunikácia vôbec). Nemyslím si však, že tieto veci mame “garantované” a  nadobudnutú slobodu nemôžeme stratiť. Cesta k tomu môže byt podľa môjho názoru práve občianska apatia a nezáujem o veci verejné.

Poďme však k ďalšej otázke - jedným z vašich ideálov, ktorý tiež úzko súvisí s „odpojenosťou“ je sebestačnosť. Toto slovo však môže mat viacero významov. V širšom zmysle slova je sebestačný ten, kto dokáže svojou prácou a svojim zárobkom uživiť sám seba, pripadne svoju rodinu či blízkych. Vo vašom poňatí je však sebestačnosť vnímaná ako niečo viac. Cesta k oslobodeniu od peňažného ekonomického systému a od potreby zarábať peniaze. Prečo je potrebné odmietnuť peňažnú ekonomiku?

Sebestačnosť v tom zmysle ako o ňom hovoríme, je stále vo výskume a vývoji. Ako sa dokážem uskromniť? Čo naozaj potrebujem? Ja osobne napr. potrebujem iba strechu nad hlavou, jedlo bez mäsa, no čisté, teda bez chemikálii, pokiaľ sa dá, minimum oblečenia, dobré topánky čo nepremokajú. To sú moje potreby, lebo ostatok toho, čo potrebujem, je okolo mňa - nás: stromy, tráva, otvorene nebo, čistý vzduch, ticho, potok, čo si tečie, málo ľudí, chvíľami žiadni ľudia. To je moje poňatie blaha, luxusu. Možnosť ísť si kedykoľvek zastrieľať z luku, prejsť sa so psom, pozrieť sa na kozičky, hrať sa s kocúrmi. To sú moje sny, najprv detské, teraz splnené. Takže z tvojich potrieb sa odvíja všetko. Občas pozriem dáky film, keď si chcem pregumovať hlavu z ľudí, čo k nám prichádzajú. V kine sme neboli už dva roky, lebo mame recyklovaného čuvača, ktorého nenaučili zostať, knihy stále kupujeme, aj keď už veľmi málo – najmä o lukostreľbe, nejaká história… Sledovanie novín ma otravuje a unavuje. Duchoslav tento návyk ani nikdy nemal, ja som bola profesionálne deformovaná, no už sa orientujem najmä na to, ako sa nimi dá kúriť, teda kupujem raz za čas tie najväčšie. Prečítané ich mám za 5 minút a zisťujem, že v prevažnej miere nuda ako vždy.

Oľga Weleslawa so svojim “recyklovaným” slovenským čuvačom

Snažíte sa úplne vymaniť z peňažného systému?

Peňažný systém nás zaujíma málo a boli by sme radi, keby to bolo ešte menej. Krokom k tomu by mohlo byť vytvorenie lokálneho výmenného systému s našimi individualisticky ladenými spolu-kopaničiarmi tu na Myjave, čo tiež odišli z mesta (je nás tu celkom pekne veľká spoločnosť). Existuje niekoľko modelov, no zatiaľ sa do nich nikomu nechce. Teoreticky aj áno, prakticky vyčkávajú, kto začne. Možno to budeme musieť byť my, ako jedni z najdlhšie tu sídliacich.

Peňažný systém ako súčasť jestvujúcich spoločenských systémov ja osobne považujem za zastaraný, neprehľadný, nudný, nepotrebný, tak, ako aj oné systémy. Naozaj, z hĺbky duše ma neoslovujú a nevidím na nich nič úchvatné, ba ani nič, čo by ma oslovovalo. Poznám to zblízka dôverne a stačilo. Nie je to moja cesta. Čim neberiem druhým možnosť, právo, ba ani chuť po nej ísť. Svet je predsa rôznorodý.

Mnohí tzv. novo-lazníci hovoria, že zlomovým okamihom v snahe o sebestačnosť je narodenie detí. Niekde tu sa snaha o sebestačnosť v individuálnom poňatí mení na hľadanie modelu viac-generačnej trvalej udržateľnosti. Deti sú dôvodom prečo sa mnohé radikálne ideály obrusujú a prispôsobujú realite. Ako vnímate tento aspekt? Plánujete na Myjave vychovávať deti?

Obvykle takmer nič neplánujeme - teda aj tu nechávame veci plynúť. Čo sa týka deti, poznáme ľudí na kopaniciach, čo sa idú „pototo“, lebo majú zrazu dieťa či deti a veľmi ich to vyvádza z rovnováhy a všetko tým ospravedlňujú či motivujú. Na druhej strane poznáme i takých, ktorých fakt, že majú dieťa či deti posilňuje a namiesto demotivácie a upúšťania od svojich pôvodných predstáv ešte viac posilňuje v ich napĺňaní. Je to podľa našich pozorovaní priamo úmerné skúsenostiam tých ľudí s rôznymi typmi prostredí a ich sociálnej inteligencii.

Ako vyzerá vaša sebestačnosť v praxi? Do akej miery ste napríklad potravinovo či energeticky sebestační, akým spôsobom si zarábate peniaze potrebné na živobytie?

Máme dve kozy, malú záhradku, pestujeme šaláty, hokkaido, fazuľky a reďkovky, bylinky. Samozrejme, zbierame aj divo rastúce plody a rastliny: púpava , žihľava, skorocel, huby, jahôdky, maliny, černice. Máme ovocný sad , kde rastú hrušky, jablká, slivky, šípky. Kozy sa nám, psovi aj kocúrom starajú o mliečnu časť stravy, vrátane syrov a tvarohu.

Fungujeme ako občianske združenie, práca nám splýva so súkromím. Živíme sa výrobou lukov, píšťal, bubnov a knihami, ktoré vydávame. Naše nároky, ako som spomínala, sú minimálne. Nemáme auto, motorovú pílu, kosačku, deti, nefajčíme, nepijeme alkohol, oblečenie second handy a first handy našich mám či naše…veľká časť potrieb u nás sa napĺňa výmenným obchodom, teda občas šetríme aj na cestovnom.  Neberieme dotácie a granty , ani 2 percentá z dane.

Spomenula si výrobu lukov a lukostreľbu. Ako k sa tejto aktivite, ktorá pôvodne vznikla za účelom lovu zvierat a boja na diaľku, dostali mierumilovní vegetariáni, akými ste vy?

Veď práve. My ako niekdajší mäsožrúti a agresívne bytosti mame v génoch boj. Vedome ho, podobne ako japonskí samuraji a maďarskí jazdci, meníme na prácu na sebe, učíme sa poznávať svoje pohnútky a pohyby a v konečnom dôsledku seba samého, cvičíme svoju trpezlivosť, vytrvalosť a pravdivosť. A k tomu vedieme ľudí, ktorí si k nám luky chodia vyrábať a strieľať. Je to nadlho čo sa dá o luku povedať, píšeme o tom už skoro dva roky do časopisu Vitalita aj na našej stránke. Odporúčam pozrieť si naše články na túto tému :)

Karpatská lukostrelecká škola, Myjava

Vo Vašich aktivitách hrá dôležitú úlohu aj téma slovanstva, venujete sa pôvodným slovanským obradom, pestovaniu slovanskej vzájomnosti, používate staroslovanskú symboliku, sami ste si dali staroslovanské mená. Prečo je to pre vás dôležité?

Predovšetkým sme sa narodili na tomto území. Teda naši rodičia, prarodičia a ich prarodičia - z veľkej väčšiny, lebo máme aj iných, asi neslovanských predkov - tiež žili na tomto území. Poznáme tuto krajinu aj geneticky, máme ju v krvi - tak, ako máš iba jednu matku, máš iba jednu rodnú krajinu. O tom azda netreba pochybovať. To neznačí, že nemáš rád svoju tetu, sesternice atď. No toto je holá skutočnosť. Tak ako sme zároveň tuláci, chodíme po Grécku, Španielsku, Portugalsku, Francúzsku, Maďarsku, Česku atd., sme zakorenení tu. Takže ako je ti prirodzené poznať svoju matku najlepšie, jej “dejiny”, tak je aj prirodzená zvedavosť na to, čo tu bolo pred nami, čo sa tu dialo, čo určovalo duchovno a materiálno Slovenska , keď sme tu ešte neboli my ako fyzické osoby. V škole nám natlačili do hláv mytológie také i onaké, bolo to super, no o Slovanoch ani f. Tak si dopĺňame medzery a zisťujeme, že veľa ľudí má podobnú zvedavosť - kto sme, čo bolo pred nami, akí boli starí bohovia. Pači sa nám to komplexne: vizuálne, teda na pohľad, sluchovo, teda muzika, čuchovo - teda jedlá, posvätné byliny, to celé „divadlo“ je parádne.

Ako vnímaš skutočnosť, že pocity ako láska k vlasti a hrdosť na Slovensko sa zneužívajú na vzbudzovanie nenávisti k iným národnostiam, kultúram, tradíciám?

Mňa tie srandovné prvoplánové naťahovačky nezaujímajú - politika robí, čo môže, aby ťa nimi zamestnala. Luky si k nám chodia vyrábať aj Maďari z južného Slovenska a máme dobré vzťahy s niektorými maďarskými lukostreleckými skupinami. A navyše poznám túto kultúru dobre aj zvnútra, keďže viem po maďarsky. Mnohí z týchto mojich známych považujú za handicap, že nevedia dobre po slovensky.

Knihou „Takí divokí 2“ sa vinie jeden dôležitý motív: rozdelenie ľudskej spoločnosti na dva svety – na jednej strane „systém“ (či závislosť, skrotenosť, konzumný život v meste) na druhej strane „alternatíva“ (či nezávislosť, divokosť, autenticita, život na lazoch, dedinách, prírodných komunitách). Ako vzniká potreba vymedzovať tieto dva svety? A je vôbec možné vytýčiť striktnú hranicu, ktorá by vymedzovala kde končí „systém“ a začína „alternatíva“?

Nejestvuje celkom presná hranica, tak, ako v ničom. Potreba naozaj nevznikla, vlastne sme to ani nečakali. My sme sa už len dívali a nieslo nás to samo. Tento svet si ťa privlastnil a oddelil ťa od toho predchádzajúceho. Basta fidli.

Do suchého paneláka na viac ako pár nocí by ma nikto nedostal, radšej si usteliem v maštali. Začleňovanie do systému sa mi priečilo odmalička, napriek tomu, že som v ňom bola úspešná - no celý čas som si presadzovala svoje pravidlá a balansovala na hranici, čím som otvárala zrak mnohým polo-spiacim. Asi to malo načas význam, no dlhšie to už bolo únavné a opakovalo sa to. Mlyn to vyriešil.

Ešte jednu zásadnú vec by som rada povedala. Vo výpovediach ľudí čo žili či žijú “alternatívne” mi chýba jedna zásadná vec. Je to princíp, kvôli ktorému odišli, no teraz ho už berú ako samozrejmosť a zabudli, ako to už ľudia často robia, na: “všehomír”, “živu”, prírodu. Je to príroda, bez ktorej ich duša nemôže byt živá, chátra, umiera a človek sa mení na článok v reťazci, robota.

To ale naozaj vylučuje používanie motorových píl, kosačiek a iných úžasností. Mení to dušu tých ľudí a už sú iba presídlení mešťania na dedinu, ktorí si sem priniesli mesto so sebou. Už som na ospravedlnenie si tohto pomaly masového javu počula rôzne verzie, jedna nepresvedčivejšia ako druhá. Dúfame, že sa do tejto fázy nikdy nedostaneme.

Tomáš Feřetka v rozhovore Venkov zanikl už dávno popísal zaujímavý paradox: mestský človek má pre prírodnú krajinu často krát väčší cit, ako pôvodní vidiečania. Pre mestského intelektuála je príroda predmetom hlbšej filozofie a objektom mentálnej obrazotvornosti, zatiaľ čo pre rodených vidiečanov je príroda všedná skúsenosť, na ktorú nazerajú bez romantických predstáv, najmä ako na zdroj obživy, zisku, nadobudnutia majetku. Tento názor naznačuje, že odcudzenie prírode nie je dôsledkom mestského života, ale že začalo dávno pred tým – u ľudí, ktorí síce v prírode žili, ale nevytvorili si k nej romantický vzťah. Súčasťou tohto paradoxu je, že hnutie za návrat k prírode sa zrodilo práve vo veľkých mestách. Myslíte si, že deti dnešných novolazníkov budú prírodu vnímať inak ako deti starousadlíkov, ktoré poväčšinou všetky lazy a dediny opúšťajú a odchádzajú do miest?

Je to dosť logické, že sa toto hnutie zrodilo vo veľkomestách. Aj my sme mešťania, no od detstva máme skúsenosti s dedinou, drevenicou, típi, pobytom v lese a prírode. Takže sme mali z čoho vyberať a aj sme vybrali - tak, ako ostatní ľudia. Medzi kopaničiarmi sú aj vidiečania z Myjavy, aj Blaváci, aj Nitrania, aj Belgičania, Česi, aj Rakúšania - všelikto. Je fakt, že domáci celkom inak vnímajú slovo kraj, ale zasa - ako kto. Sú tu aj veľmi poetické a romantické duše, ktoré by ani za svet neodišli bývať nikam inam.

Aj deti odídencov raz pobežia do mesta, a to myslím veľmi rýchlo a veľmi nadšene. Ide o to, že časť z nich sa vráti. Ako my, budú porovnávať a budú mať čo. Vyberú si - a tak to má byť.

Zhrniem len na záver: božechráň, aby sa slovenský ľud z miest začal húfne sťahovať na kopanice či lazy. Len nech každý zostane tam, kde je mu dobre, netreba sa siliť do niečoho, čo ti nie je vlastné. Každý má svoju cestu.

Vďaka za rozhovor.

Vďaka za priestor.

- otázky kládol Matúš Ritomský

Oľga Weleslawa Dubovská - publicistka, spisovateľka, spoluzakladateľka občianskeho združenia Karpatský pecúch, donedávna šéfredaktorka občasníka pre prírodné duchovno DIVA a organizátorka strediska DIVA v Trnave, niekdajšia “manažérka” a spoluhráčka (bubon - dob) skupiny Bytosti, výrazne sa spolupodieľala na vzniku budujúceho sa strediska Na Zahrabine. Píše knihy o “divokých”, obradoch, duchovných spôsoboch čistého varenia a jedenia, o novom živote. Venuje sa prírodnej lukostreľbe, prednáša, poriada so svojim partnerom Duchoslavom tábory, kurzy lukostreľby a výroby lukov, šípov, bubnov a píšťaľ. Vydávajú a vedú spolu časopis Karpatský pecúch. Žijú na myjavských kopaniciach, kde budujú duchovné stredisko Na krížnych cestách.