Takí divokí

Kto sú divosi ?

Obchádzajú pasce. Celý život sa učia rozoznávať ich. Spoznať a včas zbadať nielen otvorené jamy, ale aj tie najskrytejšie, nenápadné, pod mäkkou trávičkou či návnadou, pekne voňajúcou, ešte krajšou na pohl’ad. Zbadať a vyhnúť sa. A už nikdy neísť po tom chodníku. Aj keby ti z celého lesa napokon zostal iba ten jeden jediný. Posledný.

Ako mestskí divosi vytŕčajú tesáky na obranu stromov, vol’nosti, pocitu priestoru a stále plynúceho života. Sú takmer nespoznatel’ní a o to nebezpečnejší: pozri sa lepšie na ich činy. Pozri sa lepšie na ich tvár a za úsmevom uhladeného intelektuála uvidíš vycerené zuby divocha. Neochotného uhnúť zo svojho chodníčka vol’nosti ani o piaď.

Nečakajú na potlesk, stačí im ich duša. Vyhýbajú sa ostrému svetlu a stretajú sa v tieni stromov. A ako vlci, radšej v podvečer. Ich stretnutia však bývajú bujaré. Píšťaly, bubny, hrkálky, spevy, až sa hora otríasa. (Niekedy aj múry.) A divotance, až zem duní.

No ked’ treba, vyjdú aj na svetlo, na otvorený priestor - a nekryjú si chrbát. A vtedy sa stane, že útočia. Vtedy sa vzácne aj spoja. Spoločenstvo, postavené proti inému, ktoré ich ohrozuje. Ktoré im siaha na to, bez čoho nemôžu žiť: čistú vodu, tichý les, husté stromy, priezračný vzduch. Slobodu. Vtedy ich nazývajú všelijako - nepáči sa im vlk, čo má ostré zuby a pazúry. Sú zlí, škaredí, ekoteroristi, extrémisti, anarchisti... Sú takí, lebo iní byť nevedia. Nechcú. A rokmi sa to iba prehlbuje.

Sú takí: takí divokí.

Ako sme prišli na Zahrabinu

Jar už zaútočila naplno a vyzeralo to skôr na leto, hoci bol iba máj. Bolo načase zdvihnúť sa, opustiť mesto, v ktorom sme pretrpeli niekoľko mesiacov, a vrátiť sa zasa k spôsobu života nám najbližšiemu - do domu v prírode. Využili sme ponuku MiroSlava Švického: na Zahrabinu nás pozýval už dlho. Vyzeralo to tak, že by sme mohli ako blízki ľudia, ktorí spolu už nejaký ten rok žili a pracovali, rozvinúť nad Kokavou celkom nový spôsob života. Navyše nás tešilo, že sa tam chystá aj náš priateľ Bohumer s Ivkou. Tri izby na dome by nám mohli stačiť– okrem toho, nik sa nechystal v lete zdržiavať sa v uzavretých miestnostiach dlhšie než je to nevyhnutné. Celkom sme sa na zmenu tešili.

Presťahovali sme sa teda z Popradu nad Kokavu.

V čase, ked’ sme tam prišli, bol na dome Andrej, Mirov učeník. Začali sme teda život v päťke. Časom sa na dome vystriedalo dosť l’udí, Andrej odišiel, prišla Zuza a iní.

Okrem nás žilo pri dome niekol’ko zvierat - Mirov pes Borka, naši psi Maxa a Taiči, tri sliepky, naša prvá koza Srnka so svojím synom Capkom a kocúr Muro. Všetky zvieratá boli mladučké, akoby aj ony mali prispievať svojou energiou k tomu, aby sa veci na Zahrabine rozbehli dobre.

Vedeli sme, že nás čaká práca od rána do večera, ale boli sme na to pripravení. Na dome to už tak chodí. Všetko je rozjímanie a všetko je dôležité a účelné. Mňa osobne toto uchvacovalo vždy najviac. Mestský človek nevie, čo je to skutočný život - tak, ako aj ja som až na svojich prvých pobytoch na dreveniciach pochopila, že toto ma uspokojuje. Viem, prečo upratujem, viem, prečo nosím vodu, prečo kúrim v peci, viem, načo sú komory, prečo treba už v lete myslieť na zimu. Všetko má svoje miesto, rytmus, všetko so všetkým súvisí a nádherne do seba zapadá. Ked’ pracuješ vonku, aj tá najotravnejšia alebo najťažšia robota má svoje čaro. Nič sa nedá urobiť hned’. Každá práca si vyžaduje svoj čas a prídel energie, ktorú jej musíš venovať. A každá práca je rozjímanie naostro. Čistý zen.

Tak to bolo aj tu - kým si doniesol nákup z Kokavy, vzdialenej tri kilometre po ceste (ale po rovnej, nie ako na mlyne), ubehli 2 - 3 hodiny. Nikdy sa nám dolu príliš nechcelo. Nechápala som, načo by som mala do dediny chodiť častejšie ako 1-2krát týždenne. Páčila sa mi samota s výhl’adom na okolité zelené kopce, voda zo studničky a z prameňa, posedy na pozemku - visuté domčeky medzi lístím, kde sedíš ako vták na konári a máš krásny nadhl’ad a prehľad. Zahrabina bola rajom.

Miro urobil na dome kus práce. Nová strecha, všetko vybielené, napastovaná a natretá dlážka. Ako - tak zariadená dielňa, kde chystal rozbehnúť, výrobu.
Aj on sa zjavne tešil na komunitu. No už v priebehu mesiaca sa ukázalo, že asi ani jeden z nás nie je celkom pripravený na takýto spôsob života. Všetci sme boli príliš vyhranení, podaktorí neschopní pochopiť nadradenosť celku nad chcením jednotlivca.

Žijú na medzi

Títo ľudia žijú na Medzi. Medzou nazývajú miesto rozdel’ujúce tento svet od toho druhého. Tento svet je pre nich svetom nových myšlienok, ducha, inej skutočnosti.

Druhý svet poznajú dobre, no navštevujú ho iba v nevyhnutných prípadoch.

Zuza sa tu usídlila iba nedávno. Nemá kde bývať, práve skončila vysokú školu a visí vo vzduchoprázdne. S boxerkou Arkou a jej čerstvými šteňatami ju nechce prijať do svojho bytu v hlavnom meste ani mama. Arka teda nariadila Zuze svojím nečakaným materstvom šesťtýždňový pobyt na samote, čistom vzduchu, kozom mlieku a rastlinnej strave. Zuza sa doliečuje zároveň z toxoplazmózy, ktorú získala na svojej poslednej praxi na istej francúzskej veterinámej klinike. Baktérie sú jej koníčkom i budúcim povolaním. So širokým a očarujúcim úsmevom kŕmi denne svoje okolie správami o nákazlivých chorobách prenosných zo zvierat na ľud.

Prináša to zaujímavé rozhovory s Bohumerom. Bohumer, potomok goralských gazdov a študovaný lesník, nejaký čas aj strážca dolín v Tatrách, neuznáva žiadne delenie živej prírody. Sme v jednom kole so všetkým. Na baktérie a plesne si musíme zvykať, nie ich zabíjať.

Je celkom pochopiteľné, že ho nepúšťajú k spoločnému vareniu. On si však, vôbec nepomýlený, aj tak nad’alej natiera maslo z rúk priamo do dlhých vlasov, delí plesne na biele a zelené - dobré a zlé - jedlé a nejedlé a zbiera ich z povrchu smotany a jeden obväz na mokvajúcu spáleninu na nohe používa niekoľko týždňov. Vo vybíjanom opasku od priateľa - kováča spod Zobora a s ohnivými očami v tmavej tvári si ho často fotografujú na letných festivaloch.

Sú tu ešte iní ľudia - a iné zvieratá. Počty ľudí sú dosť pohyblivé - no základ osadenstva domu tvoria šiesti dospelí. Kôz sa na strmých svahoch Medze pasie tiež šesť. Počet veľkých psov sa pohybuje od tri do sedem. A tak si podozrievaví domáci z blízkeho mestečka, pomýlení pobytom „umelcov“, netrúfajú otvorenejšie voči spoločenstvu vystúpiť. No možno je otvorený čin iba otázkou času.

lba poniektorí obliezajú lúky nad Medzou s d’alekohľadom na očiach a sledujú, čo sa robí pred domom a pri ohniskách. Veľké zrkadlá pred dverami odrážajú ich zlé či dobiedzavé myšlienky.
Všetko je na vážkach.

Na koniec

Takže asi takto to je tu, u nás, v roku 2004, tesne po začlenení sa tejto krajiny do tzv. Európskej únie.
Jedni sa začleňujú, iní sa odčleňujú.
Jedni nemôžu žiť bez pocitu, že musia stále byť na kohosi nalepení, iní sa snažia o čo najväčšiu samostatnosť.
Jedni si neveria, iní si veria.
Svet je jednoducho taký – živý a pestrý.

Priznávam, že táto knižočka je dosť dogmatická vo výbere ľudí, ktorí sa do nej pomestili – mojou vnútornou podmienkou na to, aby som o nich písala, bola skutočnosť, že ich musím dlhšie poznať. Aj kritérium na divokosť som si stanovila svoje : nemali by byť závislí na žiadnych grantoch a peňažných podporách zo žiadnej štruktúry. To už ich činí závislými – a ja som chcela písať o tých, čo sa závislosti – pasci akéhokoľvek druhu vyhýbajú. A ak žijú v skupine, to isté by malo platiť pre skupinu.

Z tých ľudí, o ktorých som sa rozhodla napísať, má na divočenie každý svoj dôvod: jeden chce žiť čo najprírodnejšie, druhý sa čo najviac priblížiť spôsobu života predkov, tretí sa vyhýba zaradeniu do akejkoľvek skupiny a uráža ho prijať pravidlá konzumnej spoločnosti, štvrtý má pocit, že už vyskúšal všeličo a práve toto sa mu zdá osobne najlepší spôsob, ako prežiť a pochopiť život, piaty sa rozhodol pre duchovnosť a vnútorne najčistejší a najpoctivejší spôsob žitia – a to ho doviedlo tam, kde bežného „sedláka“ – takže na prvý pohľad všetci vyzerajú takmer folkloristicky. (To je ten návrat ku koreňom práve v tej krajine, kde si sa narodil a práve kde žiješ, ktorý sa nedá obísť - ťažko sa tu hrať na Aborigénov alebo Apačov – je to vždy len „akože“, nie skutočný život.)

Ale aj tak už teraz viem, že sa mi do záberu nevošli nejaké bytosti , hodné prívlastku divoká či divoký.

Nič to.

Všetko sa mení a vyvíja a ja som vôbec nechcela urobiť súpis divokožijúcich ľudí na Slovensku. Na to predsa slúžia štatistické údaje a vedecké práce.

Oľga Dubovská

úryvky pochádzajú z pripravovanej knihy Takí divokí

- Oľga Dubovská

Narodená v znamení Kozorožca, s ascendentom Leva, na Slovensku. Najdlhšie pracovala ako novinárka, asi preto ju stále zaujímajú publicistické žánre. (Alebo aj naopak. )

Hoci sa zariekla, že s novinárčinou končí, nejako sa jej to nedarí. Zaujíma ju všetko živé a nové a výrazne menšinové (témy, ktoré bližšie skúmala : Cigáni, cirkev , liečitelia , narkomani, hipohopová kultúra, alternatívna kultúra, divadlo, homosexuálna menšina – ženy, komunity, etnohudba, divokí). Jednu reportážnu knihu už vydala, naposledy pracovala s M. Švickým na časopise Diva. Posledné tri roky žila na mlyne v Kvačianskej doline, pol roka v Poprade, potom na Zahrabine na samote nad Kokavou. Tento rok je stále na cestách – s Duchoslavom a psami Taiči a Maxima Negra. V najbližšej dobe sa chystajú usadiť na polosamote Myjave, kde našli pre seba kus trávnateho územia s ovocnými stromami, maringotkou a s borovicovými lesmi za chrbtom.

Blízko je kúpanie, čo je pre nich veľmi podstatné. A chcú si ( ešte toto leto) pristaviť čo najprirodzenejšie bývanie a tak chcú aj žiť.

TAKÍ DIVOKÍ - knihu vydáva Voľné združenie Pecúch, v edícii Dubienka.

Počet strán okolo 100, fotografie, obnovený – recyklovaný papier, ručná väzba.

Ku knihe možnosť doobjednať aj demo nahrávku, krátku asi 16 minútovú pocitovku – ešte nikde neuverejnené živé nahrávky z pálenia Moreny, spontánna hra pri ohni nad Kokavou , drumbľa, fujara, koncovka, bubny – doby, spev. (Veronika Kicková, Žiarislav, Duchoslav, Oľga, popradská Prvosienka, Čaroslav, Kvetomila).

Cena knihy 220 Sk, s nahrávkou 270Sk.

Objednávka: cez číslo 0907 940 397 alebo: [dubienka@atlas.sk]